Kreslo sedelo hneď vedľa okna.
Bolo fialové a už odreté od dlhých rokov slúženia. Na jeho stranách boli kúsky dreva, ktoré slúžili aj ako podpora, ale aj ako dekorácia. Boli nádherne zdobené a vytvorili magickú atmosféru hneď, ako sa človek pozrel na tie rastlinné detaily, ktoré boli jemne vytlačené do toho istého dreva. Často na sebe malo modrú deku so vzorom hviezd a bielu podušku na podporu chrbta.
Poznala tú purpurovú farbu už od detstva, keď to kreslo dostala k narodeninám. Bola ešte len malinká, takže mala problém sa vôbec doň dostať. A keď sa tam konečne dostala, cítila sa ako v oblakoch.
To isté kreslo sedelo v jej izbe počas celého jej detstva.
Niekedy v ňom spala, inokedy zas čítala knižky, keď už konečne vedela sama rozlišovať písmená a hlásky.
Neskôr sa stalo priestorom na odkladanie oblečenia a upadlo do zabudnutia. Ostalo to tak až dovtedy, pokým nemala svoju prvú stratu. Dlhodobý kamarát vo forme malého kocúra ju opustil a v ten deň ostala ležať v tom fialovom kresle, kde jej kocúr tak veľmi rád spával.
Od toho dňa mala pre to malé miesto v objatí dreva ešte viac lásky. Za krátky čas sa stalo miestom odpočinku a bezpečia pre dámu, ktorá viac a viac rástla a začala sa stýkať s problémami života.
Kreslo s ňou zostalo, aj keď sa presťahovala na univerzitu. Bolo s ňou, keď sa nasťahovala do svojho prvého bytu. Bolo pod ňou, keď spoznala svojho prvého priateľa cez internet. Tá fialová mäkkosť bola s ňou počas obdobia jej prvého rozchodu.
Neskôr, keď už bola pripravená na nový vzťah, ju to známe miesto čakalo po každom stretnutí, ktoré nevyšlo tak, ako plánovala. Jej kreslo jej až nakoniec prinieslo to šťastie, ktoré tak potrebovala.
Neznámy hovor. Zle vytočené číslo. Zábavná zhoda náhod a príjemný hlas na druhej strane telefónu.
Po prvýkrát videla svojho neznámeho rytiera, keď bola schúlená v modrej deke a on jej ponúkol teplú polievku, ktorú práve dokončil. Najprv bola neistá, ale keď sa otvorili dvere a uvidela svojho priateľa s misami plnými jedla, odpadol jej kameň zo srdca.
To isté kreslo išlo s ňou preč z jej detskej izby, keď sa sťahovala z internátu, a keď sa rozhodla zameniť svoj prvý apartmán za dom s malou záhradkou, lebo vždy mala sny o vlastnej záhradke plnej kvetov.
Fialové kreslo jej podržalo svadobné šaty až do dňa svadby. Bolo oporou, keď jej malá rodinka dvoch sa začínala rozrastať o tretiu osôbku. Tá istá deka mala rovnaký komfort aj pre jej dcéru. Dlhé noci s bábätkom boli strávené v tom purpurovom kresle. Neskôr sa stalo aj preliezačkou, keď už dcéra podrástla na malé batoľa.
Bolo oporou, keď sa začala cítiť viac a viac unavená. Bolo tam pre ňu, keď zistila, aký záver stanovili doktori, keď problémy s dlhodobou únavou pretrvávali. Sedela práve v tej levanduli, keď si ostrihala dlhé vlasy, ktoré boli slabšie a slabšie, čím viac chemoterapie podstupovala.
Stále tam sedelo a čakalo na ňu, aj keď sa jej vlastná rodina obliekala do čiernej a vracala sa s červenými lícami a opuchnutými očami. Stále to bolo miesto bezpečia, aj keď už nemohla cítiť tú mäkkú deku, či keď už sa nemohla chytiť zamatových vláskov svojej dcéry, ktoré prevísali cez okraj.
Žiadne komentáre