Najlepšie je ostať dobrým človekom

Živý bič ma nelákal. Považovala som ho za vyriešený po tom, ako sme počas dvoch hodín pozerali na bielej stene triedy rovnomenný film. Doma ma zasiahla nemá výčitka nič nerobenia a vedomého ignorovania blížiacej sa skúšky dospelosti, a tak som ho voľky-nevoľky vytiahla z police domácej knižnice. Bolo to výborné. Skláňam svoju spupnú hlavu pred týmto dielom. Myslela som si, že mi ho netreba, že slovenská literatúra, až na pár výnimiek, za veľa nestojí, stará či nová, všetko rovnaké banálne reči. Nuž, v tomto prípade som sa mýlila. 

Dej sa odohráva v malej slovenskej dedine Ráztoky. Všetci tam žijú v mieri, kým im nezačnú odvážať mužov na vojnu. Kniha sa začína tým, ako sa vráti nemý a zmrzačený Ondrej Koreň naspäť domov a svojím zovňajškom podá svedectvo o zverstvách vojny. Evu Hlavajovú znásilní notár, kým je jej muž preč. Ilčíčke odvedú syna. Notár všetkých šikanuje. Všetci šikanujú Evu. Eva sa zabije. Jej muž sa vracia naspäť. Všetko vyrieši. Toľko k deju.

Bolo zvláštne, ale aj obohacujúce si prečítať o naozajstnom utrpení v dnešnej náročnej, no hysterickej dobe. Ráztoky trpeli. Ich muži odišli, ostali len starí, chorí a ženy. Vojna tak, ako ju poznáme, ale aj iná, neukazujúca hnus a hrdinstvo frontu, veľké diskusie generálov, osudové rozhodnutia pánov, vojna hovoriaca rečou bežných ľudí, bez možnosti čokoľvek ovplyvniť. Ľudí pracujúcich ďaleko od frontu, ďaleko dokonca i od mesta, ľudí, čo napriek machináciám meniacich svet musia stále nakŕmiť svoje zvieratá a rodinu, nejako prežiť deň. Ľudia, ktorí nebojujú, nemajú možnosť vybúriť svoj hnev na nepriateľovi, pretože naoko sú všetci priatelia, súputníci, ponorení v rovnakých problémoch, v rovnakých starostiach. Akákoľvek kríza nie je o veľkých udalostiach. Je o bežnom prežívaní s hrozbou za chrbtom. O tom, ako sa dá všetkému prispôsobiť a človek sa ako taký potkan vždy všetkému prispôsobí, nájde svoj spôsob znesiteľného žitia a tí, čo ho nenájdu, sa buď obesia, alebo zbláznia. Ľud sa vyselektuje sám. 

Obyvatelia Ráztok nemajú možnosť zmierniť svoje utrpenie, tiché volanie gniavených más celého sveta, ale ani to, čo ovplyvniť a zmierniť dokážu, neovplyvňujú a nemiernia. Chodia do kostola, hľadajú v ňom odpovede, no keď majú ukázať naozajstnú ľudskú stránku, prekonať predsudky a domnienky, vyberú si opovrhovanie a podivné uspokojenie z trápenia iného človeka. Z toho, že sa má konečne niekto horšie, ako oni. Eva Hlavajová bola znásilnená notárom, symbolom lokálneho zla, no zabitá bola falšou a zlobou závistlivého neúprimného človeka, tak často zobrazovaného v dielach o slovenskom ľude. Dokonca i priamo v kostole ju odmietli. 

Román skvelo vyobrazuje najmä neistotu a neutíchajúcu tiaž života počas vojny, ale nezaostáva ani vo veciach bežných, patriacich k životu v akomkoľvek období – v láske. Krista a jej nepodarené avantúry dodávajú čitateľovi žiadaný oddych od nervy a srdce drásajúcich osudov, aj keď ani ony nie sú práve veselé či šťastné. Urban zachytil jej naivnosť a milú dedinskú prostotu, ale aj zákernosť a ľahkomyseľnosť jej amantov. Dúfala, že ju odvedú z toho neutešeného miesta, že začne naozajstný život, aký si zaslúži. To sa však nestalo, pretože človek je tým, čím je, jedno či je v meste alebo na dedine. A keď som raz obyčajnou húskou odsúdenou k prostému životu, nič a ani nikto to nezmení, čo je dobré ponaučenie do života. Nepodstatnou, no smutnou udalosťou bol aj odpis dobytka, keď sa miestna „čudáčka“ musela vzdať svojej milovanej kravičky. Dovtedy som si hovorila, že zaujímavé to je, dobré to je, ale nejako sa do toho nedá ponoriť, nie som tam, nesedím s nimi, nepočujem ich. Pri odvádzaní kravičky som si dokonca poplakala a spojenie bolo nepretrhnuteľné. Malé veci tvoria veľké romány. 

Paralela so súčasnou situáciou sa dá nájsť v masovom správaní davu. Ráztoky zmýšľajú v podstate ako jeden človek. Zmocňuje sa ich masová apatia, masová nenávisť, masový poryv aktivity, masová únava, masový náboženský ošiaľ, masové náboženské odcudzenie… milujú i nenávidia ako jeden. Samozrejme, dnešok nie je taký jednoznačný, ale naše dve skupiny rozhádané na smrť sú tiež vlastne len dvaja ľudia. Keby to nebol tak strašne smutný a nekomický príbeh, dal by sa Živý bič označiť za ponurejších Ťapákovcov. 

Áno, áno, veľa sa toho urobiť nedalo. Ako by im pomohla vzbura, čo by im priniesla? Len ďalšie nešťastie. Iní to nerobili lepšie, priebojnejšie, všetci sa dali na chlieb natrieť a tí, čo sa pokúsili vzdorovať, tak aj dopadli, tak na čo? Aj ja som Slovenka, mám túto mentalitu, rástla som v tomto prostredí, a tak mi je naše zmýšľanie napriek odporu nepríjemne blízke a nie je pre mňa nič jednoduchšie, než doň skĺznuť. Nedalo sa robiť nič, tak nič nerobme. No dobre. Nič nerobme. Nechajme so sebou zametať. Inak sa nedá. Ak sa aj postavili, zhromaždili sa, pri najmenšom zašramotení sa rozpŕchli ako kury pred psom. Zvykli si. Ťažko sa im spomínalo, čo im vlastne prekážalo, čo im stále prekáža. Pandémia detskej choroby ich zobudila, ale len natoľko, aby začali zapíjať svoj žiaľ. Neviem, čo by sa stalo, ak by  sa postavili notárovi na odpor skôr. Asi by im to nepomohlo. Pachuť pri pohľade na to, ako ďaleko to nechali zájsť, by však možno bola menšia. 

Aj v našom ľude sa občas nájdu hrdinovia, veľké osobnosti. V knihe je ich naznačených viacero, jednoznační sú pre mňa dvaja. Adam Hlavaj a Štefan, Ilčíčkin syn. Adam Hlavaj ušiel zo zákopov, prekabátil žandárov, pomstil zneuctenú manželku, zorganizoval malé povstanie a zapálil krčmu – symbol morálneho úpadku. Žiadna polemika. Štefan síce neprelomil bludný kruh vojny, no postavil sa centru zla v svojom prostredí – čatárovi Rónovi. Nezniesol jeho šikanu, zabil ho, a preto zabili jeho, ale vďaka Štefanovmu vzopätiu Róna neutrápi nikoho ďalšieho. Možno po ňom prišiel niekto horší. Ale možno nie. Nie je pravidlom, že ak sa postavím zlu, príde automaticky ako stlačením gombíka niečo ešte horšie. 

Živý bič sa nekončí radostne. Veľa ľudí zomrelo. Oslobodenie prišlo až po tom, ako nastalo všade, bolo urýchlením vecí, ktoré by nastali tak či tak. Napriek tomu neprepadám skepse. Dokonca i slovenská dedina sa dokáže postaviť svojej povahe. Krčma zhorela, asi sa čochvíľa postaví nová, ale mysle nebudú aspoň chvíľu zatemnené. Čitateľovi ľahko napadne temná idea, že správanie dedinčanov sa postupne pretaví aj do našej spoločnosti, že nenávisť a beznádej spôsobia rovnaké mechanizmy – alkoholizmus, skazenosť, šialenstvo, bezradné výkriky, apatiu, agresiu. Snáď nie. Neviem, čo by pre nás znamenalo oslobodenie ako z knihy. Vzopretie sa pravidlám alebo naopak, ich nasledovanie a skoré skončenie situácie? Napadnutie nášho „notára?“ Vyhnanie z úradu? Podpálenie dačoho? Sedenie na zadku a čakanie na koniec, ktorý snáď niekedy príde? Nie, ten nám nevie nikto zaručiť. Sedieť a kritizovať, ignorovať a mlčať, robiť si svoje? Neviem. Najlepšie je ostať dobrým človekom. 

Článok je súčasťou série rozoberajúcej diela povinného čítania. Dúfame, že vám texty pomôžu pri štúdiu.

(Navštívené 654-krát, dnes 3-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.