Strach z budúcnosti

Autor: Ella Uhrovičová

Čo ak zajtra… možno budúci týždeň… čo keby zajtra… Ach, tá budúcnosť, tvoríme si plány, vymýšľame v hlave situácie, čo všetko možné a nemožné sa nám môže stať, a aj tak sa zobudíme na druhý deň s plánmi odletenými tisícky kilometrov a slovami ,,tak toto som naozaj nečakal…“. Stane sa to raz, stane sa to dvakrát a my začneme mať oprávnene strach. Strach z toho,  čo nás v neprebádanej budúcnosti  čaká. Stane sa niečo otrasné.   Myslíme si, že horšie to už snáď nikdy nebude a zrazu celosvetová pandémia, super, nie? Občas si tak hovorím,  či si z nás ten svet nestrieľa. Dnes je to smrteľný vírus, čo to bude zajtra? 

Strach je bežný a častokrát aj oprávnený, ale neobmedzuje nás? Báť sa toho, čo dnes môžem a nemôžem, aby ma to zajtra nemrzelo, aby na nás nepozerali cez prsty v roku 2044. Na základke sa bojíme neprijatia na strednú a na strednej zas neprijatia na výšku alebo nespravenia maturít. Alebo čo keď sa toho dokonca ani nedožijem a zrazí ma ponorka alebo mi zistia zápal švindľov? Keď sa to má stať, asi to už aj tak veľmi neovplyvníme. V hlavách sa bojíme robiť kroky dopredu, lebo očakávame len to najhoršie. Možno niekto kvôli  strachu niečo ani neurobí, bojí sa následkov alebo dokonca smrti. 

Dnes sa bojíme zajtrajška. Pandémia ustupuje, neustupuje, je to ako na horskej dráhe. Točíme sa stále ako v kolotoči v nekonečnom kruhu neistoty. Budúcnosť je zradná. Máme strach, ako to bude počas leta. Ľudia sa boja o svoj biznis. Nevedia,  či už o týždeň budú môcť otvoriť svoje prevádzky, alebo budú čakať ďalší rok. Nevedia, koľko ešte budú zvládať kŕmiť hladné krky, ktoré sedia doma za kuchynským stolom. Výhľad je biedny. Deje sa nečakané. Čo ak to bude ešte horšie? Vedci strašia rôznymi mutáciami. Ružové okuliare len tak nečinne ležia na poličke. Panika narastá. Potom klesá. Zas narastá. Strácame sa. Berú a vracajú nám nádej. Aj ja sa bojím. Ako to bude, keď sa vráti svet do ,,normálu“? Budem si vôbec ešte vedieť kúpiť lístok na autobus a rozprávať sa s cudzími ľuďmi? 

     Alebo to bude ako s online školou? Čím dlhšie trvá, tým viac strácam  schopnosť sústrediť sa. Nebaví ma to, tupo zízať do obrazovky,  z ktorej vychádzajú hlasy. Budem sa ešte vedieť učiť normálne? Sedieť v lavici a dávať pozor?  Nikto sa na to nepýta. Veď to tak bolo doteraz, čo sa bojíš? Doteraz? Už rok to tak nie je, zabudla som,  aké to je kráčať po školských chodbách, nesedieť v ,,triede“ sama. No a strach sa spúšťa ako lavína. Nič nebudem vedieť, nezoberú ma na výšku, pôjdem na inú, skončím v korporáte a… Nie je takýto strach zbytočný? Je. Pravdepodobne.

Myslím, že občas očakávame to najhoršie, aby sme nemohli byť sklamaní, ale len príjemne prekvapení. Obrníme sa tými najkritickejšími predstavami. Keď sa stane tak, ako sme predpokladali, povieme si: ,,Ach, tak ale čo sa dalo čakať, nie?“ Sme vtedy menej sklamaní? Neviem. Občas očakávame najhoršie, lebo máme pocit, že keď to čakáme, nestane sa to. Aspoň tak to robím často ja. Myslím si, že očakávaním najhoršieho sa predtým ubránim. Nie je to tak. Nefunguje to, ale aj tak sa bojím neurobiť to. Nepredstavovať si tragické scenáre.

Niekedy je možno dobré báť sa toho, čo na nás čaká. Vybudujeme v sebe rešpekt. Predsa len by bolo zvláštne, keby sme nezastavovali  na prechodoch, skákali z výšok a neviem čo ešte. Keby sme nemali  strach z budúcnosti, nemali  zábrany, ale niekedy je naozaj zbytočné báť sa desať  rokov dopredu. Možno o pätnásť  rokov, keď pôjdem na dovolenku, padne lietadlo. Prečo nad tým rozmýšľať? Stále je možnosť, že lietadlá dovtedy zakážu. Možno by sme sa mali prestať báť nezmyslov. No a veci, ktoré za strach stoja,  tak tie máme vo svojich rukách. Báť sa je však ľahšie ako konať. 

Vykročiť vpred je ťažké. Je to ako kráčať po ľade. Možno sa po  pár krokoch prepadneme. Možno sa neprepadneme nikdy. Nestojí občas zato vyskúšať si to na vlastnej koži a nebáť sa, čo bude o dva metre? Nie je  vzrušujúce kráčať po tenkom ľade neistoty? Kráčať za budúcnosťou a nemyslieť na zajtra. Brať prichádzajúce a lúčiť sa s odchádzajúcim. Veď aj tak nevieme povedať, čo sa stane, a preto by nás to nemalo  trápiť už dnes. Ale  to sme my ľudia. V tmavých uličkách vidíme vrahov a na oblohe UFO…

(Navštívené 104-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.