Bol večer, hodiny ukazovali čas, keď väčšina pracujúcej triedy končí svoju šichtu. Rovnako ako ja. Stála som – alebo som sa o to aspoň snažila – ale deň bol taký unavený, že som nakoniec oprela chrbát o starú ošúchanú tehlovú stenu za mnou. Pravdepodobne mi nechala prach na chrbte košele – dresu starého športového tímu, za ktorý už dávno nehrávam. Podrážky mojich topánok škrípali o žulové dlaždice nástupišťa, zatiaľ čo som netrpezlivo kývala nohou dopredu a dozadu. Vlak meškal – zas a znova. Starý motor, jediný, čo ešte jazdí po hrdzavej trati medzi touto stanicou a miestom, ktoré s nevôľou nazývam domovom.
Hudba v mojich slúchadlách sa náhle vytratila, a tak ma namiesto sveta bezvýznamných textov obklopili zvuky rušnej stanice. Stovky nôh sa pohybovali v súlade, ako keby sa snažili dobehnúť svoje večne unikajúce životy. Vlaky prichádzali a odchádzali každú chvíľu – človek, čo zmeškal svoj spoj, musel čakať ďalší, lebo časový harmonogram nepozná zľutovanie.
Moje oči sa takmer bezmyšlienkovito zdvihli, hľadajúc niečo, čo by zahnalo nudu. A našli ju – v podobe ženy. Obyčajnej ženy. Bola mladá, možno o niečo staršia než ja, ak som dobre odhadla jemné vrásky okolo jej očí. Tie oči mali prenikavú farbu a momentálne boli zaneprázdnené čítaním novín. Prvá strana, otočená ku mne z opačného nástupišťa, niesla výrazný nadpis: „Finančná kríza možno čoskoro príde“. Správy som nesledovala, takže možno sa to už stalo, alebo aj nie. Páčila sa mi moja bublina dobrovoľnej nevedomosti – udržiava mi moju tvár mladú.
Ako sa môj pohľad presunul z novín na ženu, všimla som si prvú zvláštnosť na jej výzore. Bordový kabát, ťažko prehodený cez úzke ramená, previazaný v páse mašľou.
Bolo leto. V plnom prúde. Presne medzi júlom a augustom – dnešný deň bol ich stred. Tridsať stupňov, ani obláčika na oblohe, tak ako už celý minulý týždeň, čo nás pražil. Prečo ho teda mala na sebe? Módne vyhlásenie? Alebo sa práve presťahovala z nejakej púšte? Hlavou mi vírili otázky – neobvyklé, keďže tá žena bola len cudzinka, ktorú som náhodou raz zahliadla.
Zrazu zdvihla hlavu, končekmi upravených prstov preložila noviny na polovicu. Jej žiarivé oči sa stretli s mojimi matnými. Postavila sa z lavičky, na ktorej sedela a spolu s novinami vzala aj svoju béžovú kabelku. Jej kroky boli isté a sebavedomé, každým z nich sa približovala. Najprv som si myslela, že jednoducho odchádza – bez súvislosti so mnou. Ale keď prešla cez most, ktorý oddeľoval jej nástupište od môjho, vedela som, že mieri ku mne.
Letmo prešla popri mojom ramene a zašepkala: „Je december, mala by si sa obliecť, inak prechladneš.“ A s touto tajomnou poznámkou sa stratila v mori prichádzajúcich a odchádzajúcich ľudí.
Žmurkla som v zmätení – určite žartovala, veď by som predsa vedela, keby bol december. Je leto. Bola som si tým istá. Aj keď pochybnosti mi pomaly ohlodávali pery. Akoby jej konfrontácia prepichla moju bublinu – vytiahla som telefón a zadívala sa na dátum. Desiaty december.
A keď sa mi na krku usadil studený pot, spomenula som si na minulé leto – truhlu v živnej pôde a kvety, čo krásne kvitli na niečom tak pochmúrnom. Tragédie niekedy spoja dni do jedného.
Žiadne komentáre