Odpykať zločin sa dá len cez trest

Zločin a trest! Čo viac povedať? Je väčšej knihy, lepšieho diela? Diela, ktoré by toľko povedalo, toľko naznačilo, toľko zaznamenalo, tak hĺbavo a dokonale zmapovalo zlo i dobro ľudstva, podstatu človeka? Nemyslím si. Prečo ho ale čítať dnes? Starého bieleho muža, na pohľad opisujúceho niečo dávno prekonané, neaktuálne, niečo, čo s nami nemá nič spoločné? Kam to zaradiť, zavesiť, dá sa tým niekde pochváliť? Patrí to do starého, postupne odstraňovaného sveta? A ak aj nie, stále je to klasika, tie sa obdivujú, ale nečítajú. Tak prečo Zločin a trest nielen čítať, ale aj rozoberať? 

Stále sme ľudia. Správame sa rovnako ako predtým, len reálie sa nám menia a aj to nie vždy. Máme vzťahy. Prekonávame prekážky. Pasujeme sa s dilemami. Podliehame bludom. Túžime po kontakte, po láske, po vlastnej skupine, či už otvorene alebo len vnútorne. Máme neduhy. Zločin a trest sa dnešného života dotýka viac, než väčšina diel napísaných v poslednej dekáde. Na nič sa nehrá. Zrkadlí pravdu. Áno, inak sa obliekajú, prepravujú, inak bývajú, ale riešia v podstate to isté. Neúspech. Lásku. Chudobu. Priateľstvo. Spravodlivosť. Túžbu. Závislosť. Je to tam naozajstné, režúce, pravdivé, to je to slovo, je to naozaj pravdivé. Čo viac od knihy chcieť?  

Bývalý študent Rodion Raskoľnikov spáchal dvojnásobnú vraždu v poblúznení z mesačného pobytu v svojej kutici, kde bol gniavený chudobou a chatrným zdravím. K duševnej rovnováhe mu nepridali ani rodinné okolnosti, keď sa jeho sestra Duňa chcela vydať bez lásky za staršieho muža, len aby on získal zamestnanie a zabezpečenie. Úžerníčka bola známa svojou zlobou voči zákazníkom, ale aj voči  vlastnej sestre, ktorú fyzicky a psychicky týrala. Raskoľnikov si vydumal teóriu, na základe ktorej jeho zločin ani nebol vraždou, pretože úžerníčka v svojej podstate nebola dostatočne hodnotným jedincom. Nie je to úplne od veci, ale vraždiť sa nemá, a tak mu to veľa šťastia neprinieslo. Nepotvrdil princípy, nič sa nezmenilo, nič sa nestalo, nikomu to nepomohlo, len on bol ešte nešťastnejší. Mýlil sa. Komu sa to nemôže stať? Po čine prežíval muky, svedomie ho kvárilo, drásalo z neho život. Prečo sa hneď nepriznal? Strach, viera, že sa to nejako vyrieši. Vzdal to sám so sebou, už sa mu nechcelo ani priznať alebo zahladzovať stopy, nechcelo sa mu samého seba po takom skutku viac riešiť, starať sa o následky, budúcnosť, osud. Nekonal zo špásu či nudy. Napriek všetkému bol schopný citu a ten cit mu bol opätovaný, a preto nebol jeho osud beznádejný, nenapraviteľný. 

Veľa kníh nastolí nestráviteľnú dilemu, neprekonateľný problém, des, bes, prestrašnosť, ale práve Zločin a trest ako jedna z mála kníh ponúka aj prevedenie, riešenie, neuponáhľa to do  dajakej nepochopiteľnej brečky, ale poskytuje jednoznačnú odpoveď. Odpykať zločin sa dá len cez trest.

Nie vždy človeka chytia, nie vždy sa  prizná, nie vždy je potrestaný väzbou, prácami, pokutou. Pokračuje ďalej v živote. Keby Raskoľnikovi neprišli na stopu, respektíve by sa sám neprezrádzal čudnými prejavmi, žil by ďalej tak, ako bol. Bolo by to preňho lepšie? Nie. Pravdepodobne by sa sám zabil, tak ako sa sám zabil Svidrigajlov po tom, čo zistil, že mu naozaj nie je pomoci a jednoducho nie je dobrým človekom, no len on sám to môže vyriešiť, potrestať sa. Tým, že sa zabil, si odpykal svoj trest. Neškodil ďalej, neubližoval ľuďom okolo seba. Bolo by mu lepšie, keby to nespravil? Len viac by sa krútil v špirále svojej povahy. Veľa ľudí si myslí, že za nič nemôžu a keď si aj priznajú, že možno za niečo môžu, vyhovárajú sa na okolnosti, detstvo, kto sa kedy ako na nich pozrel, či ich koberec v detskej izbe bol červený alebo modrý, pričom červená je, samozrejme, farbou zlosti, a tak ďalej. Nič nie je ničia chyba, nik neurobil žiaden zločin, a tak nie je potrebný nijaký trest. Naozaj? To je to ako treba žiť? Prináša to naozajstné potešenie, neustále sa vykrúcať, alternatívne interpretovať? Raskoľnikov mal teóriu, ktorá ho mala zbaviť viny, ktorá mala odôvodniť, čo urobil. Mal teóriu, no tá nefungovala, cítil vinu a aj bol vinný. Keď nie je Boha, všetko je dovolené, no aký je to svet bez Boha, bez svedomia, bez viny? Je to svet Raskoľnikovej kutice, svet bláznovstva a múk, nekonečného utrpenia, pretože zlý skutok, ktorý len tak visí v pamäti človeka,  sa nikdy neodčiní, nikdy nebude ukončený, zapečatený, bude sa odohrávať stále odznova ako pokazená kazeta. Človek si vie všetko vysvetliť vo svoj prospech, to ale neznamená, že je to preňho aj prospešné. 

Dostojevského mnohí označujú za blázna, chorého, horúčkovitého psychopata, človeka nejasnej mysle. To všetko preto, že sa im zdajú jeho príbehy a postavy také, akoby to oni povedali: nenormálne. Samozrejme, že tak písal, veď on bol taký človek. Aký, pýtam sa. No aký? Veď to konečne niekto dopovedzte. Tí, čo to hovoria, čakajú, že prikývnem, poviem hej, hej a pôjdeme ďalej bez toho, aby museli objasniť, ako to vlastne myslia. Je taký a taký, lebo týra svoje postavy, naznačia niekedy. Týra svoje postavy? No teda! Ako realista opisuje realitu a síce naša realita má pramálo spoločné s realitou Ruska 19. storočia, nemám pocit, že by to bola práve prechádzka po mäkkej, rovnej zemi, utľapkanej presne podľa veľkosti našich dôležitých nožičiek. Samozrejme, že sen o zmučenom koníkovi, ktorého dobijú na smrť či Svidrigajlove pokusy o znásilnenie a pedofilné fantázie nie sú príjemné čítanie. Vyvolávajú však emócie. Fungujú. Spájajú pocity a spomienky, zobúdzajú reakcie. Scéna z Ponížených a urazených, keď starému pánovi umrie pod stolom v kaviarni psík Azorko a jeden z nemeckých hostí sa komickou ruštinou ponúkne, že mu ho za výbornú cenu vypchá, by niekto mohol považovať za vrchol cynizmu, ale podľa mňa je to skôr dokonalé odľahčenie a ukázanie komiky života. Na konci dňa je to vlastne celé smiešne. Keď nechcete čítať o realite, nečítajte realistov. 

Najhlbším vrubom v polene strašnosti je starý Marmeladov. Ožran, ktorý priviedol svoju ženu na pokraj šialenstva, dcéru k prostitúcií a mladšie deti do skľučujúcej chudoby. Ako sa zaňho postaviť, ako ukázať, že nie je len samoúčelným prvkom ukazujúcim hnus ľudstva, najnižšieho z najnižších? Nevzbudzuje vo mne hnev či odpor, ale hlbokú ľútosť, zmierenie. Je tak veľmi za hranou všetkého prijateľného, že automaticky navodzuje pocit, že za jeho správaním je nejaké veľké ľudské trápenie. Možno je a možno nie je. Možno nie je veľkým ľudským trápením len to, čo sa ním obvykle nazýva. Mal ženu, deti, prácu. Pozbieral všetky žetóny, ktoré sa bežne považujú za esenciálne pre šťastný naplnený život. Ale čo ak ho to nebavilo, čo ak to nebolo preňho čo ak sa prestrašne nudil? Čo ak nechcel byť úradníkom, čo ak zistil, že žena mu len pindá a deti sú večne umrnčané a čo sa vlastne stane, keď to robiť nebude? Čo sa stane, ak pôjde do krčmy a bude mať dobre využitý čas? 

Predstavme si to. Predstavme si, že to, čo žijeme, pre nás jednoducho nie je dosť a nie sme v situácii to zmeniť. Nie vždy sa dá vymaniť, všetko otočiť. V krčme mohol byť, kým chcel. Nebol skloneným pracovníkom, manželom, otcom, živiteľom, bol veselým spoločníkom, obľúbeným štamgastom, svojim kumpánom mohol o sebe povedať všetko ale aj nič. Všetko bolo v jeho rukách. Doma, so ženou, ktorá kvôli nemu ušla od bohatej rodiny, musel byť pod tlakom. Možno zistil, že nemá na to, aby zabezpečoval toľko krkov. Možno zistil, že to nechce robiť. Čo je bežnejšie, čo je normálnejšie? Nie je to správne. Nie, to nik netvrdí. Nie je to ale nepochopiteľné. Keby bol bohatý, jeho správanie by nebolo súdené, ale podporované, obdivované, bol by lev salónov a nie vyvrheľ. Dnes by ho poslali na liečenie, deti by dostali dávky, ženu by zaopatrilo nejaké centrum. Keby bolo keby. Áno. Trýznivá nuda a nekonečná nespokojnosť sú však bežnejšie než vražda. Predstavme si, že sme ním. Vedome spôsobujeme utrpenie svojej dcére, chorej manželke, hladným deťom. Musíme sa neznášať. Už sme ale za hranicou nápravy. Po tom všetkom nemôžeme len tak triezvo prísť a povedať: prepáčte, začnime odznova! Vieme, že to nemôžeme urobiť. Tak na čo sa snažiť? Nemohol to urobiť odvtedy, čo si prvý raz zobral peniaze od dcéry zarobené prostitúciou. A čo všetci tí, ktorí utekajú od potomkov ku rulete, automatom, či len tak sa celé hodiny vozia po cestách, pretože je všetko lepšie, než byť v priestore s tými, čo sú im zverení? Je to naozaj také zverstvo?

Soňa, jeho dcéra, ho nemá prečo mať rada. Je to strašné. Čo sa k nej dá povedať? Predáva svoje telo, zakrýva si tvár šatkou pred slušnou spoločnosťou, je potupená najviac, ako sa dá a to, čo donesie domov pre hladnú mamu a zúbožených súrodencov, jej otec zoberie a prepije. Ako sa to dá ospravedlniť? No nijako. Nedá sa to ospravedlniť. Je to jeho zločin. Neprestal piť. Zomrel ožratý. Nikomu nijako nepomohol. Hej, on priviedol do rodiny Raskoľnikova, ktorému pomohla Soňa a on pomohol Soni tým, že mala novú úlohu a poslanie s víziou aspoň trošku normálneho života. Je to dosť? Samozrejme, že nie. Vedel, že nežije správne, každý deň im ubližoval a vedel o tom, že im ubližuje. Jeho trestom je práve to, že nebol potrestaný, že si ho budú všetci pamätať v jeho najhoršej podobe, že sa naňho budú snažiť zabudnúť.

Zločin a trest je nesmrteľný. Nie je lepšej príručky pre život. Človek môže mať postoje, môže byť v kutici, môže všetkých nenávidieť, vykonať nemysliteľné, ale blížni sa proti nemu tak či tak neotočia. Môže to byť tak, ale aj inak, nik ho nemusí mať rád a môže skončiť pod kolesami voza. Zločin a trest je o ľudskosti, o odpustení, o mladosti a o treste, okrem iného. V minulosti bol zatracovaný pre zlý vplyv na človeka budujúceho „novú spoločnosť,“ svojím „nesmiernym subjektivizmom, prepjatosťou, chorosťou,“ svojou „dušou, čo si zamilovala bolesť a nemá už prečo žiť.“ Nazdávam sa, že práve preto ho niektorí nemajú radi dodnes. Narúša predstavu o dokonalom živote, o pohodlnom prežívaní, o zle a dobre, o správnom a nesprávnom. Deti nie sú chránené pred utrpením, matky pred hladom potomkov, otcovia pred zlyhaním, vzdelanci pred hlúposťou, zločinci pred odpustením. Nejestvuje žiaden postup, ktorý by zaručil, že neskončíme ako jeho postavy. Vieme, že takí ľudia existujú. Niektorí by boli radšej, keby neexistovali. Keby deti netrpeli. Nehladovali. Keby sa ľudia nevraždili. Keby nepili. Bolo chybou autora, že také javy boli aj sú? Robí to z neho besa, zlého človeka? Mal ich opísať trpiacich, no láskavo sa usmievajúcich, nehromžiacich, bez zlých myšlienok? A to by komu dalo čo? 

Netreba utekať trestu. Nikomu to nikdy nič dobré neprinieslo. Nemusíme chodiť do minulosti, aby sme videli príklady toho, ako človek dopadne, keď zapiera, klame, nedokáže si priznať chybu. Vždy to s nimi dopadne horšie, než keby sa postavili svojim činom čelom. Ako by vyzerala spoločnosť, kde by sa každý priznal ku každému zlyhaniu, otvorene by ho vysvetlil, nechal na seba spadnúť hanbu a vinu? Po niečom by sa už nemohol otriasť a vrátiť, niektoré veci sú neodpustiteľné. Trpkosť by bola menšia. Trest kratší. Mal by jasné hranice. Nebolo by potrebné čakať, kým niekoho chytia. Kým si niekto vymyslí, ako sa vyviniť, oslobodiť, zaviazať okoliu oči. Nie je slabošstvom priznať sa. Každý môže zabiť, takí jednoducho sme. Vždy sa však môžeme priznať.

Preto treba čítať Zločin a trest. 

Článok je súčasťou série rozoberajúcej diela povinného čítania. Dúfame, že vám texty pomôžu pri štúdiu.

(Navštívené 616-krát, dnes 1-krát)

Autor

1 komentár

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.