Spoznaj redaktora: Povedz nie množiarňam a váž si každého psa

foto: archív J. Beťkovej

Júlia Beťková je študentka, členka redakcie Nový Blesk, bývalá atlétka a veľmi talentované dievča. Všetky aktivity stíha vďaka diárom. Miluje daždivé dni pri knihách a svojho psa, ktorý je zároveň jej športový partner.

 

Plánovala si ísť od začiatku na gympel, alebo tvoje pôvodné plány boli celkom iné ?

Ja som sa vlastne pôvodne dostala na osemročko s atletikou, čiže som tu už šiesty rok. Určite som neprišla do prímy s tým, že 4 roky to tu vydržím a prestupujem do nešportovej triedy. To sa vyvinulo až v kvarte. Ale, že budem chodiť na nejaký gympel a nie na  odbornú školu, to mi bolo jasné vždy.

Prečo si prestala s atletikou? Nechýba ti to teraz ?

Od malička som bola zvyknutá robiť niekoľko aktivít naraz a po nástupe na gympel som si nechala len atletiku. Aby som sa na ňu mohla naozaj sústrediť. Čo na jednej strane bolo dobré rozhodnutie, nič ďalšie by som už nezvládala. Ale na druhej strane mi tá rôznorodosť chýbala. Keď som skončila, najprv som si pár týždňov totálne vychutnávala slobodu. Alebo ako to nazvať. Žiadne tréningy, voľný čas, ale potom mi to začalo trochu chýbať. Chvíľku trvalo zvyknúť si na to, lebo to bola super partia ľudí, s ktorými mám úžasné spomienky. Ale určite to bolo správne rozhodnutie. Takže chýbajú mi asi hlavne (niektorí) ľudia.

Momentálne sa však venuješ mnohým aktivitám. Chodievaš asi na všetky olympiády a súťaže, ktoré existujú, píšeš do Blesku. Dá sa to všetko popri štúdiu stíhať ? Ako si organizuješ čas ?

Úprimne? Milujem organizovanie. Mám 2 diáre, kde píšem naozaj všetko: úlohy, písomky, deadliny článkov… Jednak nech na nič nezabudnem a aj kvôli time managementu. Povedala by som, že mať to-do list alebo ako to chceš nazvať, dosť pomáha. Lebo to máš úhľadne, vieš si určiť priority, na nič nezabudneš…

Veľa ľudí to asi nevie, ale chodievaš na súťaže so psíkom. Povieš mi o tom niečo viac ?

Jasné, veľmi rada. Ľuďom to zvyčajne nerozprávam, keďže väčšina o tom buď nepočula a ak áno, nepovažujú to za šport (podobne ako jazdectvo). Robím vlastne agility so svojím 6-ročným bišónikom. To je taký malý biely kučeravý obláčik. Ide o to, že musíte prebehnúť rozhodcom vymyslenú prekážkovú trať bez chýb, odmietnutí a za čo najkratší čas. Na Slovensku to stále je pomerne neznámy šport, aj keď v ňom dosahujeme pravidelne úspechy na svetovej úrovni.

Máš z tohto športu nejaké ocenenia, ktoré ti svietia doma na poličke ?

Asi každý agiliťák ti povie, že najväčší úspech je radosť psa. A čisto zabehnutý beh. Ale tak, v 2017 sme sa stali majsterkami Slovenska v kategórii do 15 rokov a v rokoch 2016 a 2017 sme reprezentovali Slovensko na European Open Junior, čo je vlastne najväčšia a najprestížnejšia juniorská súťaž. Aj napriek tomu, že má v názve European, je to celosvetová súťaž, a zároveň taký juniorský sviatok agility s jedinečnou s nezabudnuteľnou atmosférou.

Prečo si sa rozhodla pridať  do “našej rodiny“ v Blesku? Máš plány s písaním aj do budúcna, alebo ťa len jednoducho baví vytvárať články na rôzne témy?

Vďaka dvom pani slovenčinárkam, ktorým som fakt neskutočne vďačná. Jedna ma učila dva roky na 8-ročku a mala rada moje slohy. No Blesk poriadne neexistoval a ja som sa na to necítila. Časovo ani vekovo. Mala som 13, bola by som tam suverénne najmladšia. Potom som dostala p.p. Kubáňovú za triednu, za čo som tiež neskutočne vďačná, a tak som si povedala, že teda keď už je vedúca časopisu moja triedna, skúsim sa jej na to aspoň spýtať. Povedala mi, že sa môžem prísť  pozrieť na redakčnú radu, no a odvtedy som v Blesku. Dovtedy mi ani nedošlo, že by ma to mohlo baviť. Rada som písala slohy, ale nikdy som nepísala nič viac, takže som tam išla naozaj, že prídem a uvidím, čo bude. Plány s tým zatiaľ nemám, román sa vydať nechystám, ale písanie mi dosť prirástlo k srdcu. Takže nikdy nevieš. Výhodou je, že sa to dá robiť aj popri ďalšej práci, čomu by som sa nebránila.

Obe sme boli spolu v Paríži v rámci projektu „She Runs“ ? Aký to bol pre teba zážitok? Čo sa ti najviac páčilo ?

Naozaj som si to užila. Zišli sme sa fajn baby, si myslím, a aj téma celého podujatia mi bola blízka a videla som v tom zmysel, aj keď my sme sa tam len bavkali. Timea s Katkou boli tie, čo reálne niečo riešili. Asi neviem povedať, čo sa mi najviac páčilo, každý deň bol super, či už spoznávanie Paríža alebo ten športový deň (vidieť toľko radosti z pohybu na jednom mieste bolo úžasné). Rovnako ako beh aj prednášky. A aj cultural night. Naozaj si neviem vybrať.

Zaoberáš sa aj vážnejšími problémami, ako je klimatická kríza, týranie zvierat ?

Tak, čo ja viem. Nemôžem povedať, že som ako Katka a každý piatok protestujem pred radnicou a odstraňujem plastové vrecká z trhu a podobne. Ale snažím sa. Používam látkové odličovacie tampóny, snažím sa jesť menej mäsa a mliečnych výrobkov, nekupovať oblečenie, ktoré nepotrebujem, a tak. Uvedomujem si potrebu a urgentnosť momentálnej situácie a snažím sa, ale stále je milión vecí, ktoré môžem zlepšiť. Čo sa týka týrania zvierat, tak hlavne sa snažím nekupovať veci z kože a hľadať kozmetiku, ktorá nie je testovaná na zvieratách. To, že cirkusy sú zlé, mi došlo už ako pomerne malej, takže v cirkuse alebo zoo som nebola už niekoľko rokov. O tomto sa hlavne snažím rozprávať, lebo ľudia si to, podľa mňa, dosť neuvedomujú. Rovnako sa snažím rozprávať ľuďom o množiarňach psov a prečo nekupovať psa z inzerátu, lebo to im tiež nikto nikdy nevysvetlil.

Ako si predstavuješ svoj ideálny deň?

To je normálne ťažká otázka. Buď by bol strávený na agility s kamarátmi, bolo by slniečko a teplo. Druhá verzia je, že by pršalo. Dala by som si niekde v kaviarni raňajky s rodinou a potom by som sa zahrabala doma s knižkami a čajom.

A čo tvoje plány do budúcna?

Cestovať, mať svorku psov, prečítať toľko kníh, koľko stihnem a robiť niečo, čo ma bude baviť a zároveň v tom budem vidieť zmysel. A samozrejme, vyštudovať výšku, keďže po gymnáziu to ani inak nejde.

Žeby to boli jazyky? Maminu máš angličtinárku a sama si v nich veľmi dobrá.

Jazyky sú niečo, čo mám vážne rada, ale študovať sa ich na vysokú nechystám. Určite je ešte čo zlepšiť na mojej angličtine a o francúzštine ani nehovorím. Takže na to určite nezanevriem a vo voľnom čase sa ich budem učiť, keďže ich považujem za dôležité. Taktiež by som sa raz chcela naučiť španielčinu a možno ruštinu. A vysokú…?  Asi veterinu. Nejakým takýmto smerom sa chystám.

 

Rozhovor vznikol v rámci novej série interviews, ktoré tvoríme medzi sebou. Chceme sa navzájom lepšie spoznať a zároveň priblížiť čitateľovi. Rozhovor s redaktorkou vychádza každý štvrtok.

(Navštívené 217-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.