V nasledujúcom rozhovore sa dozviete viac o jej cestách, najzaujímavejších zážitkoch a o tom, čo jej cestovanie prinieslo.

Prečo ste začali cestovať ?

Pretože milujem spoznávať nové krajiny, ľudí, kultúry, jedlá, prírodu…

Ktorá krajina vás najviac očarila  a prečo ?

Taliansko, to je moja srdcová krajina a prečo ? Tá pohoda ľudí. Ľudia sú tam takí pohodoví, sú na kávičke, nikam sa neponáhľajú, sú milí, príjemní.

Čo vás cestovanie naučilo o sebe ?

Akceptovanie multikultúry. Niekedy mám obavy z ľudí na základe ich vzhľadu a pritom nemám žiadne dôvody, argumenty. Nikdy mi nikto neublížil, nič sa nestalo,  ale mám vnútorný odstup a to chcem zmeniť. Aj  preto cestujem.

Kam vás cestovanie posunulo ?

Dokážem veci, v  ktoré som predtým ani nedúfala. Štyri dni iba s ruksačikom a tromi tričkami. Človek k tomu,  aby spoznával svet, potrebuje veľmi málo a dá sa cestovať aj za lacno, dá sa cestovať low cost aj na sever,  do Škandinávie,  bez toho,  aby sme sa vyhovárali. V súčasnosti sa  DÁ !

Ktoré miesto by ste odporúčali každému aspoň raz navštíviť ?

Škandináviu. Pre mňa čisté, veľmi kultúrne krajiny, ľudia sú posunutí jazykovo aj mentálne. Babka ide do autobusu a pípne sa mobilom. Krajina je vyspelejšia, nikto sa nikde netlačí. Prišlo mi, že sú tam mentálne vyspelejší ako my.

V čom sa líši život v iných krajinách od života na Slovensku ? 

Vzhľadom na to, že nechodievam na dlho, tak sa to ťažko posudzuje, ale mám pocit, že napríklad v reštaurácii v krajinách,  v ktorých  som bola,  sa na mňa viac usmievali , opýtali sa,  čo si dám, či mi chutilo. A to  aj v obchodoch a iných zariadeniach. Ústretovosť ľudí, milota. To ma očarilo.

A potom to, ako sa  v niektorých krajinách  ľudia správajú k svojmu prostrediu. V parkoch,  kde je veľa psíčkarov,  nevidíte odpadky, ale to závisí od krajiny. Tam,  kde som  bola ja, som si povedala, že si ľudia vážia,  kde žijú a starajú sa o to. Tu u nás by som sa bála si ísť ľahnúť na deku do parku alebo sadnúť si a prečítať si knihu. Toto mi tu chýba, že si nemáme ísť kam len tak oddýchnuť.

V čom spočíva, podľa vás,  najväčší význam cestovania ?

Otvoriť obzory,  zistiť , že nie sme jediní na svete. Ľudia dokážu žiť inak, správať sa inak, fungovať inak, potom sa človek zamyslí nad tým,  ako to funguje tu. Povedať  si,  ako sa máme my dobre oproti nejakým chudobnejším častiam sveta. Vážiť si,  kde žijeme, lebo sú krajiny a oblasti, kde sa žije oveľa horšie ako u nás. My si tu už nevážime nič. Stále na všetko Slováci frflú a pritom naša krajina je jedna z najkrajších – najmä prírodou a pamiatkami.

My sa nesnažíme prilákať ľudí sem a ukázať,  aké máme Slovensko. Tu prídete a míňate kopu peňazí za parkovné, pomaly nemáme ísť kam na záchod, toalety katastrofa. My si nevážime,  čo máme. Keď prídete inam, zistíte, že aj v malej dedinke dokáže byť čistý záchod.

My sme takí, len pozerať na druhých a keď prídete inam,  si poviete:  „ A prečo to aj u nás nemôže byť?“ Prečo v iných krajinách dodržiavajú pravidlá a u nás nie? Stačí,  keď prejdete cez hranice do Rakúska a zrazu všetci idú rýchlosťou akou majú, prekročíte hranice na Slovensku… ako keby sme sa nevedeli správať. Tým, že môžeme cestovať, by sme sa mali naučiť aj správať.

Keby ste mohli zajtra niekam odcestovať, kam by to bolo ?

Južné Španielsko ! Južné Španielsko,  v máji by sa tam ešte dalo s teplotami vydržať.  Išla by som Granada, Sevilla, Gibraltár. Ak máte letenku, ja som do hodiny zbalená. Južné Španielsko jednoznačne, to je môj sen.

Len,  bohužiaľ,  letenky sú drahé a tam sa musí ísť v takomto období ako je teraz.

Ak chceš niečo pochodiť , tak sa to nedá v letných horúčavách, kedy sa tam nedá dýchať,  a na to je ideálne obdobie september, október a máj. Jún už je tragický. Ešte Madeira a Azorské ostrovy,  lebo tam je nádherná príroda, kultúra, dedinky.

Ďakujeme pani zástupkyni za jej čas a ochotu  podeliť sa s nami o svoje skúsenosti a  zážitky.

Prajeme vám príjemné leto, veľa pekných zážitkov a šťastnú cestu za novými dobrodružstvami, kamkoľvek sa počas prázdnin vyberiete.

Autorky: Emma Pereslény a Nelly Lukáčová II.A

Zdroj fotiek: – archív p. zástupkyne Študencovej

The post Cestovanie nás učí viac, ako si myslíme. Na slovíčko s pani zástupkyňou appeared first on Nový Blesk.

Od pandémie k modernému vzdelávaniu 

Bolo by chybou zatvárať dvere na prahu škôl pred modernými technológiami.  Digitalizácia vzdelávania sa stala nevyhnutným krokom k tomu, aby sme udržali krok s potrebami 21. storočia. Aj naša škola sa snaží udržať tento pomyselný krok s dobou. Ako to však vidí digitálny koordinátor školy,  pani profesorka  Vanáková?  

Digitalizácia školy začala výraznejšie približne od roku 2023. Hoci určité prvky využívania technológií existovali už aj predtým, zásadný zlom nastal počas pandémie ochorenia COVID-19. Práve toto obdobie ukázalo, že školy nie sú dostatočne pripravené na online vzdelávanie, najmä, čo sa týka technického vybavenia, kvality pripojenia a dostupnosti informačno-komunikačných technológií pre žiakov. Pandémia tak priniesla dôležité uvedomenie si potreby modernizácie. Školy aj Ministerstvo školstva začali venovať väčšiu pozornosť digitalizácii ako nevyhnutnej súčasti vzdelávacieho procesu. 

Významný posun nastal približne pred tromi rokmi, keď sa škola zapojila do projektu DigiEdu. Tento projekt umožnil vybaviť učebne modernou IKT technikou a zároveň zabezpečiť kvalitnejšiu sieťovú infraštruktúru. Okrem techniky sa kladie dôraz aj na vzdelávanie učiteľov. Na škole pravidelne prebiehajú aktualizačné a inovačné školenia zamerané na využívanie moderných softvérov, digitálnych nástrojov a nových vyučovacích postupov.  

Súčasťou týchto školení je aj oblasť umelej inteligencie, ktorá sa postupne začleňuje do vyučovania. Tieto aktivity umožňujú učiteľom reagovať na aktuálne trendy a zefektívniť vyučovací proces prostredníctvom technológií. 

Proces obnovy techniky bol sprevádzaný viacerými komplikáciami, najmä časovým oneskorením. Škola musela pomerne dlho čakať na dokončenie siete, ako aj na dodanie samotnej IKT techniky. Pozitívne však je, že dnes už má škola moderné vybavenie k dispozícii.  

Okrem toho už pred tromi rokmi investovala aj do inovatívnych technológií, ako sú 3D tlačiareň a virtuálna realita, ktoré rozširujú možnosti vyučovania. Zároveň však platí, že samotná dostupnosť techniky ešte nezaručuje jej využívanie. Veľa závisí od prístupu jednotlivých vyučujúcich – od ich ochoty a záujmu začleniť nové technológie do výučby. 

Plánov na modernizáciu je viacero, no ich realizácia bude závisieť od konkrétnych podmienok. V súčasnosti má škola vďaka projektu DigiEdu dostatok techniky, takže prioritou je najmä jej efektívne využitie. Kľúčovým krokom je dokončenie sieťovej infraštruktúry, rozmiestnenie techniky do učební a postupná výmena starších zariadení za nové. Cieľom je vytvoriť prostredie, ktoré bude podporovať moderné vyučovanie a uľahčí prácu učiteľom aj študentom. Digitalizácia by pritom nemala byť len o zavádzaní techniky, ale najmä o jej zmysluplnom využití vo vyučovacom procese. 

Modernizácia sa týka aj bežných tried. Do budúcnosti sa počíta s výmenou starších repasovaných notebookov za stabilné počítačové zostavy, ktoré by mali zabezpečiť spoľahlivejšie fungovanie počas vyučovania. Dataprojektory v triedach sú zatiaľ postačujúce, ich výmenu škola nepovažuje za nevyhnutnú. V praxi sa však často objavujú problémy s pripojením – najmä s HDMI káblami a rôznymi redukciami. Tieto problémy by mali byť odstránené práve zavedením PC zostáv v triedach. Ich plnohodnotné využitie je však podmienené kvalitnou a stabilnou internetovou sieťou, na ktorej dokončení škola momentálne pracuje. 

AI na vyučovaní? 

„ChatGPT, napíš mi sloh na tri normostrany o štúrovcoch.“ Ruku na srdce – táto veta už zaznela v nejednej  detskej izbe. Umelá inteligencia sa stáva čoraz aktuálnejšou témou. Pani profesorka  Klementisová  však zvolila iný postoj,  ako by ste očakávali: 

Rovesnícke vyučovanie aj umelá inteligencia sa mi zdali  vhodné vzhľadom na témy hodín týkajúce sa biológie človeka. Od prvého ročníka sa žiaci pýtajú, kedy sa už bude „ preberať človek”.  Z mojich skúseností vyplýva, že keď prídu na rad sústavy človeka, nadšenie žiakov opadá. Čaká na nich kvantum informácií, ktoré musia „stráviť”. 

 To bol hlavný dôvod voľby inej metódy vo vyučovaní. No a AI? Dnes ju už používa každý. Vďaka inovačnému vzdelávaniu som sa inšpirovala učiteľmi, ktorí AI zavádzajú do výučby. Tak som si povedala, prečo nie.? 

Úlohou žiakov v tímoch bolo kreatívne spracovať a zrozumiteľne prezentovať spolužiakom pridelenú tému (oporná sústava, tráviaca sústava,..). Podmienkou bolo použiť vo výslednej prezentácii: 

• 2-3 videá s využitím AI, Notebook LM, Canva, Genially, ClipChamp, CapCut,..  

• zábavnú aktivitu – kvíz, osemsmerovku, tajničku, hru s využitím Canva, Kahoot, Thea, Genially, Wordwall..  

• prípadne test s 20 otázkami na overenie základných faktov – MS Forms,..  

• a v závere nezabudnúť uviesť zdroje, z ktorých bude priznaná práca s AI
   

Dúfala som najmä v to, že žiaci budú viac premýšľať, viac sa zapoja, nebudú len pasívnymi prijímateľmi informácií. Chcela som,  aby  učivo skúsili uchopiť sami a zároveň kládli adekvátne otázky a  pokúšali sa na ne hľadať odpovede. Čakala som, že sami prevezmú zodpovednosť za vlastné učenie. Zároveň som verila, že efektívne využijú pri svojej práci aj nástroje AI, ktoré sme si na hodinách predstavili.  

A čo sa týka môjho hodnotenia – som spokojná. Všetko dopadlo tak, ako malo. Boli aj úspešné, aj menej úspešné prezentácie. Dôležité je, že všetkým žiakom bol poskytnutý priestor. Každý ho využil,  ako vedel. A každý, vrátane mňa, sa niečo naučil. Z dotazníkov žiakov vyplynuli pozitívne slová aj kritické pripomienky. Za obe som vďačná.  

AI vo vyučovaní nevnímam ako univerzálne riešenie. Ak sa používa citlivo, premyslene a s rešpektom, môže byť všeobecne užitočnou podporou pri učení. Vždy má však slúžiť človeku – učiteľovi, žiakovi – nie ho nahrádzať 

Online maturitka –  formalitka! 

Tento rok sa naša škola po prvýkrát zúčastnila online maturít. Predstava, že by kľúčová skúška stredoškolského štúdia prebiehala pred obrazovkami počítačov, so sebou prináša rovnaké množstvo nadšenia ako pochybností. Ako zabezpečiť, aby študenti nepodvádzali  pomocou umelej inteligencie? Čo ak zlyhá internetové pripojenie v najnevhodnejšej sekunde? Pani zástupkyňa Študencová nám objasní,  ako to vlastne celé prebiehalo:  

Žiaci maturitných tried si mohli vybrať, či budú písať maturitný test zo slovenského jazyka  online formou alebo papierovou formou. Predtým, ako si definitívne zvolili formu, mali skúšobné testovanie, aby sa oboznámili s prostredím PET (platforma elektronického testovania).  To mali dvakrát.  

Tí, ktorých táto forma oslovila, povedali, že áno, idem do toho. V decembri mali celoslovenské záťažové testovanie. To znamená, že prebehlo testovanie v rovnaký deň a v rovnakom čase na všetkých stredných školách na celom Slovensku. Zisťovalo sa, či je  systém PET schopný spracovať také veľké množstvo dát. Po tomto termíne už žiaci museli dať definitívne vyjadrenie, či budú maturovať online alebo nie.  

Pri skúšobnom a záťažovom testovaní boli testy upravené počtom úloh na 45 min. Vo februári prebehla generálna skúška testom, ktorý obsahoval rovnaký počet úloh a test reálnej maturity. Celý priebeh bol rovnaký ako v riadom termíne 10. marca 2026. Škola si preverila organizačné aj technické zabezpečenie. 

 PET prostredie ponúka rôzne pomocné nástroje, napr. zväčšiť si časť textu, farebne si zvýrazniť riadok, preklikávať sa medzi úlohami, dať si záložku, ak sa žiak chce k niektorej úlohe vrátiť, čo je výhoda oproti papierovej forme, aj opravovanie odpovedí je v PET jednoduchšie.  Žiak jednoducho prepíše odpoveď alebo preklikne správnu odpoveď pri výbere z možností. Nevýhodou je, že žiaci nie sú naučení zo školského prostredia robiť takéto dôležité testy elektronicky a pero a papier sú pre nich prirodzenejšie. 

Ako prebieha príprava? Predtým, než začne testovanie, školský správca siete urobí diagnostiku počítačov, nastaví požadované parametre počítačov, zrušia sa niektoré funkcionality, počítač je prispôsobený tomuto testovaniu a má niektoré funkcie obmedzené. Na počítači, ktorý je takto nastavený, nie je možné otvoriť dve okná. Program PET  je ošetrený tým, že v momente, ako klikneš mimo poľa, to znamená napríklad stlačíš Escape,  program sa zastaví, IT administrátor na svojom počítači vidí, že sa niečo udialo. Escape môžeš dať napríklad omylom  alebo cielene (ideš sa pozrieť na internet). IT administrátor vyrieši problém, napr. omylom stlačený Escape alebo problém s myšou a cez svoj počítač povolí žiakovi pokračovať. 

Žiak má na lavici aj papierové odpoveďové hárky, ktoré vypĺňa súčasne ako zapisuje odpovede do PET. Dôvodom je, aby v prípade technického zlyhania nestratil svoje odpovede. V prípade výpadku internetu, elektriky (škola nemá náhradné zdroje), alebo akéhokoľvek technického problému, ktorý nie je možné operatívne vyriešiť , žiak automaticky prechádza na papierový test, ktorý má k dispozícii na lavici vo vytlačenej forme. Takže, ak by sa niečo také ako výpadok prúdu alebo internetu stalo, v momente chytá do ruky test a pokračuje v papierovom teste.  

Očakáva sa, že postupne bude celá externá časť maturitnej skúšky online. V budúcom školskom roku by mala k online maturite zo slovenského jazyka  pribudnúť aj online maturita z matematiky.  Bližšími informáciami, či bude online maturita povinná alebo stále dobrovoľná a z ktorých predmetov, zatiaľ škola nedisponuje. 

Tento rok nenastali žiadne komplikácie ani technické ani organizačné, prebehlo to tak, ako sme boli nacvičení, nikto nemal žiadny technický problém, internet fungoval, nič sa nepokazilo. Žiaci ocenili, že hneď po odovzdaní testu mali predbežné výsledky a ocenili funkčnosť a prehľadnosť PET. 

 Technológie a umelá inteligencia sú už dnes súčasťou našich životov a postupne sa stávajú aj súčasťou vzdelávania. Budúcnosť školstva teda bude skôr o tom, ako ich využiť tak, aby zostali našimi pomocníkmi a nie náhradou za vlastné vedomosti a schopnosti.  

 Nina Sobotková II.A  

The post Učebnica, tablet, pero a… AI? appeared first on Nový Blesk.

Sú miesta, ktoré si zapamätáš vďaka chuti… a potom sú miesta, ktoré si zapamätáš vďaka pocitu.

Mojou prvou kaviarňou, ktorú som navštívila, bolo Leháro, ktoré sa nachádza na Františkánskej ulici v Trnave. Kaviareň zvonku ničím pútavým nezaujme, no po príchode do interiéru sa ocitnete akoby na káve u starých rodičov.

Už v prvých momentoch sa vo mne prejavila nostalgia, ktorú toto miesto v sebe nesie. Sú tam retro gauče s retro dekoráciami a celý priestor kaviarne doslova kričí pocitmi pohody, domova a uvoľnenej nálady. Na výber máte viacero miest na sedenie a k dispozícii sú aj stolné hry.

V ponuke majú veľa druhov kávy, čajov a aj niečo pod zub. Z ponuky som si vybrala klasické kapučíno, ktoré perfektne zapadlo do celej atmosféry miesta – jednoduché ale príjemné. Pod zub som si dala klasické babičkine toasty, ktoré chutili ako doma.

Ak by ste chceli, môžete návštevu zakončiť sladkou bodkou, ktorú som si ja už dovoliť nemohla, keďže toasty boli akurát na zasýtenie. Pri vychutnávaní kávy a degustovaní toastov ma sprevádzala skvelá hudba a pri pohľade na ostatných zákazníkov som sa cítila ako doma.

Priestory kaviarne pohlcujú to, čo je vonku a prenesú vás do hodvábnej atmosféry domova, kde na chvíľu zabudnete na čas aj každodenný ruch. Obsluha bola veľmi milá a príjemná, pôsobila uvoľnene a prirodzene. Objednávku vybavili rýchlo a bez problémov, čo ešte viac spríjemnilo celkový dojem z návštevy.

Jediným menším mínusom môže byť nenápadný exteriér, ktorý nemusí každého zaujať, tak isto, ako nemusí každému vyhovovať interiér kaviarne, ktorý sa môže niekomu zdať staromódny.

Ceny sú primerané kvalite a celkovej atmosfére kaviarne.

Je to miesto, ktoré si nezapamätáte len vďaka chuti, ale najmä kvôli pocitu, ktorý vo vás zanechá.

YUM CHA

YUM CHA v Trnave na Hornopotočnej ulici je podnik, ktorý si veľa ľudí obľúbilo nielen vďaka nápojom, ale aj vďaka celkovému vzhľadu a atmosfére. Moderný interiér, štýlové drinky a príjemné prostredie z neho robia miesto, ktoré pôsobí veľmi esteticky a moderne.

Hneď po príchode do YUM CHA človek pocíti modernú a príjemnú atmosféru. Celý priestor pôsobí veľmi čisto, štýlovo a má dobrú energiu, vďaka ktorej sa tam zákazníci cítia pohodlne. Svoj drink si môžete vychutnať vo vnútri v pokojnom prostredí, posedieť si vonku alebo si ho jednoducho zobrať so sebou.

Kaviareň sa nezameriava iba na klasickú kávu, ale najmä na kvalitnú matchu, ktorá sa v poslednom období stala veľmi populárnym nápojom najmä medzi mladými ľuďmi. V ponuke majú rôzne druhy matcha drinkov, ktoré pôsobia nielen štýlovo, ale aj osviežujúco.

Z ponuky som si vybrala Pink Matcha Latte, ktoré obsahovalo malinové pyré.

Po mojej prvej ochutnávke matchy, keď som mala približne desať rokov, som si povedala, že ju už nikdy nebudem piť. Po pár rokoch som sa však naučila pripravovať si matchu doma sama a dnes ju pijem už pomerne dlho.

Matcha z YUM CHA je podľa mňa kvalitná a veľmi dobre pripravená. Myslím si, že práve vďaka tomuto podniku si k matche dokáže nájsť cestu aj človek, ktorý ju bežne neobľubuje.

Interiér aj exteriér kaviarne ma zaujal už na prvý pohľad. Celý priestor pôsobil veľmi príjemne, moderne a mal taký „instagramový vibe“. Je to typ podniku, kam človek chce ísť s kamarátmi, spraviť si fotku alebo pridať storku na sociálne siete.

Obsluha bola milá, ochotná a prekvapivo rýchla. Ceny boli podľa mňa primerané kvalite produktov, ktoré podnik ponúka.

Z ponuky nápojov si dokáže vybrať naozaj každý a v ponuke majú aj menšie občerstvenie. Zaujímavé je aj to, že si zákazníci môžu kúpiť merch tejto kaviarne. Na výber majú tričká, šiltovky, tašky a dokonca aj matcha sety na domácu prípravu matchy.

Ako malé mínus by som však spomenula obaly na nápoje so sebou. Plastový pohár aj vrchnák mi prišli trochu nepraktické a nefunkčné.

Pri vkladaní slamky sa mi viackrát stalo, že matcha pretiekla cez otvor na slamku, čo bolo mierne nepríjemné. Dizajn pohára síce pôsobí moderne, no podľa mňa by mohol byť praktickejšie vyriešený.

Niekomu sa môže zdať aj samotný priestor kaviarne trochu prázdny alebo jednoduchý a môže mať pocit, že mu tam niečo chýba. Na druhej strane práve tento minimalistický štýl vytvára pokojný a čistý dojem.

YUM CHA vo mne zanechala veľmi dobrý dojem najmä svojou atmosférou, moderným štýlom a kvalitnými nápojmi. Túto kaviareň by som odporučila každému, kto má rád estetické podniky s príjemnou energiou a chce vyskúšať niečo iné ako „klasickú kaviareň.“

SYNAGÓGA CAFÉ

V centre Trnavy sa nachádza miesto, ktoré neslúži len ako obyčajná kaviareň. Synagóga Café spája historický priestor s modernou atmosférou a vytvára prostredie, ktoré pôsobí pokojne a elegantne.

Synagóga Café sa nachádza na Haulíkovej ulici v Trnave a už na prvý pohľad zaujme svojím exteriérom. Ide o bývalú ortodoxnú synagógu, ktorá po 2. svetovej vojne prestala slúžiť na náboženské účely a neskôr

fungovala ako sklad. Budova bola po rokoch zrekonštruovaná a dnes slúži ako kaviareň s bohatou históriou a elegantným moderným priestorom.

V kaviarni sa nemáte nikdy problém usadiť. Môžete sa usadiť na pohodlných gaučoch, stoličkách a cez leto máte možnosť usadiť sa aj vonku. Majú veľmi pestrú ponuku. Ja som si vybrala kapučíno, aj keď som jedným okom pozerala na ľadovú kávu, ktorá bola z ponuky veľmi lákavá. Majú na výber aj domáce koláče.

Interiér kaviarne pôsobí veľmi majestátne a elegantne. Vysoké zdobené stropy, veľké lustre a historické prvky vytvárajú jedinečnú atmosféru, ktorá človeku pripomína históriu celej budovy. Priestor nepôsobí len ako klasická kaviareň, ale skôr ako miesto s vlastným príbehom a charakterom.

Obsluha bola príjemná a rýchla. Celkový dojem z miesta bol veľmi príjemný a niesol v sebe kúsok histórie. Myslím si, že je to skvelé miesto na poobednú kávu s priateľmi, rodinou, aj na príjemné rande s partnerom. Môžete sem prísť aj ráno na brunch a myslím si, že si každý z ponuky vyberie to svoje.

Jediné mínus je asi to, že táto kaviareň je veľmi známa a veľa ľudí si tam chodí vychutnať svoju kávu hlavne počas leta, takže môžete cítiť menej súkromia. Myslím si však, že ceny sú primerané kvalite kávy aj celkovej atmosfére, ktorú Synagóga Café ponúka.

Synagóga Café by som odporučila každému, kto hľadá pokojné miesto s jedinečnou atmosférou a kvalitnou kávou priamo v centre Trnavy. Táto kaviareň vo mne zanechala nielen dobrý dojem z kávy, ale aj pocit, že som sedela na mieste s históriou a neopakovateľnou  atmosférou.

The post Kde sa káva stretáva s atmosférou. Kaviarne, ktoré si zapamätáte appeared first on Nový Blesk.

Každý z nás už asi počul vetu: ,,Bež si vyvetrať hlavu,“ alebo ,,Choď si zabehať, upokojíš sa.“ No povedal vám už niekto, aby ste si išli zaplávať?

Som plavkyňa a vo vode sa ocitám dvakrát za deň. Hoci sa mi možno nie vždy chce, plávanie mi veľmi pomáha zvládať stres a pretriediť si myšlienky.

Ako je to možné a ako to funguje?

Plávanie je v podstate jediný skutočný  “offline režim”, ktorý si môžeme dopriať. Pod hladinou totiž nemusíme riešiť tisíc vecí naraz. Nemôžeme odpisovať na správy, kontrolovať, čo je nové na Instagrame a ani robiť úlohy do školy. Voda a rytmický pohyb pomáhajú znižovať hladinu kortizolu (hormónu, ktorý môže za to, že sme v škole/práci v strese) a namiesto neho vyplavuje endorfíny, ktoré nám zlepšujú náladu. Pri plávaní sa sústredíme iba na náš pohyb a dych. Práve vtedy, keď sa na nič iné nesústredíme, prichádzajú tie najlepšie nápady. Tým, že mozog nebombardujeme správami a ani nerozptyľujeme hlukom, dávame mu priestor na riešenie problémov, ktoré sme predtým v škole,v  práci alebo doma nevedeli vyriešiť.

Príklad zo života

Raz, keď som išla v piatok z tréningu, niekam som si odložila kľúče. V nedeľu večer som ich potrebovala. Všetko som prehľadala, nikde neboli a vôbec som si nevedela spomenúť, kam som ich dala. Nakoniec som myslela, že som ich zabudla na plavárni. Tak som išla na ranný tréning s malou dušičkou, či tam náhodou nebudú. Neboli. Myslela som, že som ich naozaj stratila, a tak som sa nad tým nesnažila nasilu rozmýšľať. Počas hlavnej série tréningu sa mi z ničoho nič objavil jasný obraz, kde som ich nechala. Odložila som ich do priehradky vo dverách auta.

Tento môj zážitok s kľúčmi nie je len náhoda, ale vedecky opísateľný jav. Biológ Wallace J. Nichols ho nazval Blue Mind (Modrá myseľ). Ide o stav, kedy sa náš mozog po ponorení do vody prepne z režimu stresu do režimu uvoľnenia. Kým pri behu musíme neustále vyhodnocovať terén alebo sa vyhýbať autám, vo vode sme v stave tzv. senzorickej deprivácie. Tento pokoj dovoľuje nášmu podvedomiu pracovať naplno, vďaka čomu sa riešenia problémov  vynoria samy od seba.

20 minút sedenia vs. 20 minút plávania

Vedecké merania aktivity mozgu ukazujú, že medzi sedením a plávaním je obrovský rozdiel. Kým pri pasívnom sedení (napríklad v škole v lavici) je náš mozog v útlme a pracuje len na „pol plynu“, po 20 minútach v bazéne je všetko inak. Pohyb vo vode rozprúdi krv a lepšie okysličí mozog, čím sa prebudia centrá, ktoré sú zodpovedné za sústredenie a učenie.

Čo sa deje s naším telom počas jednej hodiny plávania?

• 1 min: Okamžite sa nám zrýchľuje prietok krvi a mozog dostáva viac kyslíka.
• 5 min: Telo začína vyplavovať prvé endorfíny – naša nálada sa zlepšuje.
• 10 min: Znižuje sa hladina kortizolu.
• 15 min: Znižuje sa hladina cukru v krvi.
• 20 min: Mozog sa prebúdza z útlmu a naplno sa aktivujú centrá sústredenia.
• 30 min: Začína sa spaľovať tuk.
• 45 min: Prestávame nad vecami príliš rozmýšľať.
• 60 min: Zvyšuje sa hladina dopamínu (látky, ktorá v mozgu spúšťa pocit uspokojenia).

Prečo je plávanie lepšie ako beh?

Totálna zmyslová izolácia: Pri behu počúvame hudbu alebo podcast, kontrolujeme správy na telefóne, neustále počujeme hluk áut a musíme byť stále v strehu a dávať pozor. Pri plávaní sme donútení telefón odložiť do skrinky a jednoducho vypnúť.

Nápady prichádzajú samé: Keďže v bazéne nerobíme desať vecí naraz (nepozeráme videá, nepočúvame hudbu…), náš mozog má konečne čas rozmýšľať. Práve preto nám tie najlepšie riešenia napadnú uprostred tréningu – presne ako mne s kľúčmi.

Stav ,,Modrej mysle“ (Blue Mind): Ako som už spomínala, pri plávaní voda prepína mozog zo stresu do režimu uvoľnenia.

Rýchly reštart mysle: Mozog sa už po 20 minútach skvele okysličí, prebudí sa z útlmu a naštartuje sa sústredenie.

Šetrenie kĺbov: Beh na tvrdom asfalte ničí kĺby a veľakrát nás z neho bolia nohy. Voda nás nadnáša, dáva nám pocit ľahkosti a naše kĺby vôbec netrpia.

Zapojenie hornej časti tela: Pri behu namáhame hlavne nohy. Pri plávaní zapájame chrbát, ramená, nohy a aj stred tela, čím budujeme postavu súmerne.

A kde si v Trnave môžete vyskúšať, či to naozaj funguje?

Kryté bazény:  

• Aquapark Trnava
• Mestská plaváreň Zátvor
• Plaváreň MTF STU

Letné kúpaliská:

• Kúpalisko Castiglione
• Kúpalisko Kamenný mlyn

The post Plávanie alebo beh: Kde si hlava naozaj oddýchne? appeared first on Nový Blesk.

Medzi nimi stojí Tutanchamón — chlapčenský kráľ starovekého Egypta, zahalený do zlata, ticha a nesmrteľnosti.

Viac než tri tisícročia odpočíval pod pieskami Údolia kráľov. Nad ním povstávali a zanikali dynastie. Ríše sa zmenili na prach. Jazyky zmizli. Náboženstvá sa menili. A predsa niekde v temnom srdci Egypta, ukrytý za zapečatenými kamennými dverami, čakal zabudnutý kráľ trpezlivo na to, kým ho moderný svet znovu objaví.

A potom, v roku 1922, história otvorila oči.

Výnimočná výstava o Tutanchamonovi v Bratislave sa pokúša znovu vytvoriť presne ten okamih — chvíľu, keď sa ľudské ruky opäť dotkli večnosti. Nie je to iba múzejný zážitok. Je to cesta do jedného z najväčších archeologických objavov, aké ľudstvo zažilo. Návštevníci prechádzajú rekonštruovanými komnatami, imerzívnymi inštaláciami a precízne vytvorenými replikami usporiadanými presne tak, ako boli objavené pred viac než storočím.

Bratislavská výstava: Vstup do hrobky

Výstava Tutanchamon  organizovaná v  Bratislave sa pokúša o niečo, čo sa podarí len máloktorému múzeu: o skutočné ponorenie do histórie.

Namiesto izolovaných predmetov za chladným sklom rekonštruuje samotnú hrobku tak, ako ju Howard Carter objavil v roku 1922. Návštevníci prechádzajú pohrebnými komnatami,  usporiadanými presne podľa pôvodného objavu a obklopenými viac než tisíckou starostlivo vytvorených replík a multimediálnych inštalácií.

Vo vnútri sa nachádzali štyri hlavné miestnosti:
Predsieň – plná vozov, nábytku, postelí, sôch a predmetov každodenného života.
Vedľajšia komora – obsahovala jedlo, víno, oleje a zásoby pre posmrtný život.
Pohrebná komora – jediná zdobená miestnosť, kde bol kamenný sarkofág a niekoľko rakiev uložených jedna v druhej.
Pokladnica – ukrývala rituálne poklady, kanopy a posvätné predmety.

Steny pohrebnej komory sú namaľované jasne žltými scénami,  zobrazujúcimi pohrebné obrady a bohov, ktorí vítajú kráľa v posmrtnom živote. Jedna z najznámejších scén zobrazuje Tutanchamóna s bohom Usirom.
V hrobke objavili viac než 5 000 predmetov, napríklad: slávnu zlatú posmrtnú masku, šperky, zbrane, oblečenie, obradné postele, sochy, sandále, aj spoločenské hry.

V strede hrobky sa nachádzala múmia Tutanchamóna uložená v troch rakvách, pričom najvnútornejšia bola vyrobená z čistého zlata.

Zážitok spája archeológiu s atmosférou. Tlmenými priestormi sa ozývajú staroveké spevy. Z tieňov sa odráža zlato. Prvky rozšírenej reality približujú egyptské chápanie smrti, rituálov a posmrtného života. Na rozdiel od mnohých tradičných výstav táto nežiada návštevníkov o to, aby históriu len pozorovali.

Žiada ich, aby ju precítili. Aby si predstavili prach v Carterových pľúcach. Chvejúce sa svetlo sviec. Neznesiteľné ticho pred otvorením prvej komnaty. A ohromujúce uvedomenie, že tieto poklady nevideli živé oči viac než tri tisícročia. Práve táto emocionálna dimenzia vysvetľuje, prečo výstavu počas jej medzinárodného putovania navštívili milióny ľudí v mestách ako Zürich, Dublin, Brusel, Madrid, Soul či Paríž. V Bratislave navyše výstava pridáva ďalšiu vrstvu prostredníctvom rozšírenej reality a interaktívneho rozprávania, ktoré oživuje starovekú mytológiu a pohrebné obrady moderným spôsobom.

Aby sme však pochopili, prečo svet zostáva Tutanchamónom fascinovaný dodnes, musíme sa vydať omnoho ďalej než do výstavných hál Bratislavy. Musíme sa vrátiť do samotného starovekého Egypta.

Chlapčenský kráľ Nílu

Dávno predtým, než sa pyramídy stali turistickými pohľadnicami a múzejnými relikviami, bol Egypt pulzujúcim srdcom civilizácie. Níl niesol život púšťou ako modrá tepna cez zlatistú kožu krajiny. Na jeho brehoch vyrastali kolosálne chrámy, posvätné mestá a monumenty budované nielen pre kráľov, ale pre samotnú večnosť.

Tutanchamón sa narodil približne v roku 1341 pred naším letopočtom počas búrlivého obdobia 18. dynastie. Za jeho otca je považovaný Achnaton — jeden z najkontroverznejších vládcov egyptských dejín. Faraón, ktorý sa pokúsil opustiť tradičných egyptských bohov a nahradiť ich uctievaním jediného slnečného božstva Atona. Táto náboženská revolúcia roztrhla stáročné tradície. Kňazi prišli o moc. Chrámy zostali opustené. Kráľovstvom sa potichu šíril chaos.

A potom prišlo dieťa.

Tutanchamón nastúpil na trón  približne ako deväťročný chlapec. Predstavte si váhu takej koruny na detskej hlave — dieťa, od ktorého sa očakávalo, že ponesie božskú autoritu, zatiaľ čo samo ešte len spoznávalo svet. Spočiatku sa volal Tutanchaton, čo znamenalo „Živý obraz Atona“. Pod tlakom poradcov a kňazov však mladý kráľ zvrátil radikálne reformy svojho otca. Egypt sa vrátil k uctievaniu starých bohov, najmä Amona, a chlapčenský faraón si zmenil meno na Tutanchamón — „Živý obraz Amona“.

Nebola to iba politika. Bol to pokus uzdraviť zranenú civilizáciu.

Hoci jeho vláda trvala iba približne deväť rokov, Tutanchamón sa stal symbolom obnovy poriadku v Egypte. A predsa, napriek zlatým pokladom neskôr nájdeným v jeho hrobke, jeho život pravdepodobne nebol slávny. Moderný výskum naznačuje, že trpel viacerými chorobami a telesnými deformáciami, pravdepodobne spôsobenými generáciami kráľovských sobášov v rámci rodiny. Možno chodil s ťažkosťami. Niektoré dôkazy hovoria o malárii. Iné teórie spomínajú vážne poranenie nohy, ktoré sa infikovalo.

A potom, približne vo veku devätnásť rokov, mladý faraón zomrel. Jeho smrť nesprevádzali monumentálne stavby. Žiadna obrovská pyramída nevyniesla jeho meno k púštnemu nebu. A možno práve preto prežil.

Hrobka zabudnutá časom

V starovekom Egypte sa na smrť nehľadelo ako na koniec.

Egypťania verili, že smrť je premenou — posvätným prechodom do ďalšej existencie. Aby boli vládcovia pripravení na posmrtný život, ich hrobky napĺňali všetkým, čo by mohli potrebovať: jedlom, šperkami, nábytkom, zbraňami, vozmi, sochami, parfumami, obradnými predmetmi a nepredstaviteľným množstvom zlata.

Väčšina egyptských kráľovských hrobiek bola dávno vykradnutá. Zlato priťahuje chamtivosť v každom storočí.

Tutanchamónova hrobka však unikla úplnému zničeniu vďaka mimoriadnej náhode dejín. Počas generácií vstup zasypali trosky a robotnícke príbytky. Kráľ zmizol z pamäti.
Skrytý.
Chránený.
Spiaci pod Údolím kráľov, zatiaľ čo nad ním plynuli stáročia ako púštny vietor.
A potom prišiel tvrdohlavý anglický archeológ Howard Carter.

„Vidím úžasné veci“

Na začiatku 20. storočia mnohí archeológovia verili, že Egypt už vydal všetky svoje tajomstvá. Howard Carter nesúhlasil. Rok za rokom prehľadával Údolie kráľov s neúnavnou posadnutosťou. Financoval ho bohatý britský aristokrat George Herbert, 5. gróf z Carnarvonu, známy ako lord Carnarvon. Hľadanie bolo drahé. Frustrácia rástla. Každá sezóna prinášala ďalšie sklamanie. Napokon chcel Carnarvon skončiť. Súhlasil však ešte s jednou poslednou sezónou. Jedným posledným pokusom.

V novembri 1922 robotníci objavili kamenný schod ukrytý pod pieskom. Potom ďalší. A potom zapečatené dvere označené kráľovskými pečaťami. Carter okamžite pochopil, že za nimi čaká niečo výnimočné.

26. novembra 1922 nazrel cez malý otvor do tmy, zatiaľ čo Carnarvon stál vedľa neho a spýtal sa:
    „Vidíte niečo?“
    Carterova odpoveď sa zapísala do dejín: „Vidím úžasné veci.“

To, čo sa nachádzalo za dverami, šokovalo svet. Zlaté svätyne. Drahokamami zdobené vozy. Vyrezávané sochy. Slonovinové poklady. Obradné lôžka v tvare božských bytostí.

A uprostred toho všetkého — vnorené rakvy a zlatá pohrebná maska samotného Tutanchamóna. Na rozdiel od iných hrobiek sa táto zdala byť takmer nedotknutá časom.

Objav vyvolal celosvetové šialenstvo známe ako „Tutmánia“. Móda, architektúra, film, šperky aj umenie dvadsiatych rokov boli náhle preniknuté egyptskými motívmi. Staroveký Egypt zrazu pôsobil živšie než kedykoľvek predtým. A aj dnes, viac než sto rokov neskôr, zostáva táto fascinácia takmer hypnotická. Pretože Tutanchamónova hrobka dokázala niečo vzácne. Umožnila modernému človeku pozrieť sa priamo do starovekého sveta bez toho, aby medzery musela vypĺňať fantázia.

Kliatba faraóna

Žiadny príbeh o Tutanchamónovi neunikne tieňu slávnej kliatby. Krátko po otvorení hrobky zomrel lord Carnarvon na infekciu spôsobenú uštipnutím komára. Noviny okamžite zaplavili senzačné titulky,  tvrdiace, že faraón sa pomstil tým, ktorí narušili jeho večný odpočinok.

Príbehy sa množili. V Káhire vraj v okamihu Carnarvonovej smrti zhasli svetlá. Zvieratá sa údajne správali zvláštne. Niektorých členov výpravy postihli záhadné choroby. Legenda sa stala nezastaviteľnou. Realita však bola menej nadprirodzená. Mnohí ľudia spojení s objavom žili dlhé roky.  Vrátane samotného Howarda Cartera, ktorý zomrel v roku 1939 vo veku šesťdesiatštyri rokov. A predsa kliatba prežila, pretože sa dotýkala niečoho dávneho v nás — strachu, že niektoré dvere by mali zostať navždy zatvorené. A možno aj tajnej nádeje, že mágia ešte stále existuje niekde pod povrchom moderného sveta.

Prečo je Tutanchamón stále dôležitý

Z historického pohľadu nebol Tutanchamón najväčším egyptským vládcom. Nevybudoval najväčšie chrámy. Nevládol najväčšej ríši. Nevládol desaťročia. A predsa neexistuje slávnejší faraón.

Prečo? Pretože jeho hrobka navždy zmenila archeológiu. Pred Tutanchamónom pôsobil staroveký Egypt pre bežných ľudí vzdialene a abstraktne. Po objave sa história stala hmatateľnou. Ľudia zrazu videli štruktúru kráľovských sandálov, lesk obradných šperkov či odtlačky prstov remeselníkov, ktorí žili pred viac než tromi tisíckami rokov.

Tutanchamón dal modernému svetu emocionálne spojenie s dávnovekom. Jeho poklady zároveň odhalili neuveriteľné umelecké majstrovstvo. Slávna zlatá pohrebná maska — pokojná, symetrická, takmer neskutočne krásna — zostáva jedným z najväčších umeleckých diel ľudstva.

Možno však existuje ešte hlbší dôvod, prečo nás fascinuje dodnes. Tutanchamón zomrel mladý. Navždy mladý. Na rozdiel od starších vládcov poznačených vojnami a politikou zostáva v našej predstavivosti tragickou postavou uväznenou medzi detstvom a nesmrteľnosťou. Chlapec zabalený do zlata. Kráľ pohltený časom. Tvár pokojne hľadiaca cez tridsať storočí ticha.

Večný pohľad

Na starovekom Egypte je niečo prízračné. Nie desivé. Ani smutné. Skôr prízračné tak, ako sú prízračné hviezdy — vzdialené, nádherné a nedosiahnuteľné. Ľudia, ktorí stavali tie chrámy a vytesávali hieroglyfy, úprimne verili vo večnosť. Budovali hrobky nie na desaťročia, ale navždy. Väčšina zlyhala. Čas pohltil takmer všetko.

A predsa Tutanchamón, proti všetkým pravdepodobnostiam, prežil. Možno práve preto jeho príbeh stále rezonuje v každej generácii. Pripomína nám, že história nie je mŕtvy kameň ukrytý pod pieskom. Je to pamäť. Túžba. Ľudstvo, ktoré sa cez stáročia pokúša hovoriť samo so sebou.

A keď návštevníci vstúpia do rekonštruovaných komnát Tutanchamónovej hrobky — či už v Egypte alebo v Bratislave — nepozerajú sa iba na artefakty. Stoja uprostred rozhovoru medzi živými a mŕtvymi. Rozhovoru, ktorý sa začal pred viac než tromi tisíckami rokov. A ktorý, celkom neuveriteľne, pokračuje dodnes.

The post Cesta za Tutanchamónom. Výstava a večné tajomstvo faraóna appeared first on Nový Blesk.

Každý z nás  sa už v živote stretol s nejakou radou. Takáto rada mohla poslúžiť na to, aby nám uľahčila prácu v určitej oblasti, alebo nás  navigovala v živote samotnom. Bohužiaľ sa  často stáva, že nie vždy nás všetky rady posunú vpred. Stáva sa, že nás miestami dokonca až brzdia. Neznamená to, že ide o vyslovene zlé rady, len nie každému vyhovujú.

Ako niekto, kto sa rád vo svojom voľnom čase venuje písaniu, som sa stretla s nespočetným množstvom typov práve v tomto hobby. Mnohé z nich mi pomohli sa rozvinúť, no zároveň aj rovnaké množstvo ma značne obmedzovalo. Presne tieto tipy, ktoré mne osobne nevyhovovali, by som tu rada zmienila a „prisypala“ k nim štipku môjho subjektívneho pohľadu.

1. „Píš každý deň!“

Názov hovorí už sám o sebe a osobne  sa priznám, že tento tip som sa radšej nerozhodla nikdy nasledovať. Cieľom tejto rady nie je čisto  dosiahnuť čo najvyšší výkon, ale taktiež aj vypestovať u spisovateľa zvyk, čo neznie zle, no v praktickom živote  to je už niečo iné.

Môj dôvod, prečo som sa tohto nedržala, nebola len „lenivosť“, no taktiež som tušila, že ak by som sa každý deň nútila do písania, za krátko by to u mňa viedlo k vyhoreniu, alebo by som si dokonca k písaniu vyvinula odpor. Pravdaže, nepopieram,  že niekomu tento spôsob môže naopak viac vyhovovať, ale môžu sa tu ukázať aj ľudia, ktorí veria, či dokonca aj iných presviedčajú, že iná a lepšia cesta než táto nie je.

2. „Nepoužívaj – povedal !“

Toto je jedna z tých rád, ktorých som sa v minulosti snažila horlivo držať. Predsa len, neustále opakovanie toho istého slova hovorí o nekvalite diela, nie? Existuje tisíce slov, ktorými môžeme toto klišé sloveso nahradiť… A tu nastáva jeden z problémov. Nie len, že sa  autor zasekáva v určitej fráze, lebo sa snaží nájsť náhradu za „povedal“, ale často na jeho miesto dosadzuje slová, ktoré znejú, dá sa povedať, „zaujímavo“.

Keďže slovenčina nemá také pestré príklady, využijem anglické slovíčko, ktorého sa chopila aj J.K. Rowling: „ejaculated“. Jeho zastaralý význam je rýchle a rázne vyhŕknutie určitej frázy, no kvôli rozšírenejšiemu a známejšiemu významu by asi nebolo najvhodnejšie ho používať v kontexte dialógu. Je dobré hľadať alternatívy.  Predsa len, ani jeden extrém nie je dobrý a nemôžeme neustále dosadzovať „povedal“, ale to neznamená,  že by sme sa ho mali báť používať.

3. „Nehovor, ale ukáž!“

Princíp tohto pravidla spočíva v tom, že autor v scéne situáciu opíše namiesto toho, aby ju priamo pomenoval. Napríklad, namiesto „on bol smutný“,  napíše „slzy mu zmáčali tvár“. Táto rada vie byť veľmi užitočná a je dobré sa jej držať.  Lenže tu nastáva problém v tom, ako ju daný „profesionál“ predá ďalej. V mnohých spisovateľských tipoch prezentujú toto pravidlo ako kľúč ku kvalitnému čítaniu a techniku „rozprávania namiesto ukazovania“ odsudzujú s tým, že vypovedá o amatérskom diele. V dôsledku toho môže mať ašpirujúci spisovateľ nie len stres z porušenia pravidla pri písaní samotnom, ale taktiež môže dôjsť k zbytočnému opisu niečoho, čo by bolo lepšie pomenovať priamo. No ako platí pri  predošlom bode, ani tuto by nemali nastávať extrémy a oba spôsoby by sa mali využívať podľa vhodnosti.

4. „Začiatočná veta musí byť pútavá!“

Nemôžem tvrdiť, že som sa úplne vzdala  nutkania do prvých slov zasadiť niečo, čo sa potencionálnym čitateľom dostane pod kožu. Popravde, ak čokoľvek píšem, vždy hľadám spôsob ako zariadiť, aby prvá veta bola  čo najpútavejšia. Lenže na rozdiel od minulosti, dnes si už uvedomujem, že absencia pútavej vety na začiatku nie je sabotérom dobrého a úspešného diela.

Je to dobrá rada, to v podstate všetky zmienené v tomto článku, no ako aj ony, aj táto pokrivkáva v tom, ako ju niekto prezentuje. Ak by sa autor dozvedel tento tip od nie práve  správnej osoby, mohol by si ju zle vyložiť. Napríklad by spochybňoval svoje dielo, keďže  nemá pútavý začiatok,  alebo by sa zasekával v prvej kapitole, lebo nevie vymyslieť dostatočne rezonujúcu vetu. Môj názor je, že je dobré si čitateľa „uloviť“ už v prvej „strofe“, no to neznamená, že je nutné nasilu do úvodu vkladať nejakú „ohromujúcu“ frázu.

Ani jedna rada tu nie je pre to, aby tu hrala úlohu odstrašujúceho príkladu. Nepochybujem že tento článok sa dostane do rúk aj tým, ktorí sa písaniu venujú taktiež a ktorí možno občas pochybovali o svojom štýle písania, lebo sa nezhodoval s pravidlami daného typu. V tomto bode som sa raz nachádzala aj ja, dokonca som sa občas skláňala k silnému presadzovaniu niektorých týchto pravidiel a pred vyše rokom som robila zo seba „profesionála“, ktorý má pravidlá  písania v malíčku.

Dnes si už uvedomujem, že písanie nemôže mať presne stanovené pravidlá a dielo nemôže byť nikdy dokonalé. Chyby sú nevyhnutné a vďaka nim je každé dielo výnimočné.

Tento článok mal poslúžiť na to, aby tým z vás, ktorí sú ašpirujúci spisovatelia a občas majú pochybnosti  o svojom rukopise,  ukázal, že nie všetky rady,  ktoré dostanete na internete,  sú nezlomným  pilierom dobrého diela a že ich občasné porušovanie z vás nerobí amatéra. Predsa len, písanie je umenie a pri umení nie je žiadne „zle“ ani „dobre“.

The post Sú tipy na písanie vždy užitočné? appeared first on Nový Blesk.

Autizmus nie je hranica, ktorá oddeľuje „normálne“ od „odlišného“. Je to spektrum jedinečných spôsobov, akými ľudia prežívajú realitu, komunikujú a nachádzajú svoje miesto vo svete. Každý človek na spektre nesie vlastný príbeh.

Čo je autizmus

Autizmus, formálne označovaný ako Autism Spectrum Disorder (ASD), je neurovývojová porucha, ktorá formuje spôsob, akým človek vníma svet, komunikuje a interaguje s ostatnými. Nie je to jednotný stav, ale skôr široké spektrum – od jemných, takmer neviditeľných odlišností vo vnímaní a správaní, až po výraznejšie výzvy, ktoré ovplyvňujú každodenný život. Každá osoba s autizmom má jedinečnú kombináciu schopností, potrieb a spôsobov spracovania informácií, čo robí skúsenosť s autizmom hlboko individuálnou.

Autizmus môže formovať sociálne interakcie – niekedy človek potrebuje viac času, aby pochopil neverbálne signály, inokedy môže komunikovať slovami alebo gestami iným spôsobom než väčšina ľudí. Senzorické spracovanie môže byť zvýšené alebo utlmené – svetlo, zvuky, textúry a vône môžu pôsobiť intenzívne alebo naopak, môžu byť prehliadané. Správanie môže byť repetitívne alebo fixované na špecifické záujmy, ktoré poskytujú istotu a poriadok v chaotickom svete.

Autizmus je spektrum, a preto neexistuje „priemerný“ alebo jednotný obraz. Každý, kto žije s autizmom, má svoj vlastný rytmus, svoje vlastné svetlo a tiene, ktoré formujú jeho prítomnosť a jeho spôsob, akým kráča životom. V podstate je to iný, ale rovnako platný spôsob existencie – svet pre človeka s autizmom môže byť farebnejší, detailnejší, alebo inak prežívaný, no jeho hodnoty, sny a vnútorný svet sú rovnako bohaté a zmysluplné ako u každého iného človeka.

Diagnostika autizmu

Diagnostika autizmu dnes prechádza prísnym a systematickým procesom, ktorý sa snaží pochopiť jedinečný svet každého človeka. Autizmus nie je určený jedným testom či okamžitým pohľadom; je to mozaika správania, komunikácie a reakcií na okolie, ktorá sa odhaľuje postupne. Psychológovia, psychiatri a špecialisti využívajú rôzne nástroje, z ktorých jedným z najuznávanejších je ADOS‑2 (Autism Diagnostic Observation Schedule, druhá verzia). Tento štandardizovaný protokol umožňuje odborníkom pozorovať a hodnotiť spôsob, akým dieťa alebo dospelý komunikuje, hrá sa, reaguje na sociálne podnety a spracováva svet okolo seba.

Medzi typické znaky, ktoré sa sledujú, patrí obmedzená alebo neobvyklá sociálna komunikácia – napríklad ťažkosti nadviazať očný kontakt, udržať konverzáciu alebo porozumieť neverbálnym signálom, ako sú gestá a mimika. Ďalším prejavom môžu byť opakované vzorce správania – opakovanie pohybov, slov či rituálov, ktoré poskytujú istotu a stabilitu v chaotickom svete. Obmedzené a intenzívne záujmy často ukazujú, ako veľmi môže byť myseľ človeka s autizmom zaujatá konkrétnym predmetom alebo témou, až do hĺbky, ktorá môže byť fascinujúca a unikátna.

Proces diagnostiky je zároveň cestou pochopenia – odborníci sa snažia nielen identifikovať výzvy, ale aj rozpoznať silné stránky a jedinečné spôsoby myslenia. Každá pozorovaná reakcia, každé gesto alebo slovné spojenie rozpráva príbeh vnútorného sveta, ktorý je iný a neopakovateľný. ADOS‑2 je preto viac než len test – je to most, ktorý umožňuje spojiť odborné hodnotenie s pochopením človeka, ktorý žije na spektre, a zároveň viesť k podpore, ktorá rešpektuje jeho individualitu a rytmus jeho vlastného života.

Autizmus u dievčat

Autizmus u dievčat je často zahalený jemnejšou, tichšou maskou, ktorá sťažuje jeho rozpoznanie. Na rozdiel od tradičných predstáv, kde sa autizmus spája s výraznými vonkajšími prejavmi, dievčatá často napodobňujú správanie okolia – sledujú, ako sa iné deti hrajú, hovoria, reagujú a učia sa tieto vzorce zrkadliť. Tento „maskovací“ mechanizmus môže byť fascinujúci prejav adaptácie, no zároveň z neho robí neviditeľný svet, ktorý ostáva nepovšimnutý pre diagnostikov. Znaky autizmu, ktoré by mohli byť jasne viditeľné u chlapcov, sa u dievčat skryjú za úsmevmi, napodobnenými gestami a starostlivo konštruovanými sociálnymi interakciami.

Sociálne očakávania voči dievčatám len zintenzívňujú túto neviditeľnosť. Spoločnosť často očakáva, že dievčatá budú spoločenské, komunikatívne a empatické. Keď sa tieto očakávania stretávajú s prirodzenými výzvami dievčat na spektre, vzniká tlak na maskovanie ich rozdielov. Miesto vonkajšieho, viditeľného správania – ako je hnev alebo impulzívne reakcie, ktoré sa často spájajú s autizmom u chlapcov – dievčatá môžu vykazovať iné symptómy: úzkosť, depresiu, nízke sebavedomie alebo tichú frustráciu. Ich svet sa odohráva zvnútra, v tichých bojoch a skrytých stratégiách pre prežitie v spoločnosti, ktorá nevidí ich odlišnosť.

Dôsledkom je oneskorená alebo nepresná diagnóza. Výskumy naznačujú, že mnohé dievčatá sú identifikované až v neskoršom detstve, adolescencii alebo dokonca v dospelosti. Tento časový sklz môže mať hlboký dopad – oneskorená intervencia znamená menej podpory v období, keď by adaptívne stratégie, učenie sa sociálnym zručnostiam a sebaprijatie mohli byť najefektívnejšie. Dievčatá tak často vyrastajú s pocitom, že niečo nie je v poriadku, bez jasného vysvetlenia, prečo sa svet javí komplikovanejší alebo nepochopiteľný.

Osobná skúsenosť

Keď sa pozriem na svet, niekedy sa zdá, že sa pohybuje rýchlejšie než ja. Zvuky, svetlá a ľudia, ktorí sa smejú a rozprávajú okolo mňa, sa miešajú do neustáleho prúdu, ktorý je ťažko zachytiteľný. Niekedy sa cítim ako pozorovateľ, stojaci na okraji, snažiaci sa pochopiť, čo sa odohráva – zatiaľ čo moje myšlienky kráčajú vlastným rytmom.

Sociálne situácie môžu byť ako tanečný parket, kde kroky druhých sú nepredvídateľné, a ja sa snažím kopírovať rytmus, aby som sa zapojila. Očný kontakt môže byť vyčerpávajúci, konverzácie sa môžu zdať ako zložité hádanky a niekedy jednoduché „Ahoj“ alebo úsmev vyžadujú viac energie, než si ostatní uvedomujú. Napriek tomu môžem mať hlboký záujem o určité témy.

Opakujúce sa  pohyby alebo rutiny nie sú  náhodou – sú mojím spôsobom, ako sa  orientovať  vo svete, ktorý môže byť príliš hlučný alebo nesmierne rýchly. A hoci sa niekedy cítim odlišne alebo izolovane, vo vnútri sa odohráva bohatý svet myšlienok, citov a túžob, ktoré nie vždy vidno navonok.

Senzorické podnety môžu byť intenzívne – niekedy dotyk, pohyb alebo zvuk vyhľadávam, inokedy ma preplavujú a nútia sa stiahnuť do bezpečného priestoru. Každý deň je balansovaním medzi vnútornou energiou a vonkajším svetom, medzi tým, čo chcem vyjadriť, a tým, ako to druhí dokážu pochopiť.

Otázky na rodiča – autizmus očami matky

Ako ste si všimli prvé známky, že vaše dieťa môže byť na spektre autizmu?
Vždy bola iná, ale pripisovala som to individualite, až väčšie zaťaženie ku koncu ZŠ začalo vyvolávať domnienky, že je niečo inak.

Aké boli vaše prvé pocity a reakcie po diagnostikovaní autizmu?
Očakávali sme to, nakoľko veľa prejavov k tomu smerovalo a dúfali sme, že diagnostikou sa zodpovedia otázky, či je chyba inde. Malo to uľaviť od pocitov viny, či robíme veci správne a či vôbec máme naozaj dosah na riešenie situácie.

Ako ovplyvnila diagnostika vaše každodenné rutiny a rodinný život?
Vždy som sa snažila vyjednávať v dobrom, motivovať a pomáhať, takže meltdowny sme nemali. Vzhľadom na veľmi veľa povinností sme vždy mali systém, ktorý tiež pomáhal, aby sa diagnóza neprejavila už skôr. Možno som vplyvom diagnostiky aj ďalších udalostí v rodine a vlastných zdravotných problémov viac spomalila a menej tlačím na pílu.

Aké stratégie alebo metódy sa vám osvedčili pri podpore rozvoja vášho dieťaťa? Momentálne sme vo fáze, že netuším. Striedanie liekov a neustála únava dosť obmedzujú väčšiu voľnosť a aktivity vo voľnom čase. Boli sme zvyknutí na rýchly a intenzívny život. Teraz sme radi za chvíle, keď sa dá venovať aj nejakým aktivitám. Žijeme zo dňa na deň, aktualizujeme a prepočítavame svoj program vždy v daný moment.

Aké boli najväčšie výzvy v komunikácii s Vaším dieťaťom?
Výber strednej školy.  A v poslednej dobe určite téma prerušenia štúdia.

Ako ste sa vyrovnávali so sociálnymi reakciami okolia – od priateľov, školy alebo širšej spoločnosti?
Na základnej škole bola vzhľadom na to, že bola iná, šikanovaná, vedenie školy to neriešilo. Gymnázium – vždy sme riešili,  až keď vznikol nejaký problém, snažili sme sa o normálnosť, ktorá sa očakáva, ale dospeli sme k preťaženiu. Tu boli niektorí pedagógovia ústretovejší, niektorí to zaháňali vetou – čo by na to povedali iní rodičia, ak by mala ústupky… Diagnostika a celá cesta cez CPP trvala dlho, a kým nebolo oficiálne všetko na papieri, bolo to ťažšie.

Aké pocity ste mali ohľadom maskovania alebo „napodobňovania“ správania vášho dieťaťa vo verejnosti?
Vonku pôsobí len ako nadmerne hanblivá. V ostatných veciach je jej veľkým vzorom aj staršia sestra.

Ktoré  stránky a jedinečné schopnosti vášho dieťaťa vnímate ako silné a pozitívne?
Vysoké IQ, vysoká empatia a snaha každému pomôcť, takmer za každú cenu.

Akú podporu by ste uvítali od školských, lekárskych alebo komunitných služieb, ktorá vám doposiaľ chýbala?
Škola – miestnosť na útek od zvukov, medicína – kratšie termíny a väčšia dostupnosť, rýchlejšie riešenie vecí, nie testovanie liekov… Komunitné služby – hľadáme nejaké združenie, alebo kolektív podobne obdarených ľudí, ale dnes sa už tieto veci akosi nerozvíjajú. Na takéto prospešné veci nezostávajú v dnešnej dobe financie.

Ako sa zmenil váš pohľad na autizmus a na inakosť vo všeobecnosti od chvíle, keď ste sa dozvedeli diagnózu?
Vždy som obdivovala matky, ktoré týmto prechádzali. Dnes som jednou z nich. Pohľad mi to nezmenilo.

Aké sú vaše najväčšie obavy o budúcnosť vášho dieťaťa a ako sa s nimi snažíte vyrovnávať?
Bojím sa, či bude natoľko samostatná v budúcnosti, aby život zvládla, aj keď tu už nebudem. Dovtedy viem mať nad ňou rozprestreté ochranné krídla, ale čo potom… Aké zamestnanie, ako bude reagovať spoločnosť, ktorá sa neustále zhoršuje z pohľadu ľudskosti a spolupatričnosti.

Čo by ste radi povedali iným rodičom, ktorí práve čelia podobnej situácii?
Ak naozaj ľúbite svoje dieťa, vydržíte. Tie pekné chvíle naozaj stoja za to!

The post Autizmus: Iný spôsob vnímania sveta, nie chyba v ňom appeared first on Nový Blesk.

Dnes sa zdá, že peniaze určujú takmer všetko. To, čo nosíme, ako vyzeráme alebo kam smerujeme, často ovplyvňuje to, ako nás vnímajú ostatní. Značky, luxus a drahé veci sa stali symbolom úspechu – aj keď to tak v skutočnosti nemusí byť.

Veľký vplyv na to majú najmä sociálne siete. Na Instagrame či iných platformách vidíme ľudí, ktorí majú „dokonalý život“ – krásne oblečenie, drahé dovolenky a neustály úspech. Lenže to, čo vidíme, je často len výber toho najlepšieho. Realita býva úplne iná.

Problém je, že mladí ľudia si to často porovnávajú so svojím vlastným životom. Môžu mať pocit, že nie sú dosť dobrí, úspešní alebo bohatí. Postupne sa tak vytvára predstava, že existuje len jeden správny spôsob života – mať peniaze, byť obdivovaný a „žiť na úrovni“.

Ale je to naozaj tak? Znamená hodnota človeka to, koľko má peňazí?

Ak by sme sa na svet pozerali iba týmto spôsobom, stratili by význam mnohé povolania a hodnoty, ktoré sú pre spoločnosť dôležité. Nie všetko sa dá vyjadriť peniazmi – napríklad pomoc druhým, priateľstvo či spokojnosť.

Tento tlak sa neprejavuje len v tom, ako chceme vyzerať, ale aj v dôležitých životných rozhodnutiach.

Medzi maturantmi sme urobili anketu, v ktorej sme sa zadali jednu otázku:

Môj výber vysokej školy bol ovplyvnený najmä:

1. Tým, čo ma baví, aj keď nie som si úplne istý budúcim uplatnením.
2. Skôr praktickými dôvodmi – zameranie má dobré uplatnenie, hoci to nie je to, čo by ma skutočne bavilo/ napĺňalo.
3. Podarilo sa mi nájsť školu, ktorá ma aj zaujíma a odbor má dobré uplatnenie.

Výsledky ukázali, že až 72% našich maturantov  označilo možnosť „c“, teda školu, ktorá by ich mohla uživiť a zároveň aj baviť. 17% označilo možnosť „b“ a riadia sa  skôr praktickými dôvodmi.  Dali prednosť istote a uplatneniu na úkor školy, ktorá by ich bavila viac a iba 11% ide študovať niečo, čo ich zaujíma, hoci nemajú úplnú istotu budúceho uplatnenia.

Ukazuje sa tak, že otázka hodnôt nie je len teoretická. Mladí ľudia ju riešia každý deň – pri rozhodovaní o svojej budúcnosti.  Ale je správne uprednostniť istotu pred tým, čo nás baví? Alebo by sme mali riskovať a robiť to, čo nám dáva zmysel?

Pravda asi nie je úplne čiernobiela. Peniaze sú dôležité – umožňujú nám žiť, osamostatniť sa a fungovať v spoločnosti. Na druhej strane, ak robíme niečo, čo nás nenapĺňa, môže to viesť k nespokojnosti.  Možno je preto dôležité hľadať rovnováhu.  Je uspokojivé, že našim maturantom sa to podarilo v prevažnej miere skĺbiť.

Skutočnú hodnotu vecí si totiž často uvedomíme až neskôr – keď zistíme, že peniaze síce dokážu veľa, ale nie všetko. Zdravie, vzťahy či pocit spokojnosti si za ne kúpiť nevieme.

The post Ilúzia hodnôt. Čo je dnes naozaj dôležité a a aký to má dopad na náš výber budúcnosti ? appeared first on Nový Blesk.

Slávnostné vyhlasovanie ankety Športovec roka Strednej športovej školy má za sebou prvú štvrť storočnicu. Tento rok som mala možnosť ako novinárka študentského časopisu sledovať tento výnimočný deň zblízka a priniesť vám jeho  atmosféru aj exkluzívne rozhovory s ocenenými športovcami.

V Divadle Jána Palárika sa konal už 26. ročník Športovca roka alebo inak Športovec a talent Strednej športovej školy Jozefa Herdu. Táto príležitosť bola pre mňa veľmi zaujímavá, lebo ako žiačka gymnázia by som sa tam z kapacitných dôvodov inak nedostala.  Bol to skvelý zážitok. Bola som veľmi zvedavá,  ako bude prebiehať nielen hlavný program,  ale aj príprava a skúšky pred príchodom hostí.

Našťastie som tam mohla prísť hneď od rána a mohla som vidieť všetky zákulisné momenty. Bolo cítiť, že väčšina ľudí – či už učitelia, športovci alebo naše  talenty, ktoré dopĺňali atmosféru celého programu, pociťovali stres a tlak z očakávania,  ktoré do celej akcie vkladali. No myslím si, že na výsledok môžu byť všetci pyšní.

Program sa skladal z predstavenia jednotlivých športov, ktoré na škole máme.

Nasledovalo uvítanie  hostí, ako napríklad  župana Trnavského samosprávneho kraja Jozefa Viskupiča  či bývalého riaditeľa našej školy Jozefa Jančoviča, ktorý je zakladateľom tejto myšlienky aj samotnej ankety.

Moderátori odovzdali  slovo súčasnému riaditeľovi školy Petrovi Tomanovi, ktorý predniesol skvelý motivačný príhovor, adresovaný najmä našim športovcom.

Neskôr,  keď už prišlo k oceňovaniu športovcov, tvorili kultúrny program už spomínaní talentovaní žiaci  školy. Mohli sme počuť krásny spev, v jednom prípade aj so sprievodom  živej kapely  či vidieť tanečné vystúpenie dievčat zo Streetbeats crew alebo akrobatické zostavy  našich žiačok – aerobičiek.

Keď sa žiaci zo športových tried odobrali domov,  víťazi, učitelia a dôležití hostia sa presunuli do Zrkadlovej sály v hornej časti divadla, kde sa konala záverečná recepcia. Tam som mala jedinečnú príležitosť spraviť rozhovory s niektorými  výhercami.

Damon Atkinson – baseball

J: Ako si sa k tomuto športu dostal?

D: Už na základnej škole ma mama prihlásila na krúžok a odvtedy to hrám. Žiadny iný šport som neskúsil,  takže to je jediný šport,  čo som hral celý život.

J: Chceš v ňom aj naďalej pokračovať? Nikdy si nemal krízu či myšlienky,  že by si skončil?

D: Určite v ňom chcem pokračovať do konca mojej kariéry  a budem sa držať pri tom športe celý život.

J: Si spokojný s výberom našej školy?

D: Určite som spokojný s výberom školy aj s tým, že môžem mať schválený individuálny študijný plán, ktorý mi povoľuje ísť väčšinu času do zahraničia.

J: Ako hodnotíš dnešok? Svoje umiestnenie? Skončil si v prvej desiatke.

D: Páčilo sa mi tu veľmi a dúfam, že budúci rok sa umiestnim na lepšom mieste.

J: Veríš, že nabudúce  sa umiestniš možno aj na prvom mieste?

D: Myslím, že áno. Včera som sa dozvedel, že ma chcú do extra ligy, takže dúfam, že áno.

J: Tak to ti gratulujeme a budeme držať palce v ďalšej kariére.

Emma Karhanová – atletika

J: Ako si sa k tomuto športu dostala?

E: Keď som skončila s gymnastikou,  tak som nevedela, čo mám začať robiť a kamaráti mi navrhli, či nechcem skúsiť atletiku. Takže vlastne vďaka nim.

J: Tvoj otec aj bratia hrajú futbal, tebe to nikdy nenapadlo alebo nelákalo ťa to týmto smerom?

E: Mamina odmietala,  aby som hrala futbal aj ja a myslím si, že sú všetci radi, že majú také spestrenie po futbale.

J: Viem, že si prestúpila z klasického  gymnázia do športovej triedy. Si spokojná s týmto rozhodnutím?

E: Áno, má to väčšie výhody ako na klasickom gymnáziu,  mám tak viac času na seba a na všetky ostatné povinnosti a lepšie to zvládam.

J: Stíhaš vo voľnom čase aj iné záľuby ako atletiku,  alebo je ten šport pre teba v podstate relaxom?

E: Ono je to celé s tým športom tak, že treba tam aj regeneráciu, ale  nemám veľa hobby,  čiže fakt väčšinu času venujem len tej atletike.

J: Nikdy si nemala chuť skončiť?

E: Tak mala som viacero kríz, keď som bola menšia,  ale myslím si, že teraz som už celkom odolná a chcela by som v tom pokračovať  aj po strednej či  popri vysokej,  ak by sa dalo.

J: Veríš, že budúci rok sa možno umiestniš aj v prvej trojke,  možno dokonca aj na prvom mieste?

E: Verím, že by sa to mohlo podariť tá prvá trojka, pretože máme nejaké ambície na majstrovstvá Európy, čiže si myslím, že to by nám k tomu mohlo stačiť.

J: Budem ti držať palce. Ďakujem za rozhovor.

Víťaz Športovca roka: Oliver Scheffel – džudo

J: Aké máš pocity z toho, že si vyhral prvé miesto?

O: Veľmi sa z toho teším. Je to už môj ôsmy rok na tejto škole,  tak sa z toho naozaj veľmi teším.

J: Ako si sa dostal k tomuto športu?

O: Môj oco aj dedko boli džudisti, tak som sa tak generačne do toho posunul.

J:Baví ťa to? Nikdy si neuvažoval nad skončením alebo nad zmenou?

O: Áno, určite v tom chcem pokračovať. A myslím si, že každý už mal také myšlienky, tak aj ja som ich už mal.

J: Vyhovuje ti naša škola?

O: Určite mám viac priestoru na džudo, hlavne začínam až treťou vyučovacou hodinou,  takže  môžem ráno trénovať a potom opäť poobede po škole. Za  mňa je to ideálne.

J: Máš čas aj na iné veci popri učení a športe?

O: Džudo je celý môj život, viac toho už nestíham.

J: Ďakujem za rozhovor

The post Keď sa talent stretne s vytrvalosťou. Športovec roka na našej škole appeared first on Nový Blesk.

1. Vedeli ste, že UV žiarenie pôsobí aj vtedy, ak nesvieti slnko?

Riziko poškodenia kože existuje vždy. Mnohí si myslia, že pred UV žiarením nám stačí chrániť sa len keď je teplo a slnečno. To je mýtus. UV žiarenie pôsobí na našu pokožku aj ak je zamračené. Aj keď vtedy nie je až také  intenzívne, stále predstavuje určité riziko.

2. Vedeli ste, že existuje viac typov UV žiarení?

Slnko produkuje UV A, UV B a UV C žiarenie. UV C na zemský povrch nedosahuje,  ale UV A a UV B tvoria našu atmosféru. UV A (A – aging) síce nespôsobuje spálenie,  ale preniká hlboko do kože a poškodzuje kolagén. Prechádza slnkom aj oblakmi, takže na nás pôsobí celoročne. UV B (B – burn) podporuje tvorbu vitamínu D, ale pri zlej ochrane môže spôsobiť rakovinu kože. V zime je menej intenzívne ako cez leto.

3. Vedeli ste, že poškodenie kože sa počas života hromadí?

UV žiarenie pôsobí na našu pokožku dlhodobo a jeho účinky sa môžu prejaviť až po rokoch. Je veľmi dôležité chrániť sa pred slnkom už od veľmi mladého veku. Najviac treba dávať pozor na krk, tvár a hlavu, pretože sú najcitlivejšie na slnko.

4. Vedeli ste, že opálenie je ochranná reakcia kože?

Na poškodenie kože slnkom nám úplne stačí opálenie. Opálenie je obranná reakcia kože na poškodenie UV žiarením. Koža si začne vytvárať viac melanínu, aby sa ochránila pred ďalším alebo horším poškodením. Toto poškodenie zvyšuje riziko rakoviny kože.

5. Vedeli ste, že vysoký SPF faktor nám sám o sebe nestačí?

Vysoký SPF (faktor ochrany pred slnkom) nás sám o sebe neochráni. SPF blokuje iba UV B žiarenie, pre lepšiu ochranu treba nájsť krém, ktorý chráni pred UV B aj UV A. Správne používanie krému je tiež veľmi dôležité. Treba naniesť dostatočné množstvo a pravidelne sa natierať, najmä po kúpaní alebo spotení.

6. Vedeli ste, že existuje pravidlo ABCDE?

Pravidelná kontrola znamienok môže pomôcť odhaliť komplikácie včas. Existuje jednoduché pravidlo ABCDE, podľa ktorého si môžeme znamienka kontrolovať. Sledujeme, či je znamienko asymetrické, ako je ohraničené, alebo či nemá vystúpené okraje, či má divnú farbu, ako je veľké a či sa mení a rastie. Podľa tohto pravidlá vieme rozpoznať varovné príznaky melanómu, kým nie je príliš  neskoro.

The post Slnko nie je vždy náš priateľ. Čo ste vedeli a čo nie o UV žiarení appeared first on Nový Blesk.