„Preskakoval som plot nášho gymnázia a ľudia si ma fotili, vyzeral som ako zlodej.“ – Patrik Herman o štúdiu u nás, ale aj o vzniku ulievacieho kupónu.

Píše sa rok 2024, avšak v roku 1992 našu školu navštevoval aj úspešný investigatívny novinár, televízny moderátor, pedagóg a úžasný človek s veľkým srdcom, ktorý pomáha množstvu detí či ľuďom v núdzi. Ak ešte stále neviete o kom je reč, je to tento usmiaty pán na fotografii – Patrik Herman.

Na začiatok sa vás spýtam jednu ľahšiu otázku. Ako vyzeralo vaše štúdium na gymnáziu v tej dobe?

Pamätám si ešte, ako sme chodili do takej starej polorozpadnutej budovy v centre mesta. Volalo sa to U zubára, kde naozaj dole na prízemí boli zubárske ambulancie a to bola úplná zábava a nervy drásajúce, keď sme počuli, ako niekomu vŕtajú zub a niekto tam vrieskal od bolesti. Veľkou výhodou tejto druhej budovy bolo to, že učitelia stále meškali na vyučovanie, lebo sa z hlavnej budovy museli presunúť do tej druhej. A taká super spomienka, keď nás jedno nemenované gymnázium vytláčalo z budovy, prebúravali nám steny a to len bol zážitok!

Čo bol zlom, kedy ste vedeli, že práve novinárčina je vaša cesta?

Celé sa to stalo asi v prvej triede, keď ma moja pani profesorka slovenčiny, mimochodom veľmi prísna, vyhnala a neprijala na vyhodnotenie moju slohovú prácu, ktorú som pre chorobu odovzdal po termíne. Odbila ma slovami, bol si chorý, mal si čas, pre mňa – za mňa si to pošli aj do novín, máš päťku. Avšak, ja z nejakého mladíckeho trucu som to naozaj poslal do okresných novín Trnavský hlas. Moja úvaha na tému Ťažký študentský život sa objavila ako úvodník v týchto novinách. Vďaka tomu som dostal svoj prvý tridsaťcentový honorár a ponúkli mi možnosť prispievať do týchto novín pravidelne.

(Písanie do Blesku, Zdroj: Patrik Herman)

Ako na toto celé reagovala vaša pani profesorka?

Jedného dňa sa rozleteli dvere počas hodiny chémie a vo dverách stála pani profesorka slovenčiny vo svojej plnej kráse. Naznačila prstíkom, aby som k nej doklusal a priviedla ma do inej triedy, kde moji starší spolužiaci tvorili časopis Blesk.

Povedali ste Blesk. Mal náš časopis v tej dobe názov iba Blesk?

V tej dobe to bol iba Blesk, nakoľko to bolo stále spoločné gymnázium. Avšak po rozdelení sme vytvorili Nový Blesk. Tu som začal tvoriť nový časopis, začali sme sa prihlasovať do súťaží, vyhrávali sme, veľmi často sme sa porovnávali s tými lepšími.

Kto alebo čo vás inšpirovalo k novinárčine?

S určitosťou môžem povedať, že to bola moja pani profesorka slovenčiny Krahulcová. Nemôžem však povedať, že päťkou zo slohu ma motivovala nepríjemným spôsobom. Ona vždy povedala, že ona s láskou, nežne a motivačne ma priviedla do časopisu, lebo vedela, že nie som stratený prípad. Aj keď práve ona bola tou , ktorá mi dala sólovú dvojku na vysvedčení zo slovenčiny, ale po desiatich rokoch, keď už som bol v televízii, mi zahlásila vetu: „Patrik, vieš, to bola motivačná.“

O pani profesorke nám nerozprávate prvýkrát, poviete nám o nej niečo viac?

Bola to najprísnejšia profesorka na škole, ktorá sa po čase hnevala, keď som jej nedal vedieť pri návšteve Trnavy a neprišiel som. Ona mi vždy piekla tvarohové záviny. Čiže aj najprísnejší profesor sa môže stať vaším obľúbeným, dokonca aj počas jej života som mal problém jej aj jej manželovi tykať.

Cítili ste podporu zo strany pedagógov pri tvorbe časopisu?

Mali sme obrovské šťastie na pedagógov, ktorí nás nesmierne podporovali.

Malo štúdium na našej škole vplyv na vaše terajšie smerovanie?

Určite áno, pri nástupe na gymnázium som chcel byť právnikom alebo lekárom, avšak keď som zo školy odchádzal, už bolo viac-menej jasné, že budem moderátor alebo novinár.

(začiatky v Markíze. Zdroj: Patrik Herman)

Na našej škole sa skloňuje vaše meno pri ulievacom kupóne. Poviete nám niečo viac o jeho vzniku?

Ulievací kupón, samozrejme, vznikol na našej škole, avšak ujal sa na všetkých školách na Slovensku. Tento kupón vznikol z hlavy pani profesorky Marty Szalóovej, ktorá s týmto nápadom prišla preto, aby sme trošku zvýšili predaj. V tej dobe to naozaj prijali všetci profesori, a to z jednoduchého dôvodu: „Nevyskúšam dnes, vyskúšam zajtra.“ Ale znamenalo to, že z jedného dňa sa nám zvýšil náklad časopisu asi šesťnásobne. Dovtedy Blesk vychádzal v náklade 250ks pri počte študentov 1200 a z čísla na číslo sme zvýšili náklad na 1200ks, lebo každý musel mať svoj kupón.

Darilo sa Blesku vždy tak dobre?

Jasné, že nie. Blesk nebol stále prvý a nebol stále ten najlepší, jednoducho generácie študentov neustále odchádzajú a prichádzajú. Nie každého to chytilo a je dôležité, aby sa našla partia ľudí, ktorí tým časopisom budú žiť.

Mal časopis Nový Blesk v tej dobe väčšiu popularitu ako dnes?

Prvým rokom sme iba odkukávali, my sme sa len porovnávali s tými lepšími a snažili sme sa ich iba nejakým spôsobom dobehnúť, a to sa podarilo, pretože Nový Blesk asi sedem rokov po sebe vyhral celoslovenskú súťaž Štúrovo pero. Nebolo to však iba za mojej éry, ale mali sme šťastie aj na mladších žiakov, ktorí aj po mojom odchode ťahali časopis a on ďalej vyhrával.

Ako spomínate na vašich vtedajších spolužiakov?

Moji spolužiaci zosnovali to, že ma nasilu pritiahli na konkurz do regionálneho Trnavského rádia a tam sa od základov zmenil môj život.

(začiatky Trnavské rádio, Zdroj: Patrik Herman)

Vyrobili ste počas vašich stredoškolských rokov „prúser“, ktorý by stál za zmienku ?

Ja som musel byť naozaj veľmi poslušný, keďže som učiteľské dieťa a chápadlá mojej učiteľskej rodiny siahali všetkými smermi vrátane gymnázia. Čiže keď som čokoľvek spravil, aj keď neexistovali mobilné telefóny, tak kým som prišiel domov, moja mama všetko vedela a rovno medzi dverami som jednu dostal, a keď som vyvalil oči a spýtal sa prečo, rovno mi dala druhú.

(Detstvo, Zdroj: Patrik Herman)

Na ktorého z našich učiteľov najradšej spomínate?

Pani profesorka Rybová, ktorá bola moja triedna, to bolo naše zlatíčko. Nesmiem zabudnúť na manželov Krahulcových, ktorí nás, bohužiaľ, v priebehu posledných rokov opustili. Ale určite na všetkých profesorov, ktorí nám vtedy naozaj veľmi fandili. Keď počúvame, ako iné časopisy fungujú v nemilosti školy, tak to boli naozaj nádherné časy plné podpory.

Fungovali ste len vďaka podpore školy, alebo ste si to vydreli aj sami?

Vy si teraz asi úplne neviete predstaviť, že my sme zo začiatku ten časopis predávali ako kolportéri (*pouličný predajca novín) na námestí. Stáli sme pred Jednotou na Trojičnom námestí a vrieskali sme na ľudí, aby si kúpili Nový Blesk. Tí ľudia to, samozrejme, kupovali iba z ľútosti, keďže tam boli informácie vyslovene iba o škole. Tak isto sme ho písali na písacom stroji na pauzák (polopriepustný papier podobný papieru na pečenie). Žiadne fotografie sme v časopise nemali, kreslili sme ornamenty, vlnovky, kvetinky a mnoho iného.

Ako ste súperili s inými školami?

Po rozdelení každá škola začala vydávať svoj vlastný časopis. Nový Blesk malo nové gymnázium, staré gymnázium vydávalo Starý Blesk a Gymnázium Angely Merici vydávalo Gamburger. A to bola taká konkurencia, že sme ešte aj na tom námestí vrešťali proti sebe. Boli asi dva ročníky Štúrovho pera, kedy všetky tri naše časopisy boli na prvom mieste.

Na čo ste z týchto čias najviac hrdý?

Keď to historicky zoberiem, tak som absolventom športového gymnázia, ja, najväčšie športové drevo v tejto galaxii, ja, ktorý som nevedel kopnúť do lopty. Som hrdý, že môžem povedať, že som absolventom rovnakej športovej školy ako Zuzka Štefečeková .

Je nejaký predmet, pri ktorého zmienke vám ešte aj teraz naskočia zimomriavky strachu?

Ja som veľmi nerád chodil na telesnú, ja som také riadne športové drevo a hrozne som trpel na telocviku. Robil som všetko iné, od násteniek po neviem čo, len aby som nemusel chodiť na telocvik. V tomto predmete som naozaj rebeloval. A taktiež som nenávidel matematiku. Keď sme sa učili logiku a negácie výrokov, ja som v tom naozaj žiadnu logiku nevidel.

(fotografia z maturitného tabla, Zdroj: Patrik Herman)

Stali sa aj smutné udalosti, ktoré vás citovo zasiahli?

Keď pred niekoľkými rokmi prišlo k tragickej udalosti, keď sa vracal autobus z exkurzie a za Piešťanmi havaroval. V tej dobe sme sa ešte s bývalým pánom riaditeľom školy snažili nájsť riešenia na pomoc rodinám dievčat, ktoré pri nehode tragicky zahynuli. Táto udalosť bola pre mňa naozaj veľmi smutná a veľmi ma ako človeka zasiahla.

Ako počuť, so školou ste dlhé roky úzko spätý. Pokračuje vaša spolupráca s našou školou aj teraz?

Môj kontakt so školou nikdy neustal a pokračoval ďalej. Asi pred pár rokmi ma vaše vedenie oslovilo, či nenakrútim ako bývalý absolvent upútavku na Deň otvorených dverí a potrebovali to veľmi rýchlo. Avšak bol víkend a škola bola zatvorená, takže ja som preskakoval plot, ľudia si ma tam fotili, lebo som vyzeral ako zlodej. Ja, športové drevo, som preskakoval plot na škole počas víkendu. Dobre som sa natrápil, ale bol to pre mňa riadny zážitok.

Ako spomínate na vaše maturity?

Maturoval som z anglického jazyka, dejepisu, občianskej náuky a asi z ruského jazyka, ale musím sa priznať, dostal som obrovské okno pri maturite zo slovenčiny, kedy som mal odrecitovať Detvana. Profesor Krahulec, ktorý bol v komisii, mi začal napomáhať, až kým za mňa neodrecitoval celého Detvana a nakoniec skonštatoval: „Tak vidíš, že to vieš!“. Boli to krásne časy, kedy nás učitelia naozaj nepotopili, súcitili s nami, trpeli.