Písmená v zošitoch sa mi zlievajú do nečitateľnej machule. Machule slov len bezcieľne poletujú nad mojou prázdnou hlavou a ja sa opäť pristihnem pri tom, ako okusujem vrchnák  pera a premýšľam nad nesmrteľnosťou chrústa. Následky školy z domu, vravím si. Neprejavilo sa to v máji, je to tu teraz. Schopnosť sústrediť sa odletela ako lastovičky do teplých krajín a ja som rada, že to mám aspoň na čo zhodiť. Do hlavy sa vlieva neznáma sila, túžiaca po oddychu a prokrastinácii. Už stačilo, učíš sa pol hodinu, to je dosť. Mozog sa bráni, telo bojuje. Nakoniec sa vzdáva so slovami: Sľubujem, že budem prestávkovať len päť minút. Nebudem. Päť minút nikdy nie je LEN päť minút. Hlavne, keď sa po sebe idúce písmenká v slovách  krkolomne lámu na jazyku. Nejdú mi do hlavy ani za ten svet. Odrážajú sa mi od pier a nie a nie vojsť dnu. Nevadí,  aj zajtra je deň, hovorím si v duchu. Hlúpy postoj. Škodím sama sebe. Obhajujem sa v duchu, že ten predmet po strednej nikdy nevyužijem. A aký význam má učenie sa vecí, ktoré si po písomke aj tak pamätať nebudem? Žiaden, strata času. Prístup nula bodov. Obhajoba 10 z 10. Zatváram učebnicu. Blbosť. Viem, že to nemám robiť. Hnevám sa na seba. Nervózne si kúšem do pery. Po hodine zošit znovu otvorím. Hryzie ma svedomie. Prečítam si zopár výrazov. Nesústredím sa na ne. Plytko, úplne povrchne, čítam vety. Čítam ich očami a v hlave mi bežia úplne iné veci. Po pár pokusoch, ktoré skončili stratou medzi riadkami, to definitívne vzdávam. Zošit pchám agresívne do tašky. Snaha bola, výsledok sa nedostavil. Nie je to moja chyba, hovorím si. Môže za to situácia, ktorá tu bola. Keby som nebola vypadla z môjho režimu, netrápim sa tak.

Myseľ mi motala aj teória, že je to len a len moja vina. Žiaden rok doma za to nemôže. Prosto to prichádza vekom. Táto moja teória sa mi vyvrátila pohľadom do triedy alebo medzi rovesníkov na iných školách. V triede miesto žiakov sedia kapustné hlavy a možno aj tie by hodinám venovali väčšiu pozornosť. Snaha tam je, to cítiť aj vo vzduchu, ale snaha občas nestačí. Dištančné ,,učenie sa“ nás odrovnalo. Teda aspoň väčšinu. Nechcem generalizovať. Určite sa našli aj svetlé výnimky. Motivácia nám odišla. Vieme, že veci, na ktoré sme sa minulú jar vykašľali, už nikdy nedobehneme. Je to nemožné. Učivo sa nabaľuje, chcú od nás veľa. Teda také sú aspoň dojmy. Asi by sme to brali inak, keby sme nestrávili minulý školský rok za obrazovkami počítačov s vypnutým mikrofónom a mysľou úplne inde ako na fyzike alebo slovenčine. Nemali sme motiváciu učiť sa. Stačilo poprilepovať lístočky na okno pred stolíkom. Vykladám všetky karty na stôl. Aj tak každý vie, ako to bolo. Povedzme si pravdu, že tie dobré známky neboli len čarovnou aurou v izbách alebo náhlym osvietením. Podvádzal každý a ten kto nie, premrhal svoju príležitosť, vaša chyba!

Môžeme teda za stratu motivácie a terajšie týranie nekonečnými vedomosťami my alebo korona? Moja voľba je jasná. Obhájim si nás, ľudskú rasu. Sme tvory prispôsobivé. Keď niečo nemusíme robiť, s radosťou sa poddáme. Podvody a ničnerobenie sme mali servírované na zlatom podnose so šľahačkou a čerešničkou na vrchu. Teraz je ťažké jesť z papierovej tácky s trpkou omáčkou a kyslou uhorkou. Situácia nás dotlačila k lenivosti a my sme vôbec neodporovali. Vraveli sme si, akí sme vyťažení, navzájom sme sa v tom podporovali a teraz trpme. Trp študent milión!

Motivácia? Zhasla. Nemalo nás čo tlačiť k výkonom. Dosiahnuť úspech sa zdalo ľahké. Maturity boli, aké boli. O dôvod menej otvárať knihy a tráviť nad nimi nekonečné minúty. Už sme nemuseli na hodinách sedieť ako hubky nasávajúce nespočetne veľa informácií. Všetko sa zdalo byť dosiahnuteľné lusknutím prstov a teraz už nevieme ani tlesknúť, keď máme bežať maratón. Sústredenosť preteká pomedzi prsty. Viackrát som sa pristihla pri tom, že neviem udržať pozornosť 45 minút. Na online hodinách sa to síce vyžadovalo, ale nikto nezistil, keď ste  tak trochu uleteli. Teraz všetci vyzeráme, akoby nám uleteli včely, nie my.

Špirály v hlavách sa točia, vrtia a skrúcajú. Dostaneme sa ešte niekedy do starých koľají, alebo to pre nás celé znamenalo konečnú? Neviem, nikto nevie. Motivačné citáty sa mi zdajú ešte stupídnejšie ako predtým. Ľudia, čo ich písali, možno nikdy neboli tak úplne zatúlaní medzi vlastnými prekážkami. Ani super extra povzbudzujúce návody, ako opätovne nájsť stratenú motiváciu za nič nestoja. Asi sa z toho budeme musieť vyhrabať sami, po svojom, nasadnúť na idúci vlak, ktorý učitelia poháňajú, aby šiel ešte rýchlejšie. Nenechajú nás chvíľu oddýchnuť na stanici. ,,Nezastavujem, máme zpoždění!“  Tak sa rozhodni, naskočíš?

The post Nie je to naša chyba! Človek-tvor prispôsobivý appeared first on Nový Blesk.

Ako sa vám učí cez msteams? Preferujete takéto hodiny či skôr posielanie materiálov z prvej vlny? Respektíve kombináciu týchto spôsobov? 

Učenie cez teams je neporovnateľne  lepšie ako posielanie materiálov, ktoré bolo takmer jedinou formou výučby v 1. vlne. Chýbalo mi, že mnohé veci som vtedy nemohla  dovysvetľovať, objasniť, upresniť… občas sme síce niečo písomne odkomunikovali, ale nebolo to ono. Aj teraz síce posielam materiály, ale skôr ako pracovné listy a poznámky v jednom, ktoré si žiaci pripravia a vypracujú vopred a na hodine si to len skontrolujeme. Na  online hodine   viem doplniť či upresniť veci a zároveň pre žiakov, ktorí  pracovný list vypracovali   a mali správne odpovede, je to aj určitá spätná väzba a pocit spokojnosti, že úlohu pochopili a zvládli. 

V čom vám príde prvá vlna iná? Cítite zmenu postoja aj u svojich žiakov? Spolupracujú, alebo badáte pokles aktivity? 

V prvej vlne sme iba posielali materiály, každý hľadal nejaké cesty, niektorí skúšali zoom, niektorí webex, ale nebolo to na takej pravidelnej báze ako teraz, keď máme upravený rozvrh a nabehli sme na aký-taký systém. Napriek tomu si myslím, že až na niektoré výnimky,  boli žiaci v 1. vlne  aktívnejší. Asi to súviselo s celkovou situáciou. Síce sme sa báli, ale akosi zodpovednejšie pristupovali  k povinnostiam a aj k všetkým obmedzeniam a opatreniam. Nehovorím, že žiaci teraz nie sú zodpovední a neučia sa, ale cítim určitú  únavu, apatiu aj u nich a aj v spoločnosti… Trvá to už pridlho, svetlo na konci tunela nevidíme, stúpa napätie v spoločnosti, opatrenia sú chaotické a nemyslím si, že sa nás nejakým spôsobom netýkajú aj chorí a mŕtvi. Vnímame to a ťaží nás to. 

Pripravujete aj maturantov. Myslíte si, že minuloročné aj tohtoročné zrušenie maturít bol správny krok? 

Minulý rok bolo všetko nové, nevedeli sme, čo od pandémie čakať. Myslím, že v máji sa už maturovať mohlo, počty chorých boli minimálne, ale ľahko sa mi to spätne posudzuje. Na druhej strane, nemyslím si, že by žiaci výrazne inak odpovedali na maturite ako vyšiel ich priemer známok.  V podstate sa aj na maturite potvrdia tie štyri roky štúdia. A až do marca sa pripravovali v škole. Tie dva mesiace dištančného vzdelávania by už veľa nezmenilo. 

Tohtoroční maturanti neboli v škole  už skoro 10 mesiacov.  Výučba prebiehala, ale aj pri najlepšej online výuke si žiaci z toho odnesú tak  70-80% oproti prezenčnej forme výučby. Navyše nie všetky školy mali pravidelné systematické online vyučovanie. Stredným odborným školám určite chýbala prax. Myslím, že naši gymnazisti by maturity zvládli, ale teraz  je pre nich podstatnejšie venovať  čas príprave na prijímacie pohovory. 

Sú maturity naozaj také dôležité pre život človeka, ak prehliadneme zaužívanú tradíciu, oslavy, matné spomienky. 

Ak to mám porovnať podľa mojich maturít, bola to pre mňa prvá veľká príprava pred štúdiom na vysokú školu. Nikdy dovtedy som sa nemusela pripraviť na štyri predmety a štyri ročníky v priebehu týždňa. Samozrejme som sa pripravovala aj počas roka, ale tým najdôležitejším doklepnutím bol akademický týždeň. Pre mňa to bola veľmi dobrá predpríprava na skúškové obdobia na vysokej škole. 

Máte dcéru. Máte pocit, že je domáca výučba dostatočná? Máte práve vďaka nej lepšie pochopenie pre žiakov, ktorým to v tomto období až tak nejde? 

Domáca výučba nikdy stopercentne nenahradí výučbu v škole. „Ale keď neprší, aspoň kvapká“ a v tejto situácii je dobré aspoň niečo. Takže ja som spokojná s tým, ako prebieha výuka na škole, ktorú dcéra navštevuje, vidím, že sa učí, tiež majú hodiny cez teams, číta povinné čítanie, robí prezentácie. Zatiaľ sa nesťažovala, že by niečomu nerozumela a keďže je trochu introvert, tak jej až tak neprekáža, že nie je priamo v škole. Hoci si myslím, že do školy sa už aj teší, najmä na spolužiakov. 

Máte dostatok informácií? Cítite sa dostatočne informovaná, či už od vedenia školy alebo od predstaviteľov ministerstva? Ako bojujete s prípadnou dierou v informáciách? 

Ak myslíme informácie z Ministerstva školstva ohľadom toho, kedy a ako sa ktoré školy otvárajú a podobne, tak ani nie. Napriek tomu, že pravidelne sledujem nové informácie. Ale našťastie túto úlohu potom veľmi dobre supluje Trnavský samosprávny kraj a následne naše vedenie školy. Takže vďaka nim som dostatočne informovaná. 

Máte nejaké tipy k domácemu vyučovaniu? Čo odporúčate žiakom? 

Ja môžem odporúčať len tipy k môjmu predmetu. Neodvážila by som sa odporučiť, ako sa treba pripraviť na matematiku či biológiu. Ale čo sa týka slovenského jazyka a literatúry,  tam je to jednoduché – treba veľa čítať (aj to neobľúbené povinné čítanie) a potom o tom premýšľať. A nielen kvôli maturite. Ale najmä preto, že vďaka literatúre dokážeme lepšie porozumieť svetu okolo nás, ľuďom, vzťahom… Pochopiť na príbehu Anče-mrzáčky z Ťapákovcov, že ľudia sú veľakrát zlí len preto, že sú nešťastní.  Že možno budeme stáť pred dilemou, že akokoľvek sa rozhodneme, vždy to prinesie len nešťastie a problémy – ako pre Hamleta či v hre Kým kohút nezaspieva, ale môžeme  si aspoň zachovať ľudskú tvár. 

Aká je atmosféra v pedagogickom zbore? Prepadáte skepse alebo sa skôr navzájom motivujete? 

Myslím, že každý je už z tejto situácie unavený, ale v našom zbore boli vždy veľmi dobré vzťahy. Kým sme boli doma, aj my izolovaní, tak  motivácia absentovala. Aspoň u mňa určite. Teraz, príchodom do školy, sa to zlepšilo. Zrejme je to tým, že zrušením maturít  už  nad nami nevisí Damoklov meč a konečne si môžeme literatúru aj užívať. Teda aspoň ja, neviem ako maturanti.

Sledujete články o online výučbe, rôzne spovede žiakov i učiteľov? Čo si o nich myslíte? Súhlasíte s nimi? Pripravila ich (maturantov z dobrých škôl) o príležitosti pandémia, alebo je to vždy a všade len o snahe a schopnostiach? 

Nesledujem. Zo začiatku som niektoré veci sledovala na facebooku v učiteľských skupinách, ale unavovalo ma to a prišlo mi to ako strata času. Každý problém je aj tak individuálny,  a preto riešim problémy už len ako triedna učiteľka či rodič. A nemyslím si, že by pandémia pripravila maturantov o príležitosti. Ak sa chcú učiť, cesta sa vždy nájde. Ja som napríklad ako maturantka nemala seminár z dejepisu, vtedy fungoval iný systém. Pripravovala som sa sama a navyše som maturovala v máji v roku 1990. Na jeseň 1989 prišla Nežná revolúcia, v 4. ročníku dejepis nebol, tak som len dostala od môjho dejepisára, pána Kosmála,  nové dočasné učebnice dejepisu a celé 20. storočie som sa vlastne musela učiť „po novom“, resp. už nezaťažene marxisticko-leninskou ideológiou a konečne pravdivo. A neuškodilo mi to. Naučilo ma to,  ako sa učiť. A teraz je tých príležitostí nepomerne viac, vrátane rôznych online webinárov. Veľmi dobré webináre robil pre žiakov a učiteľov napríklad pán Juraj Hipš. 

Myslíte si, že pandémia zhoršila slovenské školstvo, alebo bolo vždy zlé, neprístupné, nepružné, len teraz je to ešte viac medializované? Alebo naopak, nekritizuje sa niekedy nespravodlivo? 

Neviem, či tou neprístupnosťou myslíš vzťah učiteľ – žiak a nepružnosťou systém. Myslím, že je v slovenskom školstve veľa schopných a kvalitných učiteľov, ale mnohí  rezignovali,  alebo ochladol ich entuziazmus kvôli existujúcemu systému. Nepružnosť v tom, či škola funguje na online výučbe, alebo stále len na posielaní materiálov, závisí od zriaďovateľa a vedenia školy a ja som rada, že u nás to funguje veľmi dobre a máme maximálnu materiálnu podporu. Nepružnosť v osnovách, v tom, čo sa učíme, závisí od Štátneho pedagogického ústavu, Ministerstva školstva, Štátneho vzdelávacieho programu. Napríklad ja by som chcela aj slovenský jazyk a literatúru učiť občas inak, vyberať diela aj podľa záujmu žiakov, ale vždy je tam „hrozba“ v podobe písomných testov, teda Externej časti maturity a musím žiakov pripraviť na typy úloh, ktoré Nucem pripraví, hoci si sama hovorím, že niektoré veci sú pre žiakov  úplne zbytočné, ak sa nechcú venovať jazykovede. Ale istým spôsobom ma potešil článok, ktorý som čítala o britskej novinárke Kellawayovej, ktorá s entuziazmom začala učiť literatúru na strednej škole v Británii a tiež po čase skonštatovala, že jej predstava bola pripraviť žiakov na reálny život a v skutočnosti ich pripravuje na to, aby obstáli pri maturite a pri prijímacích pohovoroch na vysoké školy. Takže zjavne to nie je len problém slovenského školstva. Potom už zostáva len nájsť si nejakú cestičku, ako tú prípravu na maturitu prepojiť aspoň trochu s prípravou na reálny život. 

The post Pani profesorka Kubáňová: Domáca výučba nikdy stopercentne nenahradí výučbu v škole appeared first on Nový Blesk.

Si maturantka z minulého školského roku – zrušili ti maturity. Ako si to brala? Máš pocit, že zrušenie „skúšky dospelosti“ ti spôsobuje nejaký deficit? Brala si maturitu ako niečo dôležité alebo skôr ako formalitu? 

Začala by som asi tým, že nie, nechýba mi to ako skúška dospelosti. Myslím si, že je to naozaj len formalita. Nie je to take  podstatné, ako je to všade prezentované. Rada sa k celému konceptu vyjadrím.  Keď sa pozrieme na ústnu časť, tak  si myslím, že je to naozaj o otázke a záleží tam veľmi od učiteľky (ak nie si práve obľúbený žiak, tak to budeš mať naozaj ťažké). Už počas posledného ročníka bolo vidieť,  ako si nás učiteľky chceli len takpovediac podať, aby nám zrátali všetko na maturite. Nechcem sa tu veľmi negatívne vyjadrovať  na moje konkrétne učiteľky, ale asi všetci žiaci vedia, na čo narážam. Naozaj si myslím, že je to nefér. Preto si osobne myslím, že tie písomne testy sú aspoň z tohto hľadiska férovejšie (o ich zvolenom obsahu sa ale tiež dá diskutovať dlho – chytáky a podobne). Nezdá sa mi, že by sa na univerzite študovalo o niečo ľahšie po absolvovaní celej maturitnej skúšky tak, ako pôvodne mala byť. Absolvovala som ústne preskúšanie z angličtiny a predpokladám, že slovenčina by bola úplne rovnaká. Pochopiteľne, v mojom ďalšom štúdiu slovenčinu veľmi nevyžijem, čiže by mi to osobne k ničomu ďalej nepomohlo. Celá situácia ohľadom našich maturít bola úplne nejasná do posledného týždňa a celkom stresujúca, nebudem hovoriť, že nie. Veľa ľudí považuje maturitu za  dôležitú prípravu na vysokú školu.  Vysoká škola je však úplne o niečom inom a maturita by rozhodne nemala byť tou prípravou. Jediný deficit asi bude to, že veľa ľudí bude brať  našu maturitu tak nijako, že sme to dostali zadarmo a že to vlastne ani nemáme, čo sa dotkne najmä ľudí, čo nešli ďalej študovať.

Študuješ v zahraničí, konkrétne v Škótsku. Si absolventka Obchodnej akadémie v Pezinku, čo nie je zlá škola, ale nie je to ani typický odrazový mostík pre zahraničné štúdium. Ako sa ti podarilo dostať na univerzitu? Čo ťa k tomu motivovalo? 

Môžem sa sťažovať na Covid a situáciu okolo toho, ale úprimne,  bez celej tejto pandémie by som nad vysokou školou ani nerozmýšľala. Mala som veľké plány odísť do zahraničia, pracovať a cestovať. Nie som práve ten najpoctivejší študent, čo sa týka plánovania – že by som mala už dlhé mesiace naplánované, že pôjdem na výšku a ešte aj do zahraničia. Pravé opak. Celé sa to vyvinulo nejako  popritom, ako sa moje plány s cestovaním  kvôli covidu skomplikovali. Moje rozhodnutie ísť na vysokú školu vôbec neľutujem. Čo sa obchodnej akadémie týka, viem presne, čo myslíš. Väčšinou takto do zahraničia idú deti z gymnázií. Naša škola nám veľmi ani neukazovala a neponúkala možnosti íst ďalej do zahraničia. Všetko si treba popozerať sám a nájsť, kam sa dá ísť a aké sú podmienky. Nikoho  neobviňujem, rozhodnúť sa na akú  školu ďalej ísť je  už na konkrétnom žiakovi, len  mohli to aspoň trocha vysvetliť  a povedať, že hej aj taká možnosť tu je. Odporúčam si to fakt pozerať dosť dopredu. 

Naozaj som rada, že som chodila roky na jazykovú školu, kde som sa naučila výborne po anglicky a mala tak väčšiu šancu uspieť s prihláškou. Veľmi dôležitý je aj motivačný list. Známky nie sú úplne gro, ako si veľa ľudí môže myslieť. Buďme realisti – oni nemajú ani tušenia o nejakej Obchodnej v Pezinku,  o tom, ako je nastavené školstvo v každej odľahlej krajine, odkiaľ sa žiaci hlásia.  

 Mala si problém s „papierovačkami“,  alebo bol postup jednoduchý a jasný? 

Keď už som sa do toho pustila,  bolo celkom jasné, čo treba. Veľa bolo napísané aj konkrétne na stránkach univerzít. Treba všetko začať vybavovať skôr a ušetríte si tak kopec stresu, ktorý som mala, aby som stihla všetky deadlines. 

Ako sa ti študuje počas pandémie? Mala si nejaký čas „normálne“ štúdium,  alebo poznáš len realitu obrazoviek a hlasov v slúchadlách? 

Našťastie som mala možnosť mať zo začiatku aj prednášky osobne v škole. Boli už síce s covid obmedzeniami, ale boli. Bohužiaľ,   nemali sme kopec aktivít, ktoré by za normálneho stavu boli a mohli by sme sa aj ako spolužiaci lepšie spoznať. Online hodiny zvládam celkom dobre, vysoká je už predsa len hlavne o tom samoštúdiu. Veľká škoda je ale tých aktivít mimo učenia. Celkovo socializácia s ľuďmi je momentálne skoro žiadna, a tým , že som išla takto sama, nikoho som nepoznala, neboli ani možnosti niekoho spoznať. Najviac ma mrzí, že som v cudzej krajine a mesto je celkom prázdne a popozerať sa po okolí sa tu tiež veľmi nedá. Všetko sa akoby zastavilo.

Ako je situácia komunikovaná v UK? Je všetko jasné,  alebo vzniká informačný chaos? 

Úprimne poviem, že už nesledujem úplne všetky novinky, čo práve povedia. Už je to naozaj dlho a nedá sa počúvať len o tom istom stále dookola. Tým vôbec nechcem zľahčovať situáciu… Informácie a hlavne opatrenia sú podané a odkomunikované jasne a vieme,   na čom sme. 

Máš obavy z budúcnosti? Máš v aktuálnej situácii nejaké problémy? Poskytuje škola v tomto smere nejaké poradenstvo, pomoc? 

Školu musím vynachváliť. Snažia sa nám pomôcť,  ako sa dá. Aspoň teda ja to tak vnímam. Mám tu od začiatku pridelenú mentorku, s ktorou volám tak často, ako potrebujem, je tu pre mňa, aby mi pomohla so všetkým, čo sa týka školy a učenia, ale aj ostatné vybavovačky, ako posielať žiadosť o pobyt po brexite atď. Naša škola má aj zvlášť aplikáciu (mental wellbeing) a školské oddelenie, kde sa môžeš čokoľvek spýtať. Celkom mám obavy, čo príde a ako to vlastne ďalej bude. Chcela by som využiť všetko, čo univerzita ponúka, aby tie roky naozaj stáli za to. 

Je to všetko online a nemám tu rodičov či kamarátov a tým, že je všetko online a nechodím do školy, si denný režim určujem vlastne sama. Má to aj svoje výhody, ale obdobie Vianoc bolo pre mňa asi najťažšie. Ostala som tu v Škótsku. Bola som tu úplne sama a bolo mi naozaj smutno. Nemala som motiváciu do ničoho, ani len vstať z postele a normálne fungovať. Toto som v živote nezažila. Stále som mala deň plný aktivít a niečo robila. Celá situácia s covidom ma teda dosť ovplyvnila.

Ovplyvní ťa brexit? Ak áno, ako? 

Určite áno, kým sa však svet nevráti ako- tak do normálneho stavu, to nebudem pravdepodobne veľmi vnímať. Pohyb osôb medzi UK a zahraničím by mal byť stále voľný. Čo viem, tak ľudia v Škótsku hlasovali proti Brexitu,  len Anglicko to prehlasovalo… Uvidíme,  čo príde. Zatiaľ  bude trochu problém posielať balíky rodine a kamarátom domov, kde treba vyplniť colné tlačivo atď. 

Sleduješ, čo sa deje vo svete a na Slovensku,  alebo riešiš len štúdium? 

Mám celkom prehľad,  čo sa deje. Nevenujem tomu ale nejako extra veľa času. Nejaké novinky sa ku mne dostanú aj neskôr, no ani mi to nevadí.

V čom je iná VŠ od SŠ? V čom sa líši slovenské školstvo od toho v UK? (Prístup učiteľov, atmosféra, motivácia, prostredie…)

VŠ je naozaj už viac o samostatnosti v štúdiu. Je to už viac na tebe, či sa tomu budeš venovať len dva  týždne pred skúškovým alebo nie. Sú aj nejaké testy priebežne počas roka. Je to naozaj sto  a jedno, keď to porovnám. Tu je naozaj vidieť, že učitelia robia, čo ich baví a chcú nás učiť. Nie ako u nás, že sa profesori na výške boja o miesto a nechcú si robiť potenciálnu konkurenciu. Som veľmi spokojná s prístupom učiteľov. Som zvedavá, aké to celé bude, keď v škole budú normálne prednášky, bude sa dať sadnúť na kávu v knižnici, robiť so spolužiakmi projekty…  Učiteľov máme aj zo zahraničia (Japonca, Taliana). Učiteľom môžeš kedykoľvek napísať email, že potrebuješ pomôcť. Vieš napísať na študentské oddelenie, kde ti tiež vedia pomôcť. Učitelia, ak nemajú ďalšie hodiny, ostanú na online hodine aj dlhšie, ak máš problém. Zavolajú  pokojne aj v iný deň, keď sa dohodnete, len aby pomohli. U nás je ten prístup značne odlišný. 

Chceš ostať v UK alebo sa vrátiť? 

Zatiaľ mám do budúcna v pláne ostať mimo Slovenska.  Momentálne zvažujem využiť Erasmus a na rok ísť do Talianska alebo Nemecka. Stále nevieme, aká bude situácia vo svete, ale  znie to veľmi zaujímavo.

Ak sa nechceš vrátiť, čo by malo Slovensko  urobiť pre to, aby si sa chcela vrátiť? 

Nechcem veľmi rozmýšľať týmto smerom. Nechcem, aby sa ani len teoreticky niečo v krajine prispôsobovalo mne, alebo dajakej skupine, do ktorej „patrím.“ Máme u nás problémy, ale tie sú v každej krajine. Viem, že sa na Slovensko budem môcť hocikedy vrátiť, mám tam rodinu, ktorá neplánuje odísť, ale asi to budú skôr návštevy, než natrvalé sťahovanie. Chcem z tejto príležitosti čo najviac využiť a usadiť sa po škole späť v rodnom meste mi príde ako veľmi zlé využite. Myslím, že nájsť si lepšie platenú prácu bude ľahšie v zahraničí ako u nás. Nikdy som nebola typ, ktorý má v pláne ostať celý život na Slovensku.

Nie si len študentka, ale aj jazdkyňa na koni, “drezúračka”. Ľutuješ, že si sa nedostala v športe ďalej? Plánuješ sa k tomu aktívne vrátiť alebo už len rekreačne? 

Nič nezahadzujem. Mala som v pláne si tu nájsť brigádu a aj jazdenie, no momentálne sa to nedá. Veľké a celosvetové súťaže asi nie sú tak reálne, ako sa mi zdali pred pár rokmi. Je to naozaj drahý šport, ak to človek chce robiť na vysokej úrovni. Dnes už sú aj tak drezúrne súťaže dosť kontroverzné samé o sebe. Rada sa k tomu vrátim, no nechcem zaťažovať rodinu finančne, nemôžem im povedať, nech mi teraz kúpia vlastného koňa, to by sa teraz  absolútne nehodilo. Musím počkať, kým si to budem vedieť financovať sama.

Ako vnímaš kritiku jazdeckého športu, obvinenia z týrania a podobne? 

Videla som toho na tuto tému naozaj veľa. Rešpektujem všelijaké názory. Niektorí ľudia však ani nevedia poriadne,  o čom hovoria. Len kritika ničomu a nikomu nepomôže. Ľudia nedávajú žiadne možné riešenia, len obviňujú. Na žiaden problém neexistuje jedno univerzálne riešenie. Poznať danú problematiku je základ.  Ak to neprispeje k vyriešeniu problému,  tak aspoň k rozumnej diskusii. Čím viac o tom človek vie, o to lepšie si vie spraviť o veci vlastný názor a vie čo hľadať a čomu sa vyhnúť. Ak sa daný človek (ktorý možno predtým nerobil všetko správne) chce naučiť a chce počúvať rady iných, tak sa dá všetko zlepšiť. Netreba len nadávať a nikdy neodpustiť. Nemyslím si, že si teraz každý, kto urobil okolo koní nejakú blbosť, zaslúži doživotné nadávky. Sú samozrejme takí, ktorým robí radosť týrať, ale väčšina ľudí ubližuje z nevedomosti. Problém je, že veľa ľudí si myslí, že vie všetko a aj najlepšie, čo však neplatí len o jazdeckom športe. Myslím si, že keď si niekto kúpi koňa a venuje mu lásku, čas a veľa peňazí, príde mi dosť zvláštne útočiť, že samotné jazdenie či vlastnenie koňa je týranie. Je jasné, že sa vždy nájde zlý príklad ako to nerobiť.

Myslíš si, že vidina športového úspechu je dôležitejšia než vzdelanie? Keby si si mala vybrať medzi zaručenou športovou kariérou na Slovensku  alebo štúdiom v Británii, čo by to bolo? 

Vybrala by som si určite štúdium v Británii. Ideálne by bolo mať obe. Mala som vidinu veľkého športového úspechu a chcela som úplne skončiť vzdelávanie po obchodnej akadémii. Myslím, že rozhodnutie ísť na školu bolo však oveľa zodpovednejšie.

Čo by si odporučila študentom, ktorí sa rozhodujú medzu športom a štúdiom? 

Každého situácia je iná. Ak sa tomu venujú od mala a naozaj ich to baví, nech si idú za svojím cieľom. Asi to bude znieť trochu otrepane, ale je zas dobré mať aj nejaký plán B. Úrazy sa stávajú v každom športe. Hlavne v tom jazdeckom to vie skončiť niekedy naozaj škaredo. Nanešťastie som v mojom okolí videla nejedno vážne zranenie. Po športovom zranení si uvedomíte, ako sa všetka tá drina a snaha dokáže rozplynúť a niekedy aj s trvalými následkami. 

The post Minuloročná maturantka, ktorá sa dostala na univerzitu do Škótska – rozhovor appeared first on Nový Blesk.

Vrcholoví predstavitelia štátu majú čo robiť, aby ťažkú situáciu v zvládli a nemajú času ani síl sa starať o mladých športovcov. Ich správaniu čiastočne rozumiem, dianie je vážne. Chorých je veľké množstvo a zomiera značná časť z nich. Pred covidom boli výsledky nášho športu priemerné až podpriemerné, no teraz, kvôli tejto situácii,  budeme dosahovať ďaleko horšie výsledky.  V roku 2019 sme mali okolo 100 športovcov, ktorí splnili limit na svetové podujatia, v roku 2020 toto číslo kleslo o necelých 30 športovcov. Čo nás čaká v roku 2021? Zrušilo sa množstvo športových podujatí a príležitostí,  kde mohli športovci ukázať svoje výsledky, nehovoriac o odklade olympiády. Olympiáda je snom a cieľom každého športovca, pre tých, ktorí splnili limit,  znamenal odklad sklamanie a ďalší rok neprestajnej driny. 

Mladí ľudia potrebujú v prvom rade trénovať a vzdelávať sa. Ako sa vraví: bez práce nie sú koláče, bez tréningu nie sú výsledky, no a bez výsledkov nie je možnosť niečo dokázať.  Podmienky na náš rozvoj sú mizerné, nehovorím o podmienkach len počas pandémie, ale aj pred ňou. Štadióny a tréningové haly v zahraničí sú zariadené moderným vybavením. Nemusia sa zaťažovať nepriaznivým počasím, ak sa nedá trénovať vonku, prejdú do hál. Momentálne na Slovensku nemáme jediné takéto stredisko. Nemusíme ísť ďaleko, aby sme videli, ako by to malo vyzerať na športoviskách a následne, aké výkony dosahujú športovci, ktorí trénujú v týchto podmienkach. V Česku, Maďarsku, nehovoriac o Rakúsku, sa takéto podmienky nachádzajú, tak prečo nie aj u nás? To, či budeme napredovať, stáť na mieste či dokonca zhoršovať sa záleží najmä od športových zväzov. Je v ich rukách, aké súťaže budú organizovať a akú pomoc budú mladým športovcom poskytovať. My, mladí športovci, ktorí chceme v svojom športe  niečo dosiahnuť, musíme v úsilí ešte pridať, tréningy zintenzívniť, aby sme mohli  reprezentovať nielen školu, ale aj republiku.

Potrebujeme od predstaviteľov štátu, funkcionárov športového života a predstaviteľov našej školy, väčšiu starostlivosť o športovcov, povzbudzujúce slovo, aby sme z tých svojich cieľov nepoľavili. Je to iba môj osobný názor, na situácii nič nezmením, no myslím, že to stojí za zamyslenie. Želám každému mladému športovcovi veľa síl a motivácie vydržať situáciu,  v ktorej sa práve nachádzame. Verím, že ak nepoľavíme,  dotiahneme to ďaleko. Na záver by som odcitovala výrok Boba Marleyho: „Nikdy nevieš, aký si silný, pokiaľ byť silným nie je jediná možnosť, ktorú máš.“ 

Autor: Chiara Danielová

The post Ako prichádzame o sny a predsavzatia appeared first on Nový Blesk.

Podarilo sa mi to. Otvorila som dvere, najprv od bytu, o pár krokov od vchodu a vyrazila na ihrisko. Vizualizovala som si celú trasu, zdala sa mi dlhá a náročná, členitá, s mnohými prekážkami (autá zaparkované na chodníku, nepríjemný výjazd sanitiek bez svetelného označenia a iné). Mala som aj jej meracie hodinky, bolo jasné, že bude mať dôkaz o mojom výkone, a tak sa nemôžem blamovať. Bolo mi ťažko. Orgány mi vreli, do bokov udierali tupé ostne nedostatočnej výdrže, kolená vibrovali, vzduch dochádzal, slzy mi stekali po lícach až na límec športovej bundy. Tenisky ma tlačili. Z neznámeho dôvodu som si do nich nedala ponožky. Pri prechode, asi sto metrov od nášho vchodu, som objala semafor dúfajúc, že sa zrazia autá a ja sa budem môcť vrátiť domov. Nepršalo, nefúkalo, slnko svietilo, ale neškvarilo, bolo ideálne bežecké počasie. Zelená. Zdalo sa mi, že sa na mne všetci smejú, že vidia, ako to neviem, aké mám pekné oblečenie, aj keď som pomalá, šuchcem sa, neodrážam sa, som malé tučné dievča v nesediacich bežeckých zvrškoch. V srdcervúcej ľútosti nad vlastným osudom som doklusala k ihriskovej bránke, celá prekvapená, ako mi to pri myšlienkovej činnosti rýchlo ubehlo. Hodinky ukazovali len jeden kilometer. To mame nebude stačiť, počula som šepot v hlave. Mame bolo úplne jedno, koľko zabehnem. Zaujímalo ju, koľko zabehla ona, čo mohla čakať od môjho pokusu? Nič. Ja som ale pri každom preskoku cez mláku za očami videla svoj olympijský príbeh, svoje úspechy, svoje medaily, svoju teplákovú súpravu s vlajkou krajiny, držiac raketu na dedkovom dvore som v mysli súťažila s najlepšími, a tak som si aj od prvého behu veľa sľubovala. Objavenie niečoho, čo mi ide. Nestalo sa. Vrátila som sa ku vchodu a krúžila do kruhu v pomalom tempe, kým mi neukázalo tri kilometre. 

K behu som sa vracala s pedantnou pravidelnosťou, len aby som ho po dvoch pokusoch zase na niekoľko mesiacov zanechala. Nebavil ma. Nudil ma. Ničil ma. Teda, neničil, na ničenie som nebehala dosť dlho ani rýchlo. Presťahovali sme sa, ale neprestúpila som, a tak som mala voľnú hodinu pred príchodom vlaku. Spriatelená učiteľka ma brávala cvičiť a behať do Horského parku. Bolo to len raz do týždňa, a tak sa mi to páčilo. Nebehali sme veľa a ani rýchlo. Viac sme sa rozprávali ako cvičili, moja duševná pohoda bola zachovaná. Vtedy som už bola chudá, nepila som sladené nápoje a nejedla vyprážané. Orgány sa mi scvrkli, bol zo mňa tak povediac nový človek. Presvedčila som mamu, že mám natrénované, a tak s ňou môžem ísť behať. Odpojila som sa po pätnástich minútach. Na mame je veľmi dobre vidno, kedy by chcela kričať, ale okolnosti a láska jej v tom bránia. Naozajstné behanie nebolo pre mňa. Veľmi som dúfala, že sa vyjaví nevhodná telesná konštrukcia, nezávažný, ale obmedzujúci zdravotný problém, niečo. Mohla som to nechať tak. Veľmi som chcela. Mama to ale robila, behala, naozaj, rýchlo, dlho, pravidelne a ja som nedokázala nič nerobiť, len sa na ňu pozerať, počúvať jej iskrivé rozprávanie o tréningoch a úspechoch. Prestúpila som a nikto ma do klusu nenútil. Každý mesiac som to však skúsila znovu, dúfajúc, že tentoraz sa mi konečne odhalí ten trik, fígeľ, technika, zážitok, ktorý ma prinúti behať lepšie a častejšie. 

Mastnela som. Poprosila som mamu o tréningový plán. Štyridsať kilometrov týždenne. „Štyridsať?“ „Nie je to naozaj, keď to nie je štyridsať,“ odpovedala mi veselo. Jeden voľný deň. Mohla som si vybrať, ktorý. „Piatok,“ odpovedala som, akoby ma niekto niekam vtedy pravidelne pozýval. Vtedy som chodievala sama do kina, a tak to malo svoje opodstatnenie. Osamelé sedenie je veľmi upokojujúce. V pondelok som si zaviazala staré čierne tenisky stvrdnuté od blata, o číslo menšie, boli mamine. Keby som mala vlastné, znamenalo by to, že musím behať, že by mi ich zaplatila a hnevala by sa, keby sa nepoužívali, a to som nechcela. Používala som tie, čo už vyradila. Stratili všetky schopnosti. Vtedy som už mala svojho veľkého hnedého psa, Pandu. Verne ma nasledovala dolu schodmi, do sveta, do chladu októbrového večera, na chodník. Bolo to náročné, ako každý raz. Nijako som sa nezlepšovala, pochopiteľne. Bolo mi ťažko, no bola som odhodlaná. Mama si vyhradila čas na spísanie plánu (na viac ako stranu v zošite napísala veľkými písmenami 40+KM/1VOĽNO), a to si bolo treba vážiť. V predzvesti blížiaceho zlyhania organizmu som pár krokov prešla. Kto povedal, že jej musím ukázať kompletný výpis z aplikácie? Nikto. Táto myšlienka ma rozveselila, nahlas som sa uchechtla do tmy. Iní bežci ma nezdravili. Asi ma nepovažovali za člena svojho spoločenstva, skupiny. Panda ma ťahala, jazykom udierala o spodnú papuľu, krútila chvostom, trup sa jej rytmicky ohýbal. Vyzerala ako naozajstný pes. Všetky moje doterajšie zvieratá pripomínali svojich druhov len vzdialene. Bola som so svojím naozajstným psom na naozajstnom behu. Na otočke ma potkla, vyrútila sa za krčiacim sa ježkom, prerážajúc mi nohy. To ma nepotešilo, ale aspoň som mala na čo zhodiť prestrašný čas – mala som predsa zranenie. Takto som trénovala dva mesiace. Potom mi mama dala behať desaťkilometrovky, na tie som už psa nebrala, a začali ma bolieť nohy. Akoby sa mi cez diery do tela dostali nejaké „stvorence – vytvorence“, usadili sa v záhyboch kostí a rozhodli sa do nich pribíjať klince. Natierala som si ich konopnou masťou, sťahovala elastickými obväzmi, nosila podkolienky aj ku pyžamu, nič nepomáhalo. Neboleli ma, keď som nebehala. A tak som prestala behať. Nedokázala som prekonať bolesť patriacu k reálnym tréningom. Neznamenalo to pre mňa dosť, nebavilo ma to natoľko, aby som prekonala diskomfort. Behaním som si skracovala čas, kým objavím niečo, čo mi naozaj ide. 

Prešlo pár mesiacov a vrátila som sa k maminmu plánu. Začala som chodiť na strednú školu, pokúšali sa tam mať poriadnu telesnú a môj beh bol na pomery rozkysnutých juvenilov nadpriemerný. Vydržala som behať celú desaťminútovku, napríklad. Cítila som sa ako športovec. Snívala som o hromadných behoch, na aké chodievala mama. Brávala aj mňa, behávala som so širšou rodinou polmaratónové štafety. Išli sme tam len preto, aby sme si obliekli propagačné tričko jej občianskeho združenia, bolo to fajn. Na prvom takom behu som mame povedala, že svoju časť zabehnem za dvadsať minút. Podporovala ma. Tešila sa vždy, keď som mala nejaký cieľ. O svojom pláne som povedala každému. Milo sa na mňa usmievali. Stretli sme tam babkinho bratanca, jedného z organizátorov. Vysmial ma. Povedal, že je to nereálne, že na to treba roky behávať, mať natrénované, to nie je len tak. Odvtedy ho neznášam. Neinšpiroval ma, nepotlačil. Nie som ten typ. Stále si to však pamätám, a tak som dúfala, že teraz už konečne zabehnem tých päť kilometrov za dvadsať minút, veď už mám čo to natrénované. Prišla zima a mne sa nechcelo chodiť von. Znova som prestala. Na telesnej som to tajila. Niežeby moje mimoškolské aktivity niekoho zaujímali.

Behávala som na letných dovolenkách. Milujem švédske stoly, potrebovala som to nejako vyvážiť. Mama mi každé ráno o šiestej zaklopala na dvere izby a vyrazili sme. Sušilo ma, omínalo, penivé pobrežie mi nepomáhalo. Držala som sa. Topánky som si zase dávala naboso. Pľuzgiere ma rozveseľovali. Potvrdzovali, že som pravým človekom, nie len dákym vankúšom s mobilom priškvareným k prstom. To bolo jedno leto. Druhé leto, nedávne, sa nenieslo v mojom znamení, to teda nie. Mala som už svoje tenisky, mama mi ich dala na narodeniny. Už mi nič nebránilo vo výkonoch. Pred dovolenkou som občas niečo preklusala, aby som nemala úplne čisté podrážky a ona nebola smutná. Zase mi klopala na dvere. Vždy som zaspala, a tak som sa dosť nenapila, dosť nezobudila, a áno, dosť vnútorne neprečistila, a tak mi nebolo dobre. Mlčky som plakala do látky funkčného tielka. Mama sa odrazila už pri vchode do hotela. Ja som sa potrebovala ešte prejsť. Išla neskutočne  rýchlo. Nezdalo sa mi to možné, nebolo v mojich silách ísť takým tempom. Spomaľovala. Nebehala tak svižne a ani tak dlho, akoby išla sama, ja som však mala pocit, že ma cielene mučí, že tým niečo sleduje, nerozumela som, prečo mi každé ráno klope na tie poondiate dvere, keď mne to nejde a ona sa na mňa nerada pozerá, nerada spomaľuje, nerada to s niekým zdieľa, rada behá sama a ja som sa len spýtala: budeme chodiť spolu? Dúfala som, že povie nie, ale ona povedala áno, chcela so mnou tráviť čas, a to sa neodmieta, a tak sme spolu chodili behať. Išlo mi to, keď som sa sústredila a myslela pozitívne, čiže asi raz. Stehná sa mi šúchali, zvnútra som mala odreniny, akoby ma navštívil Satan z Rosemarinho dieťaťa. Dala mi dva dni voľna. Dohodli sme sa na novej taktike – len sme spolu vyrazili a stretli sa až na konci. Niekedy som pobehla len tú časť, čo ma mala na očiach a zbytok jej behu som zbierala odpadky z brehu. Tvár som si namočila v mori, aby vyzerala spotená. Tak povediac sme sa dohodli.

Nechala som to tak. Beh mi spôsoboval len trápenie, hlavu však neopúšťal, stále bol dakde zaznamenaný ako možnosť pohybu, ako niečo, čo môžem robiť, keď budem chcieť. Nechcela som. Chodievala som s mamou do fitka, ona behala, kropaje potu odlietavali od prístroja, dopadmi udávala rytmus celej miestnosti a ja som sa bicyklovala, sledujúc biatlon. Po tréningu ma zobrala na raňajky a potom som prešla do školy. To sa mi páčilo. 

Zase som začala behať. Prišla pandémia, neviem čo a mňa volali moje tenisky, tie nenávidené oranžové strely na vysokej penovej podrážke určenej pre naozajstných atlétov. Obula som si ich, pripla psa na vodidlo, pevne som ho uchopila do prstov. Išla som behať. Dodnes som neprestala. Neviem, čo sa zmenilo. Nič. Mala som čas, ale ten som mala aj predtým. Stále mi to nedávalo zmysel, ale už mi to neprekážalo. Čo zmysel dáva, že áno. Panda náhle zostarla a začala som behať sama. Bolo teplo, behala som ráno, začala byť tma, mama kúpila čelovku. Zákaz vychádzania, zobudili sme sa o štvrtej a išli behať. Niečo na tom je, prekonávať sa, vystavovať doteraz len verbalizované povahové vlastnosti skúške. Na oblohe boli hviezdy, viedla nás len matná bodka žltého svetla a pár pouličných lámp, ktoré postupne ustúpili lesu. Cítila som to, na čo som tak dlho čakala. Oslobodenie, silu, neuveriteľnú krásu. Na oblohe boli hviezdy, neboli to signály lietadiel, ani nič urobené ľudskou rukou, boli to hviezdy, tie isté, čo videli Dante s Vergiliom na konci Pekla, aspoň tak sa mi zdalo. Život je vlastne jednoduchý, keď človek nehľadá zložité deje, neočakáva výnimočné zážitky. Človek sa má dobre, keď beháva. „…až uvidel jsem jako dírou ve zdi ty krásné věci na nebesích v dáli. I vyšli jsme a zas videli hvězdy.“ I vyšli sme zas a videli hviezdy. Behali sme a videli hviezdy.

Nasnežilo. Išli sme behať. Šmýkalo sa, hádzalo ma do strán, plúžila som, akoby celé tie mesiace vzopätia ani neboli. Bolo mi to jedno. Behala som. Mama sa otáčala, rozostup medzi nami sa zvyšoval, už ma nevidela, mohla som ju niekde počkať, posedieť si vo vlhku a zime, ale napadlo mi to až potom, počas behu nebola možnosť, niečo vo mne sa zmenilo. Nebaví ma to, nejde mi to, niektorí by povedali, že by som mala lepšie, keby som to nerobila, lebo, lebo lebo… postava, povaha, kĺby, kosti, kolená, technika, terén, ale behala som. O dva dni znovu. A o ďalšie dva dni zase. Ľad sa roztopil a mne sa išlo ľahšie. Zdá sa mi, že každý beží rýchlejšie než ja. Zdá sa mi, že každý vydrží dlhšie než ja. Zdá sa mi, že každého to baví viac než mňa. Pravdepodobne nikdy neprekonám tú magickú hranicu medzi reálnym a akože bežcom; beh cez bolesť, cez únavovú zlomeninu, cez natrhnuté šľachy, cez strašné teplo, zimu, únavu, cez všetko, každý deň, len aby človek mohol jestvovať, nie to sa asi nestane. Dajako ma to netrápi, nezaujíma. Behám si, ako chcem, koľko chcem, kedy chcem. S nikým sa nezdravím. Reči o behu neznášam. Články si nečítam. Knihy zatváram. Tuším ale, že už neprestanem. Lebo prestať nechcem. 

The post Beh je láska II appeared first on Nový Blesk.

Dej sa odohráva v malej slovenskej dedine Ráztoky. Všetci tam žijú v mieri, kým im nezačnú odvážať mužov na vojnu. Kniha sa začína tým, ako sa vráti nemý a zmrzačený Ondrej Koreň naspäť domov a svojím zovňajškom podá svedectvo o zverstvách vojny. Evu Hlavajovú znásilní notár, kým je jej muž preč. Ilčíčke odvedú syna. Notár všetkých šikanuje. Všetci šikanujú Evu. Eva sa zabije. Jej muž sa vracia naspäť. Všetko vyrieši. Toľko k deju.

Bolo zvláštne, ale aj obohacujúce si prečítať o naozajstnom utrpení v dnešnej náročnej, no hysterickej dobe. Ráztoky trpeli. Ich muži odišli, ostali len starí, chorí a ženy. Vojna tak, ako ju poznáme, ale aj iná, neukazujúca hnus a hrdinstvo frontu, veľké diskusie generálov, osudové rozhodnutia pánov, vojna hovoriaca rečou bežných ľudí, bez možnosti čokoľvek ovplyvniť. Ľudí pracujúcich ďaleko od frontu, ďaleko dokonca i od mesta, ľudí, čo napriek machináciám meniacich svet musia stále nakŕmiť svoje zvieratá a rodinu, nejako prežiť deň. Ľudia, ktorí nebojujú, nemajú možnosť vybúriť svoj hnev na nepriateľovi, pretože naoko sú všetci priatelia, súputníci, ponorení v rovnakých problémoch, v rovnakých starostiach. Akákoľvek kríza nie je o veľkých udalostiach. Je o bežnom prežívaní s hrozbou za chrbtom. O tom, ako sa dá všetkému prispôsobiť a človek sa ako taký potkan vždy všetkému prispôsobí, nájde svoj spôsob znesiteľného žitia a tí, čo ho nenájdu, sa buď obesia, alebo zbláznia. Ľud sa vyselektuje sám. 

Obyvatelia Ráztok nemajú možnosť zmierniť svoje utrpenie, tiché volanie gniavených más celého sveta, ale ani to, čo ovplyvniť a zmierniť dokážu, neovplyvňujú a nemiernia. Chodia do kostola, hľadajú v ňom odpovede, no keď majú ukázať naozajstnú ľudskú stránku, prekonať predsudky a domnienky, vyberú si opovrhovanie a podivné uspokojenie z trápenia iného človeka. Z toho, že sa má konečne niekto horšie, ako oni. Eva Hlavajová bola znásilnená notárom, symbolom lokálneho zla, no zabitá bola falšou a zlobou závistlivého neúprimného človeka, tak často zobrazovaného v dielach o slovenskom ľude. Dokonca i priamo v kostole ju odmietli. 

Román skvelo vyobrazuje najmä neistotu a neutíchajúcu tiaž života počas vojny, ale nezaostáva ani vo veciach bežných, patriacich k životu v akomkoľvek období – v láske. Krista a jej nepodarené avantúry dodávajú čitateľovi žiadaný oddych od nervy a srdce drásajúcich osudov, aj keď ani ony nie sú práve veselé či šťastné. Urban zachytil jej naivnosť a milú dedinskú prostotu, ale aj zákernosť a ľahkomyseľnosť jej amantov. Dúfala, že ju odvedú z toho neutešeného miesta, že začne naozajstný život, aký si zaslúži. To sa však nestalo, pretože človek je tým, čím je, jedno či je v meste alebo na dedine. A keď som raz obyčajnou húskou odsúdenou k prostému životu, nič a ani nikto to nezmení, čo je dobré ponaučenie do života. Nepodstatnou, no smutnou udalosťou bol aj odpis dobytka, keď sa miestna „čudáčka“ musela vzdať svojej milovanej kravičky. Dovtedy som si hovorila, že zaujímavé to je, dobré to je, ale nejako sa do toho nedá ponoriť, nie som tam, nesedím s nimi, nepočujem ich. Pri odvádzaní kravičky som si dokonca poplakala a spojenie bolo nepretrhnuteľné. Malé veci tvoria veľké romány. 

Paralela so súčasnou situáciou sa dá nájsť v masovom správaní davu. Ráztoky zmýšľajú v podstate ako jeden človek. Zmocňuje sa ich masová apatia, masová nenávisť, masový poryv aktivity, masová únava, masový náboženský ošiaľ, masové náboženské odcudzenie… milujú i nenávidia ako jeden. Samozrejme, dnešok nie je taký jednoznačný, ale naše dve skupiny rozhádané na smrť sú tiež vlastne len dvaja ľudia. Keby to nebol tak strašne smutný a nekomický príbeh, dal by sa Živý bič označiť za ponurejších Ťapákovcov. 

Áno, áno, veľa sa toho urobiť nedalo. Ako by im pomohla vzbura, čo by im priniesla? Len ďalšie nešťastie. Iní to nerobili lepšie, priebojnejšie, všetci sa dali na chlieb natrieť a tí, čo sa pokúsili vzdorovať, tak aj dopadli, tak na čo? Aj ja som Slovenka, mám túto mentalitu, rástla som v tomto prostredí, a tak mi je naše zmýšľanie napriek odporu nepríjemne blízke a nie je pre mňa nič jednoduchšie, než doň skĺznuť. Nedalo sa robiť nič, tak nič nerobme. No dobre. Nič nerobme. Nechajme so sebou zametať. Inak sa nedá. Ak sa aj postavili, zhromaždili sa, pri najmenšom zašramotení sa rozpŕchli ako kury pred psom. Zvykli si. Ťažko sa im spomínalo, čo im vlastne prekážalo, čo im stále prekáža. Pandémia detskej choroby ich zobudila, ale len natoľko, aby začali zapíjať svoj žiaľ. Neviem, čo by sa stalo, ak by  sa postavili notárovi na odpor skôr. Asi by im to nepomohlo. Pachuť pri pohľade na to, ako ďaleko to nechali zájsť, by však možno bola menšia. 

Aj v našom ľude sa občas nájdu hrdinovia, veľké osobnosti. V knihe je ich naznačených viacero, jednoznační sú pre mňa dvaja. Adam Hlavaj a Štefan, Ilčíčkin syn. Adam Hlavaj ušiel zo zákopov, prekabátil žandárov, pomstil zneuctenú manželku, zorganizoval malé povstanie a zapálil krčmu – symbol morálneho úpadku. Žiadna polemika. Štefan síce neprelomil bludný kruh vojny, no postavil sa centru zla v svojom prostredí – čatárovi Rónovi. Nezniesol jeho šikanu, zabil ho, a preto zabili jeho, ale vďaka Štefanovmu vzopätiu Róna neutrápi nikoho ďalšieho. Možno po ňom prišiel niekto horší. Ale možno nie. Nie je pravidlom, že ak sa postavím zlu, príde automaticky ako stlačením gombíka niečo ešte horšie. 

Živý bič sa nekončí radostne. Veľa ľudí zomrelo. Oslobodenie prišlo až po tom, ako nastalo všade, bolo urýchlením vecí, ktoré by nastali tak či tak. Napriek tomu neprepadám skepse. Dokonca i slovenská dedina sa dokáže postaviť svojej povahe. Krčma zhorela, asi sa čochvíľa postaví nová, ale mysle nebudú aspoň chvíľu zatemnené. Čitateľovi ľahko napadne temná idea, že správanie dedinčanov sa postupne pretaví aj do našej spoločnosti, že nenávisť a beznádej spôsobia rovnaké mechanizmy – alkoholizmus, skazenosť, šialenstvo, bezradné výkriky, apatiu, agresiu. Snáď nie. Neviem, čo by pre nás znamenalo oslobodenie ako z knihy. Vzopretie sa pravidlám alebo naopak, ich nasledovanie a skoré skončenie situácie? Napadnutie nášho „notára?“ Vyhnanie z úradu? Podpálenie dačoho? Sedenie na zadku a čakanie na koniec, ktorý snáď niekedy príde? Nie, ten nám nevie nikto zaručiť. Sedieť a kritizovať, ignorovať a mlčať, robiť si svoje? Neviem. Najlepšie je ostať dobrým človekom. 

Článok je súčasťou série rozoberajúcej diela povinného čítania. Dúfame, že vám texty pomôžu pri štúdiu.

The post Najlepšie je ostať dobrým človekom appeared first on Nový Blesk.

Pandémia, podľa môjho názoru, dotlačila ľudí k zmene. Alebo nie? Je to len chvíľkový stav oblbnutia mysle a keď odíde vírus, stratí sa s ňou aj zmena? Možno sa naše priority vrátia k tým pôvodným. Možno máme len zatemnené myšlienky. Teraz totiž môžeme byť dobrí sami pred sebou, nečelíme cudzím ľuďom a vlastne ani väčšine našich známych. Nepozeráme sa do očí plným uliciam. No možno ostaneme takí, akí sme teraz. Naše vlastnosti, hraná spolupatričnosť, ľútosť, budú sa aspoň oni odrážať v našich tvárach ešte počas dní, keď budeme kŕmiť holuby v parkoch a striehnuť na zľavy v Kauflande? Nemyslím, veď načo aj? 

Občas, keď spravím nejaké rozhodnutie, poviem si, nabudúce zareagujem presne naopak. Ale ďalší raz z očí do očí  hľadiac pravde, viem, že robím presne to, čo minule. Zas a opäť nepoučiteľne s výhovorkou, ale tvoja povaha ti nedovolí spraviť to inak. Tú vlastnosť by si ale mohla zmeniť, našepkáva mi mužíček na mojom ramene. Ale to by bolelo, zmeniť sa, na to treba odhodlanie, naozaj veľký pud sebazaprenia. A na to mnohí, vrátane mňa, pomyslieť nechcú. Často sa hovorí, dvakrát do tej istej rieky nevkročíš.  Ale rovnako často z ľudských úst vychádza veta, že človek je nepoučiteľný tvor. To je väčšinou vtedy, keď sa v tej rieke niekto ocitne už tretíkrát. To sa občas stane každému, či? No ak niekto náhodou tú rieku na štvrtýkrát obíde, okolie si nepovie, dokázal to, zmenil svoje myslenie, svoje pevné presvedčenie čľapkať sa v rieke. Len si povedia, že už bolo načase. 

Osobne si myslím, že človek sa musel aspoň v niečom trochu zmeniť, aby nezopakoval opäť tú istú chybu, ale  to sú len malé zmeny. Čo tie veľké? Dejú sa? Veď všetko sa dá, keď sa chce. Veľké zmeny možno neprichádzajú úmyselne. Predsa len, trochu nás ovplyvňujú ľudia, s ktorými trávime svoj čas. Občas chcene, občas nechcene. Robia z nás lepších ľudí, ale z niektorých  môžu spraviť aj tých horších. Niekedy mám pocit, že všetci sme ako z plastelíny, nechávame sebou manipulovať, ovplyvňovať sa. Len tak, dokedy z nás neostane guľôčka a my sa nemusíme vytvarovať naspäť, zmeniť sa. Zmeniť sa? Ó, áno, vrátiť sa späť tam, kde sme boli, alebo spraviť zo seba niekoho lepšieho. Život je zmena. A kedy je na ňu lepší dôvod, ak nie vo chvíli, keď sa špičkou nosa takmer dotýkame podlahy. 

No niektorí stále hovoria, že človek sa zmeniť nevie. Pretože to je dané dávno osudom, aký budeš. Vlastne máš na náhrobnom kameni vytesané kto si ešte skôr, ako sa vôbec po prvýkrát nadýchneš. No ja s tým nesúhlasím, je to hlúposť. Aký by bol potom dôvod žiť, ak by tvoje činy niekto poznal už dopredu. Ak niekto chce byť lepším, prečo by nemohol? Svet sa obhajuje právami, ale nemáme právo na takú vec akou je zmena? Prečo nie? Z noža vraha bude stále stekať krv a človek bez chyby nespraví krok vedľa? Keď máme právo na chyby,  prečo nie na zmenu? Dobre, možno teraz zo mňa hovorí moje naivné ja, ale každý, kto po zmene túži, by mal možnosť získať ju. Áno, je ťažšie veriť človeku, ktorý raz sklamal vašu dôveru, lenže čo ak ste práve vy osobou, ktorá ho donútila zmeniť sa. No stále je tu aj možnosť, že nie. Veriť či neveriť! To je otázka. Som asi až príliš naivná na to, aby som mohla tvrdiť, že človek na druhý raz len nehrá lepšie divadlo, ale zároveň nemôžem dať ruku do ohňa za to, že človek sa s určitosťou zmení k lepšiemu…

Pozerám na ulicu, ktorá vyzerá úplne inak ako pred dvoma rokmi, zmenila som sa ja alebo ona? Kto vie… Možno sme sa zmenili obe a možno ani jedna. Moja otázka však zostáva otvorená ako obloha po daždi. Menia sa ľudia? Ale kto vôbec som, aby som mohla súdiť…

The post Menia sa ľudia? appeared first on Nový Blesk.

Ako iste všetci viete, nakoniec mi v rozlete nezabránil nízky vek, ani nenávistná povaha, ale globálna pandémia. „Svet nestvorili na veselé deje, piť prameň neistoty – naša istota,“ ako napísal V. Majakovskij. Vždy som si niečo myslela, nad niečím dumala a nikdy sa mi to nevyplatilo, lebo vždy to bolo nakoniec inak. Môžeme polemizovať, či to bolo kvôli mojim obmedzeným kontemplačným schopnostiam alebo nastaveniu sveta, ale výsledok je rovnaký – človek, teda ja, zbytočne sa zamýšľa, lebo to tak či tak dopadne inak, ako v jeho hlave.

Viem, že moje pocity sú tento rok pomerne univerzálne, keďže sme mnohí odkázaní na oči vypaľujúce obrazovky, duševný svet a knihy, i keď to nie všetci, samozrejme. Ale teda, je jedno, ako trávite čas. Ja ho trávim tak, ako som ho chcela tráviť odvtedy, čo ma mama dotiahla k bráne školy. Jej nechty sa mi zaborili do tučného zápästia, mocný hlas preťal uši, oči sa mi ovlažili slzami. Chcela som ísť domov. Teraz  som doma, čítam si, píšem si, s nikým sa nestretávam, všetci sa mi vyhýbajú – pre zmenu nie kvôli odporu či nezáujmu, ale pre smrteľný vírus – nik nechce pri mne sedieť, nik sa ma na nič nepýta. Prvé mesiace boli naozaj radostné. Niektoré dni sú stále radostné. Keby sa mi nezmenila atitúda, všetky by boli také, spokojné a radostné. Ale ja už nie som tým odľudom, akým som bývala. Teda, stále som odľudom, ale takým modifikovaným. Rada by som sa vzdelávala a aj nejakých druhov postretala. Predtým som chcela ujsť do lesa alebo aspoň do kutice, byť s nikým, byť ničím, ale sama za seba. Len tak byť, jesť, piť, písať a potom to možno skončiť, ale teraz, keď som si naozaj mohla posedieť sama v kutici, pobudnúť, dačo pojesť, niečo popiť a stránky popísať, zistila som, že to nie je asi až tak pre mňa, ako som si myslela, ako som dúfala. S desom som zacítila v svojej duši túžbu po kontakte. Inom, ako tom domácom, prirodzenom, rodinnom, dávno zasadenom a starostlivo pestovanom. Pri zazeraní do počítača, počúvajúc smutné výklady inak dobrých učiteľov a sledovaní vynárajúcich sa bludov som zatúžila niečomu hlboko porozumieť. Jedno čomu. Niečomu. Chcem byť vzdelaná. Ja, odporkyňa výuky, rušiteľ akéhokoľvek pokusu ma niečo naučiť, ja, čo som sa naučila čítať v tretej triede a dodnes v obchode kalkulujem na prstoch, som zatúžila po vzdelaní. Je komické, že to ku mne prišlo až teraz, v kríze edukácie a socializácie. Už som si však zvykla, že ku mne veci prichádzajú neskoro a bizarne.

Kontakt a vzdelanie, to mi chýba. Keď som to mala, neznášala som to, vyhýbala som sa tomu, odpudzovalo ma to, desilo. A hľa, teraz by som za to dala kúsok kožky z môjho psa. Túžim po tom, ale tieto mesiace, skoro rok, by som nevymenila. Keby neboli, ešte stále plánujem útek do lesa. Táto idea ma nanešťastie ešte stále úplne neopustila, som však čoraz úspešnejšia v jej zaháňaní. Čoraz menej sa utápam v slastnom bahne predstavy kutice a samoty, žiadnej snahy, ambícií, ničoho. Nerobí mi radosť, to nie. Robí ma strašne smutnou. Páči sa mi na nej to, že ma nedesí. Zdá sa mi prirodzená, šitá na mňa, lebo aj je, sama som si ju ušila podľa svojej najhoršej podoby. Zaháňam ju víziou tepla, ktoré cítim pri svojej rodine. Túto rodinu čoskoro opustím, pretože pôjdem študovať – dúfam, že ma niekde budú chcieť. Táto rodina bude stále so mnou, len bude pokračovať vlastnou cestou, so súrodencov sa budú formovať naozajstní ľudia a mame sa odľahčí, ako keď letec v balóne vyhodí vak s pieskom. Táto rodina pôjde vlastným životom a čo budem robiť ja? Ja, rodinný človek? Ja, čo pod škrupinou zhnusenia a odporu skrývam precitlivené srdiečko? Ja, čo sa pri prezeraní spoločných súrodeneckých fotiek rozplačem? To ja pôjdem do lesa? Na samotu? To ja budem ničím a bez nikoho? Ale no!

Na toto som prišla a začala som sa rozhliadať. Zistila som, že všetci majú svoje kontakty, spojivá, vzťahy, priateľstvá, korene, o ktoré sa môžu oprieť, na ktorých môžu budovať, na ktorých sa naučili žiť v spoločnosti. Nič také nemám. Vyhýbala som sa tomu, urputne a úspešne. Končím strednú školu, inštitúciu, na ktorej si toľko ľudí našlo celoživotných spoločníkov, bez toho, aby som vedela konkrétnejšie popísať jediného spolužiaka. Môj odpor mi nepriniesol žiadne ovocie. Pre dospelých som primladá a pre mladých som pridospelá. Nepatrím nikam. Nikto ma nechce. Sama by som si radšej vybrala psa, čo ma cez mreže oblíže, než toho, čo sa uhýba rukám, vrčí, skrýva sa v pelechu. Preháňaš, hovoríte si. To len tak smutne trepeš, myslíte si. Bodaj by. Ako monštrum vedca Frankensteina kráčam životom, túžiac po druhovi rovnakom  ako som ja. Nemám však komu prikázať, donútiť ho silou a strachom, aby mi niekoho zošil a doniesol do chalupy. No ale dosť bolo utrápených rečí, zbytočne sa v tom rýpať. Nie každému je súdené sa v striebristej žiare obľúbenosti slniť. Ale až teraz viem, že to nie je nič zlé, patriť niekam a túžiť po spojení. Nie je to nič trápne, nič nechutné či nesamostatné, hlúpe, zvieracie. Naopak.

Niečo sa otvorilo a niečo ostalo zatvorené. Cítim sa sťa postava z knihy Jacka Londona, plahočiaca sa chladnou pláňou, sliepňajúc v bielom tichu, hľadajúca oheň svojich druhov, len aby ho našla udupaný s cestičkou zasnežených šľapají vedúcich ďalej. Napriek tomu cítim nádej. Mladé letá som síce prehajdákala, ale ešte stále mám  tú jarnú dospelosť, vysokú školu, prácu. Stále nie je neskoro. Snáď. Asi. Možno. Neviem. Nepreklínam tento rok. Naučil všetkých to, čo tí, ktorí čítajú knihy, vedia už dávno – istoty nejestvujú a ľudské predstavy nie sú nič viac než bzučaním muchy v ušiach prírody. Všetky triedy spoznali to, ako žijú tí najnepodstatnejší a najchudobnejší, najodrezanejší od bublín. Predikcie a túžby sa zmiešali so vzduchom ako mandala pod dychom svojho tvorcu, životné postoje dostali pachuť naivného vtipu. Zistila som, že som súčasťou celku, s ktorým si nerozumiem, ktorého hodnoty nezdieľam, ktorým často opovrhujem, a napriek tomu dodržiavam jeho pravidlá. Stala som sa občanom. Zatúžila som po kontakte a vzdelaní. Stala som sa človekom, alebo som aspoň vykročila na ceste k človečenstvu. Človek nie je človekom bez vzdelania. Bez poznania nie je nič viac, než besným zvieraťom.

Neviem, čo príde a možno nepríde nič. Možno bude všetko inak a možno bude všetko rovnaké. Zmena a novota sa často skrýva za náhlym spočinutím, opustením manických postupov. Kráčam s hlavou vztýčenou, vzhliadam k diaľavám s nádejou. Nezlomila som sa, nezradikalizovala som sa, čo to som prečítala a mnoho som zazrela. Nie je žiadna hanba posedieť a zamyslieť sa. Zbadať váhu toho, čo bolo, toho, čo som predtým považovala za zbytočné, za veci iných ľudí. Sú to aj moje veci, zvyky, túžby, postupy, idey. Aj vaše. Sme to, čo sme. Ľudia. Krehkí, vystrašení, zbabelí i statoční, obyčajní, zvláštni, nudní, bystrí, zaujímaví, vzdelaní, nevzdelaní. Všetci kráčame do toho istého roka z tej istej situácie, inak poškodení, inak naladení, z iných reálií, ale s tým istým odkazom – piť prameň neistoty je naša istota. Nás všetkých. Nie len moja. Nie len tvoja. Nie len toho či tamtoho. Nás všetkých. Je pekné byť človekom.

The post Piť prameň neistoty – naša istota appeared first on Nový Blesk.

Prečo vždy treba vidieť veci len z tej negatívnej stránky, svet nikdy nebol čiernobiely, tak prečo by mal byť teraz. V tejto dobe mám často pocit, že svetom sa okrem jednej pliagy šíri aj druhá, pesimizmus. Preto som si nasadila svoje ružové okuliare a spýtala sa mojich rovesníkov, ako to vnímajú oni. Veď predsa oni sami najlepšie vedia, ako sa cítia.

Zistila som, že nech je každý, aký chce, všetkým chýba to isté, socializácia. Mnohí hovorili, že chápu závažnosť situácie a súhlasia s nastavenými opatreniami, ale už im chýbajú kamaráti, vysedávanie v kaviarňach, kinách, reštauráciách. Viacerí by sa radi vrátili do škôl, hoci najčastejším argumentom bolo opäť: ,,Už mi chýbajú kamaráti.“ Uznávam, je to ťažké, množstvo dospelých sa oháňa slovami, veď máte sociálne siete a ste tam nonstop zavesení. Ale  osobný kontakt sa nahradiť nedá, to je jednoducho fakt. Rozprávať sa cez obrazovku je ako jesť banán so šupkou. Síce ste radi, že vôbec nejaký banán jete, ale máte chuť ho vypľuť. Myslím si, že toto obdobie je častokrát aj akási skúška priateľstva. Vôbec som to tak nebrala, až keď som čítala, koľko ľudí kvôli izolácií potrhalo vzťahy so svojimi  kamarátmi, uvedomila som si, že až keď s niekým dlho nie si, ukáže sa, či je tu vždy pre teba. 

Niektorí radi používali výraz „sme ako v bubline”, ráno vstanem, zapnem si školu, na ktorú sa neviem sústrediť, cez deň si píšem s kamarátmi, pozerám seriály, jem a spím, žiadne nové emócie ani zážitky, je to ako prežívať jeden deň celé mesiace. Bola som ale rada, že nie všetci mali rovnaký názor. Viacerí si dokonca pochvaľovali, že majú viac času na kreslenie, maľovanie, naučili sa hrať na hudobný nástroj, čítať viac kníh alebo dokonca začali cvičiť, variť alebo piecť. Bolo zvláštne počúvať také rôznorodé myšlienky, keď vlastne situácia je pre všetkých rovnaká. Ale  akú kašu si navaríš, takú si ju aj zješ. 

Veľa ľudí v mojom okolí, vrátane mňa,  si počas karantény utriedilo myšlienky.  Predsa len bolo na to neúrekom času. Mali sme čas uzavrieť sa do seba aspoň na chvíľu. Jednoducho vypnúť a povedať si, čo bude ďalej. Možno sme všetci mentálne vyspeli viac, ako sme plánovali. Zmenili sa nám názory, zmenili sme sa my. Viac ako inokedy sa riešila politika a nie len medzi staršou generáciou. Stáli sme na lúke plnej myšlienok, názorov, plytkých fráz a roztržiek. Bolo len na nás rozhodnúť sa, ktoré kvety si zoberieme domov, na ktorú stranu sa postavíme. Nie každému však pomohlo stráviť čas so svojimi myšlienkami. Niektorým to pomohlo spraviť kroky dopredu, iným to zas uškodilo. Vydržať sám so sebou chce asi istú dávku odvahy a nadhľadu. 

Okrem iného sme sa museli stať zodpovednými. Teraz nehovorím len o nosení rúšok. Netvrdím, že všetci sa náhle stali majstrami zodpovednosti a dokonca ani nehovorím, že niektorí už zodpovední neboli pred koronou, ale škola na diaľku nám vrazila povinnosti do rúk a rob si, čo chceš. Zodpovednosť zostala na nás. Keď sa budeš učiť poctivo, je tu možnosť, že sa niečo na teba nalepí, ale je to na tebe. Museli sme si určiť priority. Čomu budeme venovať najviac času, čo sa budeme naozaj učiť a pri ktorých písomkách nám bude stačiť prejsť s ,,malou“ pomocou a reálne nevedieť ani zaťať. 

Aký bol alebo vlastne ešte stále je teraz život mladých športovcov? Iný. Viacerí sa boja ďalších zápasov alebo súťaží, keďže sú si vedomí, že nemali takú prípravu, akú si ich šport vyžaduje. Je iné trénovať kolektívne športy bez kolektívu, ale sú vďační, že môžu aspoň zostať v kontakte so svojím športom. Pár z nich si je vedomých toho, že v iných štátoch sa príprava  súperov až tak neobmedzila a obávajú sa dôsledkov. Ale aj toto prináša terajšia situácia. 

Zem sa stále točí, len my sme sa miestami akoby zatavili na mieste. Naša loď uviazla na mori a dúfajme, že čo najskôr nás príde niekto zachrániť. Slovensko nie je jediná krajina s rovnakou situáciou, sme v tom všetci spolu, celý svet. Aj v ostatných krajinách mladí ľudia prežívajú obdobné pocity. Napríklad v takom Francúzsku vysokoškoláci chodia stále do škôl. Aj napriek karanténe, alebo ako ju mnohí Francúzi nazývajú, ,,pseudo-karanténe“ je hromadná doprava preplnená, veľa občanov nosenie rúšok ignoruje, ľudia chodia úplne normálne do práce. Jedinou zmenou  je obmedzenie kultúrneho života a to, že vždy, keď chcú vyjsť z domu, musia vyhotoviť certifikát s cieľom vychádzky a jej trvaním, čo v druhej vlne už viacerí prestávali dodržiavať. 

Nedá mi nespomenúť jednu vetu, čo sa mi zisťovaní názorov dostala pod ruky: ,,Vláda kráča v tme, našťastie nie som v politike a nerobím rozhodnutia ja.“ Týmto, samozrejme, nechcem obhajovať našu vládu, ale je pravdou, že neustálym búrením sa a porušovaním pravidiel sa asi ďaleko nedostaneme. Veď prečo si nenájdeme aj pozitíva, čo nám táto  izolácia dáva. Napríklad neutrácame peniaze na cestovnom a nemusíme až tak skoro ráno vstávať, čo je podľa mňa dosť veľké plus. No a ďalším pozitívom je šetrenie našej prírody napríklad obmedzením letov. Alebo dokonca máme viac času na sebarozvoj, tak prečo to nevyužiť? Možno upevniť vzťahy s rodinou, možno skúsiť niečo kreatívne. Len sa jednoducho konečne prestať ľutovať, nikomu to nepomôže. Občas si treba dať pred oči ružovú záclonu a netrápiť sa zbytočne, pretože tak, ako sa na svet pozrieš, tak sa aj on pozrie na teba. 

The post Ako vnímajú karanténu mladí ľudia appeared first on Nový Blesk.

Kde vznikla prvotná myšlienka? Aké miesto ste tu chceli vytvoriť?

Prvotná myšlienka vznikla už priamo u investora a to, že tu máme teraz reštauráciu a pub je v podstate  jeho idea. Chcel tu mať miesto, kde sa ľudia budú radi stretávať, oddýchnu si, najedia sa, dajú kávu.  A celkovo sme si všetci priali vytvoriť pekné miesto, kde sa každý bude cítiť dobre.

Popíš mi, čo sa tu udialo za posedné týždne.

Momentálne sme začali druhú vlnu a opäť bojujeme. Bohužiaľ, pandémia nás teraz dostala do takej situácie, kedy sme sa museli rozlúčiť s brigádnikmi a dohodármi. Ale samozrejme, majú ešte šancu. Šancu by mal dostať každý človek bez ohľadu na postavenie, pohlavie, rasu alebo orientáciu, ak skutočne chce. Zaručiť, kedy opäť dať možnosť brigádnikom, je diskutabilné v tejto situácii. Verím v to, že čím skôr príde moment, kedy otvoríme svoje brány pre ľudí a aj brigádnikov.  Taká väčšia vec, ktorú sme spustili, je pizza. Nikto z nás toto neočakával, zrazu to prišlo a snažíme sa do toho dať maximum.  Zostali sme stále aktívni, hlásime obedové menu na sociálnych sieťach. Som rád, že ohlasy ľudí na webových platformách sú ešte silnejšie a emotívnejšie než v prvej vlne, snažia sa nás podporiť, ako sa dá. 

Ako vznikla myšlienka pridať do jedálneho lístka pizzu?

Určite to bol marketingový ťah, o tom ani nemusíme uvažovať. Máme, samozrejme, rešpekt pred ostatnými, pretože vstupujeme so známym produktom na trh a okolo nás sú ľudia, ktorí fungujú 10 rokov. Momentálne je to ešte čerstvá záležitosť, ale jedno hovorím, keď Pán Boh chce, tak nám vždy pomôže a takto to asi malo byť. Za ten čas zatiaľ prišli veľmi dobré ohlasy, avšak  treba sa držať stále pri zemi a zdokonaľovať svoje nedostatky.

Zaznamenali ste pokles tržieb alebo zmenu správania zákazníkov? 

Pokles tržieb sme, samozrejme, zaznamenali, zo začiatku to bolo nejakých 25 až 30%. A po určitej dobe sa to znížilo ešte rapídnejšie. Situácia je vážna a tiež ťažšia. Nemôžeme sa na ľudí hnevať, že si toľko neobjednávajú. Preto si vážime každú jednu objednávku, ktorá k nám príde. Naši zamestnanci pristúpili na zníženie platu o 40%, čo je viac než 20% v prvej vlne, ale snažíme sa vzájomne podporovať. Nakoľko máme silného ducha, ktorý dokáže zmobilizovať všetko, čo sa dá, sme to zatiaľ dokázali ustáť.

Čo je podľa teba najlepšia stratégia na prežitie gastro podniku počas pandémie?

Tak najlepšia stratégia je ísť do všetkého s pokorou a chladnou hlavou. Zamerať sa na to, ako to celé prežiť, čo zlepšiť, ako sa dožiť rána a začať ho s novým entuziazmom.  Dať do toho maximum, nevzdať sa, ponúkať stále výborné jedlo a brať to ako výzvu. Sústreďujeme sa skôr na pozitíva než negatíva, ako získať zákazníkov, čo pre nich vymyslieť a potešiť ich. 

Po psychickej stránke to tu ako zvládate? 

Je to to určite veľká záťaž na psychiku, pretože odrazu sa ocitneš v hraničnej situácii. A teraz čo spravíš? Nevieš, čo bude zajtra, keď sa zobudíš. Niekedy nás to deprimuje, avšak snažíme sa veľa rozprávať medzi sebou. Keď príde nejaký problém, vyriešiť ho.  Myslím, že aj pre ostatné prevádzky je dôležité rozprávať sa so zamestnancami o tom, čo ich trápi. Každý zamestnanec si zaslúži pocit, že nám na ňom záleží. Ja stále tvrdím, že sme rodina a veľmi si vážim každého človeka, ktorý tu je. Takže, áno, je to náročné, ale ak si obklopená tými správnymi ľuďmi, vieš to zvládnuť. 

Ako si u vás môžu ľudia objednať jedlo?

Momentálne sme rozbehli spoluprácu s Pay to eat  a Bistro.sk. Sú to jedny z najlepších spoluprác, aké sme mohli nadviazať. Obe majú veľmi inovatívny prístup. Som rád, že máme partnerov, ktorí nám pomáhajú pri rozvoze. Taktiež si ľudia môžu objednať priamo u nás cez online objednávku, alebo jednoducho iba zavolajú. Zážitky pri rozvoze sú nádherné, máme šťastie na zákazníkov, ktorí sú vždy pozitívne naladení, aj keď meškáme. 

Myslíš si, že stopy pandémie vás do budúca veľmi poznačia ?

Poznačí to všetkých, nie len nás. Teraz zažívame veľmi nezvyčajné obdobie. Čo príde potom, keď sa to skončí? Určite si budeme všetko viac vážiť. Predtým bolo bežné, že zákazník prišiel a dal si obed v reštaurácii. Teraz keď príde, bude tu reálne s nami. Ten ľudský kontakt je jednoducho neskutočná vec.  A tiež nás to naučí pokore. Teraz je hlavné, aby sme si zachovali tú detskú fantáziu malého princa, ktorý nepozná slová „nedá sa“. Ísť a vyskúšať to. Ja asi neviem odpovedať negatívne, pretože sa na to snažím pozerať pozitívne. A keď mám pocit, že idem padnúť, ako som spomínal, od toho tu je tím a vzájomne sa podržíme.  Pretože o tom je život. Keď príde zlé obdobie, pokiaľ máme možnosť bojovať, bojujme!

The post Riaditeľ prevádzky U Právnika: „Ideme plnou parou vpred.” appeared first on Nový Blesk.