Vďaka môjmu spolužiakovi, ktorého otec pracuje v Trnavskom divadle, sa nám podarilo zohnať lístky na kriminálnu drámu podľa skutočnej udalosti – Kopanec. Mňa osobne to zaujalo už skôr a chystala som sa na to ísť sama s kamarátkou. Celé dielo bolo veľmi dobre spracované.
Predstavenie sa nekonalo vo veľkej divadelnej sále, ale v malom štúdiu dolu. Tým, že to bola menšia miestnosť, boli sme bližšie k hercom a viac ma to vtiahlo do celého príbehu. Ja osobne som to dosť prežívala a vžila som sa aj do niektorých postáv, malo to na mňa naozaj silný emocionálny vplyv.
Celý príbeh sa odohráva v jednej nemeckej dedinke a ide o skutočnú udalosť z roku 2002. Traja mladí chlapci brutálne zavraždili svojho kamaráta, sedemnásťročného Marinusa. Páchatelia sa otvorene hlásili k pravicovému extrémizmu, Hlavnou postavou inscenácie bol jeden z útočníkov, ktorý vypovedal pred súdom a priznal všetko, čo sa stalo. Mali sme tak možnosť vidieť prelínanie sa viacerých časových a dejových rovín. Vedľajšími postavami boli starší brat útočníka, ich rodičia, matka mŕtveho chlapca, jeho kamarát a vyšetrovateľ.
Spôsob, ako sme mali pred sebou viac scén naraz a prepínaním svetiel nám ukazovali, na čo sa práve máme zamerať, v ostatných častiach zatiaľ zvyšné postavy dotvárali atmosféru a niekedy ukazovali, o čom postavy v hlavnej scéne hovoria, bol veľmi zaujímavý. Ako napríklad, svetlo svietilo na chlapca, ktorý vypovedal a spomenul nejakú postavu alebo situáciu a svetlo sa preplo na iného herca, ktorý zahral scénu, ktorá nám vysvetľovala, o čom práve chlapec rozpráva. Alebo sme sa tým spôsobom dostávali do minulosti, ktorá nám taktiež celý prípad objasňovala. Ďalej sme si mohli všimnúť rôzne detaily na scéne, ktoré nám niečo málo prezrádzali. Rôzne náznaky v replikách, drobná mimika, správanie postáv, predmety, napr. tehly okolo vypovedajúceho chlapca, alebo hlina, ktorá naznačovala, na akom mieste na neskôr obeť našla.
V jednej scéne počas výsluchu sa jeden z hercov prechádzal za nami s hlasným klopotom podpätkov, a to celej situácii dodalo veľmi dramatický efekt. Všetky tie malé detaily vytvárali reálny a veľmi dramatický celok.
Najviac sa mi asi páčila diskusia po predstavení s moderátorom podcastu Vražedné psyché, kde sme si rozobrali jednotlivé postavy. Vysvetlili sme si dôvody konania hlavných postáv a odkryli niektoré skryté náznaky, ktoré sme si buď nevšimli alebo nepochopili a celé sme si to lepšie objasnili.
Keďže toto predstavenie navštevuje naša škola už dlhšie a hra sa stala aj súčasťou hodín dejepisu, občianskej náuky či umenia a kultúry, zozbierala som zopár študentských hodnotení tejto hry.
Nina:
Hra aj príbeh sa mi veľmi páčil. Bratia Marko a Marcel na smrť ubili mladého chlapca. Prečo? Vlastné výčitky, nevyrovnanosť? Tu vidno, ako sa my tínedžeri necháme ovplyvniť a donútiť robiť takéto zverstvá len preto, že chceme niekam patriť. Väčšinou si ani neuvedomujeme, aký vplyv má na nás naše okolie. Celé poučenie z príbehu by som zhrnula asi do vety, že pomsta a vyvŕšenie sa na niekom, kto nemôže za naše komplexy, za to nestojí.
Martin:
Hra ma veľmi zaujala, ale mal som z nej trochu zmiešané pocity. Zarážal ma fakt, že to bolo podľa skutočnej udalosti. Že niekto dokáže až takto ublížiť a zabiť nevinného človeka. Tá chladnokrvnosť a surovosť. Dokonca kamaráta. Potom som premýšľal, ako tomu zabrániť. Či boli naozaj takí zlí, alebo za to môže doba, prostredie… Čo dokáže v človeku vzbudiť niečo také? Šikana prežitá v detstve? Na druhej strane chápem, že chalani nikam nepatrili, okolo nich boli samé problémy, chorí rodičia, chudoba, nezamestnanosť, málo podnetné prostredie, frustrácia, alkohol… myslím, že by ich mohol ovplyvniť nejaký koníček, šport, niečo, čo by im dodalo motiváciu… aby si nemuseli vybrať cestu neonacizmu.
Dušan:
Toto predstavenie ma veľmi zaujalo a myslím si, že pre ľudí v našom veku je veľmi poučné. Najviac ma ale zarazilo, že matka oboch odsúdených bratov sa neustále obhajovala, že ona svoje deti dobre vychovala, že veď oni ako rodičia za nič nemôžu.
Filip:
Osobne si myslím, že táto udalosť sa môže stať kdekoľvek na svete. Prvotný problém vidím vo výchove. Rodičia sa až tak nezaujímali o svoje deti a tie sa snažili získať pozornosť inde, až sa dostali do partie neonacistov. Vzhľadom na to, čo urobili, to mohlo vyplývať aj z nenastavenej hranice rodičmi, lebo rodičia sú tí, ktorí udávajú hranice toho, čo môže dieťa urobiť. Tieto deti sú zároveň obete i vrahovia.
Viacerí odpovede sa opakovali a študenti oceňovali výkony hercov, zaujímavosť témy, ktorá bola silná a emotívna najmä brutálnosťou daného činu. Mnohí ocenili aj besedu po predstavení, ktorá ich donútila sa hlbšie zamyslieť nad všetkými aspektmi daného činu.
Ale objavili aj hodnotenia typu, že hru študenti nie celkom pochopili, pretože sa tam striedalo viacero dejových rovín, viacero miest a chvíľu im trvalo, kým príbeh uchopili a dokázali sa v ňom zorientovať. Je to pomerne zaujímavé zistenie a možno by stálo za to preskúmať, ako a či sa obdobie korony a najmä vplyvu sociálnych sietí podpísalo na nižšej schopnosti udržať pozornosť a nižšej sústredenosti mladých ľudí.
Zdroj titulnej fotky: Kopanec | Divadlo Jána Palárika v Trnave
Žiadne komentáre