Hudba v mojich slúchadlách sa náhle vytratila, a tak ma namiesto sveta bezvýznamných textov obklopili zvuky rušnej stanice. Stovky nôh sa pohybovali v súlade, ako keby sa snažili dobehnúť svoje večne unikajúce životy. Vlaky prichádzali a odchádzali každú chvíľu – človek, čo zmeškal svoj spoj, musel čakať ďalší, lebo časový harmonogram nepozná zľutovanie.

Moje oči sa takmer bezmyšlienkovito zdvihli, hľadajúc niečo, čo by zahnalo nudu. A našli ju – v podobe ženy. Obyčajnej ženy. Bola mladá, možno o niečo staršia než ja, ak som dobre odhadla jemné vrásky okolo jej očí. Tie oči mali prenikavú farbu a momentálne boli zaneprázdnené čítaním novín. Prvá strana, otočená ku mne z opačného nástupišťa, niesla výrazný nadpis: „Finančná kríza možno čoskoro príde“. Správy som nesledovala, takže možno sa to už stalo, alebo aj nie. Páčila sa mi moja bublina dobrovoľnej nevedomosti – udržiava mi moju tvár mladú.

Ako sa môj pohľad presunul z novín na ženu, všimla som si prvú zvláštnosť na jej výzore. Bordový kabát, ťažko prehodený cez úzke ramená, previazaný v páse mašľou.

Bolo leto. V plnom prúde. Presne medzi júlom a augustom – dnešný deň bol ich stred. Tridsať stupňov, ani obláčika na oblohe, tak ako už celý minulý týždeň, čo nás pražil. Prečo ho teda mala na sebe? Módne vyhlásenie? Alebo sa práve presťahovala z nejakej púšte? Hlavou mi vírili otázky – neobvyklé, keďže tá žena bola len cudzinka, ktorú som náhodou raz zahliadla.

Zrazu zdvihla hlavu, končekmi upravených prstov preložila noviny na polovicu. Jej žiarivé oči sa stretli s mojimi matnými. Postavila sa z lavičky, na ktorej sedela a spolu s novinami vzala aj svoju béžovú kabelku. Jej kroky boli isté a sebavedomé,  každým z nich sa približovala. Najprv som si myslela, že jednoducho odchádza – bez súvislosti so mnou. Ale keď prešla cez most, ktorý oddeľoval jej nástupište od môjho, vedela som, že mieri ku mne.

Letmo prešla popri mojom ramene a zašepkala: „Je december, mala by si sa obliecť, inak prechladneš.“ A s touto tajomnou poznámkou sa stratila v mori prichádzajúcich a odchádzajúcich ľudí.

Žmurkla som v zmätení – určite žartovala, veď by som predsa vedela, keby bol december. Je leto. Bola som si tým istá. Aj keď pochybnosti mi pomaly ohlodávali pery. Akoby jej konfrontácia prepichla moju bublinu – vytiahla som telefón a zadívala sa na dátum. Desiaty december.

A keď sa mi na krku usadil studený pot, spomenula som si na minulé leto – truhlu v živnej  pôde a kvety, čo krásne kvitli na niečom tak pochmúrnom. Tragédie niekedy spoja dni do jedného.

The post Kým čakám na vlak (poviedka) appeared first on Nový Blesk.

Chcela som stretnutie ako z rozprávky, no vesmír mal s nami iné plány.

Naša love story nie je úplná rozprávka,

sú to skôr hunger games, buď vyhráme a prežijeme, alebo prehráme a zomrieme.

Náš príbeh by vedel napísať milión kníh, vydať filmy do všetkých kín.

Všetko, čo sa týka nás, je komplikované, no ty aj tak vravíš, že to zachránime.

Moja nádej v nás sa pomaly stráca a vrátiť ju späť bude ťažká práca.

Všetko, čo som ti spravila, ma dusí,

môj odraz v zrkadle sa mi hnusí.

Neznášam, čo sa z nás dvoch stalo,

takto to byť nemalo.

Mali sme sa ľúbiť a byť šťastní,

no my radšej dávame ruky na fľašku whiskey.

Jediné, čo nás drží pri cítení, je alkohol, iný  spôsob byť nemohol?

Čo s nami bude ďalej,  keď  v nás už nemám nádej?

Ja už ťa neviem ani milovať,  pretože nemám silu bojovať.

Chcem, aby si bol jediné,  po čom túžim,  no to, čo sme mali,  už späť nevrátim.

Všetko pekné som zničila ako domček z kariet,

padlo to na zem ako popol od cigariet.

Všetko je zničené iba kvôli mne,

našu lásku mi už nikto nedá, už jej ani niet.

Chcem nás naspäť, chcem tie zničené steny znova natrieť,

chcem náš dom lásky odznova postaviť a všetko krásne obnoviť.

Boli sme nezastaviteľní  keď sme sa ľúbili,

nemôžeme to nechať tak a ísť zas na naše mobily.

Autor: Lillian Kollárová

The post Začiatok aj koniec appeared first on Nový Blesk.

Vieš, čo je na tom najhoršie?
Že nevieš, kedy to príde.
Detský smiech sa stratí v tichu,
nevinnosť sa rozpustí,
ako cukor v horkej káve.
A ty zrazu stojíš na prahu života,
ale dvere sú zamknuté
a kľúče nikde.

Dospelosť nie je ako vo filmoch,
žiadne dramatické hudobné scény,
žiadne veľké odhalenia.
Je to ticho.
Ticho, čo ťa obklopí,
keď už nikto nehovorí, čo máš robiť.
Keď už neexistujú pravidlá,
ale všetci očakávajú,
že ich budeš poznať.

Bojíš sa.
Bojíš sa, že nebudeš dosť dobrá,
že život je príliš veľký
pre tvoje malé ruky.
Každé rozhodnutie je krížová cesta,
a ty nevieš,
kam ísť.
Nevieš, ktorá cesta vedie k šťastiu,
a ktorá k prázdnote.
Ale musíš sa rozhodnúť,
lebo svet čaká.

A ten strach…
ten ti šepká do ucha:
„Čo ak zlyháš?“
Čo ak sa stratíš?
Čo ak raz otvoríš oči
a zistíš,
že si sa stala niekým,
kým si nikdy nechcela byť?
Čo ak sa všetko,
o čom si snívala,
rozplynie ako dym?

V detstve si si myslela,
že dospelosť je sloboda.
Ale teraz vieš,
že je to boj.
Je to kráčať po lane,
ktoré visí nad prázdnotou.
Každý krok ťa môže zlomiť,
ale musíš ísť ďalej.
Lebo nikto nepočuje tvoje volanie.
Nikto nevidí tvoje slzy.
Nikto sa nevráti,
aby ťa chytil za ruku.

A ty sa pýtaš,
či je to všetko.
Či je život len séria ústupkov,
séria dní,
ktoré prežiješ,
len aby si prežila ďalší.
Kde sú tie sny?
Kde sú tie farby,
ktoré si si maľovala na steny svojej detskej izby?
Kde si ty?

Ale aj tak kráčaš.
Bojíš sa,
ale kráčaš.
Každý krok je ťažký,
ale ty ho spravíš.
Lebo čo iné môžeš robiť?
Nádej je tvoja jediná zbraň,
aj keď je slabá.
Aj keď sa stráca v tme.

The post Dievča a ticho dospelosti appeared first on Nový Blesk.

Brechot psa sa nesie okolím ako výstraha pred tienistou siluetou kráčajúcou po ulici. Tichá úžina spiacich domov nemo hľadí za tvrdo dopadajúcimi podrážkami, lepiacimi sa na chladný asfalt. Klopkanie na dvere roztrasie aj tým osvetlením, čo zostalo vyzývavo svietiť. Aj napriek ich lúčom sa pohybujú nenápadne, priam skryto. Pach stelesnenej mladosti sa okamžite vyvalí z pootvorených dverí, vítajúc neznámeho. Tomu sa radosťou podvihnú kútiky pri pohľade do toľkých rebelujúcich očí. Niektoré sú naozaj nevinné, podaktoré dokonca vyhorené, požrané hneď niekoľkými beštiami závislostí.

„ Ale kto sa ukázal!  Občerstvi sa, cíť sa ako doma.“ Hostiteľovi takmer vypadnú oči z jamôk  pri pohľade na známo neznámu osobu. Obaja si bratsky stisnú predlaktia, zakliesnia sa v medveďom objatí.

„ Dlho sme sa nevideli. Nechcel by si skočiť zajtra na obed? Spoznať môj svet?“

„ Rád.“ Striedmy rozhovor mu otvorí bránu do nového, celkom podmanivého sveta. Kde-tu sa mihne tvár, ktorú by dokázal ochrániť. Kde-tu zazrie klíčiace semienko spoločnej práce. Tam už treba len trpezlivo čakať.

Okrúhly stôl v zapadnutej reštaurácii na okraji mesta zapraská.

„ Vitaj, prisadni si.“ Päť pravítkom vyrovnaných chrbtov sa nahne bližšie k novo voňajúcej osobe. Pohľady zasnené, odovzdané komusi inému, tupo hľadia do prázdneho priestoru. Akúsi časť majú tvarovanú iným spôsobom ako zvyšok sveta. Predstavenie prebehne rýchlo, bez potreby mien, vtiahnuc čistú hlavu do hlboko filozofického rozhovoru. Väčšina slov páchne demagógiou. Vníma sa ťažko, keď zvyšok chutí tak sladko, navyše s rozumným podtónom. Bezpečie vyprodukované falošnými úsmevmi a objatiami, priam bez námahy zabije klinec na správne miesto. Všetko ostatné závisí od tlaku na pracujúci kolovrátok.

Deň za dňom, slovo za slovom, pomaly ale isto obrastajú svojimi tŕnistými názormi priveľmi milé jahniatka. Ich hebká srsť nasiaknutá naivitou, mozgy hľadiace na jasne vytýčenú cestu, si ani neuvedomia lano okolo krehkého krku. Niektoré si vyslúžili obojok, iné sa dokonca dočkajú oceľovej čepele. Možno keby vyhliadli raz za čas z košiara, prehodili zopár slov aj s inými ako so svojimi  či prečítali kde-tu nejakú knihu,  nemuseli ich stavce praskať pod nátlakom. Nátlakom, ktorý jedného dňa bude priveľký.  Ten tlak držiaci v hrsti množstvo duší, zotročujúci čokoľvek priveľmi slabé na vlastné premýšľanie. Ničiaci nie len životy pod krídlom, ale i tie z protiľahlej strany. Nik tie zasnené pohľady nezastaví. Nedokáže nanovo ukuť. Zostáva len hľadieť na pomaly rednúce duše pred sebou. Dávno už nevedia odlíšiť dobro od ich dobra. Zlo od ich zla. Morálku od zaslepenosti.   To všetko pre dieru vo vedomí, pre príliš slabo zásobovanú knižnicu.

Od myšlienky vraj nie je ďaleko k činu. Po niekoľkých týždňoch spoločne stráveného času badať pod krídlom silnejúce mláďa. Mihnutie úsmevu sa vráti na jeho tvár s čoraz podobnejšími črtami jemu vlastnými.  Odviedol dobrú prácu. Trpezlivo vsádzal drobulinké úlomky na správne miesta, potieral lakom, ťažko odstrániteľným bežným spôsobom uvedomenia. Tieto látky sa z tela nedajú dostať. Ak,  tak len v minimálnom množstve. Potrpel si na presnosť a disciplínu. Niet divu, že každý, kto mu vyšiel spod rúk,  je preto taký výrazný. Majú železnú obyčaj. Spleť poloprávd, konšpiračných prísah i závistí. Stojac na vrchole, hľadí na obžinky, ktoré priniesla  jeho práca.  Zmierenie to však nie je.

Ako ľahko sa z voľby slov stáva trhajúca zbraň.

Ako ľahko sa z nosenia noža pod oblečením razom stáva bodajúca  zbraň.

Ako sa z človeka milión – stáva ten jeden.

Jediný sediaci vyššie ako tí ostatní.

Autor: Katka Roščáková

The post Pod ochrannými krídlami (Poviedka) appeared first on Nový Blesk.

Ak áno, určite dobre poznáte ich filozofiu. Šťastie a úspech vám zaručí tvrdá práca, svedomitá organizácia vášho času, no najmä odhodlanie a vytrvalosť.   Ak sa budete riadiť  ich radami, nemôžete zlyhať. Jediné, čo vás delí od vášho vysnívaného života, ste vy sami. No je to naozaj tak?

Samozrejme, tvrdá práca a sústredenie sa na cieľ, ktorý chceme dosiahnuť, nám určite nemôže uškodiť. Na jednej strane naozaj závisí z veľkej časti od nás, kam to v živote dotiahneme.

Mnohí ľudia ale zabúdajú na vonkajšie vplyvy, ktoré môžu stáť v ceste nášmu úspechu. Naša vysnívaná práca pravdepodobne neexistuje vo vákuu. To, či ju získame, nemusí závisieť len od našej snahy, ale napríklad aj od toho, koľko peňazí mali naši rodičia a aké vzdelanie sme vďaka tomu dostali. Bohužiaľ, na naše šance má často vplyv aj to, nakoľko sa podobáme „ideálnemu človeku spoločnosti.“ Ste muž? Ste beloch? Ste kresťan? Ste heterosexuál a cisrodový? Nemáte nejaké zdravotné postihnutie? Všetky tieto a, samozrejme, mnohé ďalšie kritériá určujú, kde sa bude nachádzať vaša štartovacia čiara. Čím menej požiadaviek budete spĺňať, tým viac sa budete vzďaľovať od tých, ktorí dokázali lepšie vyhovieť očakávaniam spoločnosti.

Hovoriť potom o rovnakej šanci na úspech je, podľa môjho názoru, nesprávne. Myšlienka, že všetko závisí len od našej individuálnej snahy, predpokladá, že všetci máme od začiatku rovnaké možnosti a príležitosti. To ale neplatí, hoci ľudia štartujúci z predných pozícií môžu mať pocit, že tí za nimi sa len dosť nesnažia.

Tak napríklad vznikajú tvrdenia, že muži sú inteligentnejší ako ženy, pretože takmer všetci vedci a vynálezcovia z minulosti boli muži. Zabúda sa ale na fakt, že ženy nemali v minulosti možnosť získať také vysoké vzdelanie ako muži. Svetlou výnimkou je Marie Curie Sklodowská či naša Hana Gregorová Lilgová, ktorá však za svoje emancipačné úsilie v prospech slovenských žien musela tiež čo-to prekusnúť.

Inými slovami, hoci sa vlastnou snahou môžeme dostať ďaleko, nesmieme zabúdať, že naše štartovacie čiary nie sú vyrovnané. Myslím si, že by sme to nemali akceptovať ako fakt, ale mali by sme sa to ako spoločnosť snažiť zmeniť. Jedného dňa možno naozaj budeme môcť povedať, že iba my sami sme strojcami svojho šťastia.

Autorka – Anna Pribulová

The post Sme naozaj strojcami svojho šťastia? appeared first on Nový Blesk.

Bolo fialové a už odreté od dlhých rokov slúženia. Na jeho stranách boli kúsky dreva, ktoré slúžili aj ako podpora, ale aj ako dekorácia. Boli nádherne zdobené a vytvorili magickú atmosféru hneď, ako sa človek pozrel na tie rastlinné detaily, ktoré boli jemne vytlačené do toho istého dreva. Často na sebe malo modrú deku so vzorom hviezd a bielu podušku na podporu chrbta.

Poznala tú purpurovú farbu už od detstva, keď to kreslo dostala k narodeninám. Bola ešte len malinká, takže mala problém sa vôbec doň  dostať. A keď sa tam konečne dostala, cítila sa ako v oblakoch.

To isté kreslo sedelo v jej izbe počas  celého jej detstva.

Niekedy v ňom spala, inokedy zas čítala knižky, keď už konečne vedela sama rozlišovať písmená a hlásky.

Neskôr sa stalo priestorom na odkladanie oblečenia a upadlo do zabudnutia. Ostalo to tak až dovtedy, pokým nemala svoju prvú stratu. Dlhodobý kamarát vo forme malého kocúra ju opustil a v ten deň ostala ležať v tom fialovom kresle, kde jej kocúr tak veľmi rád spával.

Od toho dňa mala pre to malé miesto v objatí dreva ešte viac lásky.  Za krátky čas sa  stalo miestom odpočinku a bezpečia pre dámu, ktorá viac a viac rástla a začala sa stýkať s problémami  života.

Kreslo s ňou zostalo, aj keď sa presťahovala na univerzitu. Bolo s ňou, keď sa nasťahovala do svojho prvého bytu. Bolo pod ňou, keď spoznala svojho prvého priateľa cez internet. Tá fialová mäkkosť bola s ňou počas obdobia jej prvého rozchodu.

Neskôr, keď už bola pripravená na nový vzťah, ju to známe miesto čakalo po každom stretnutí, ktoré nevyšlo tak, ako plánovala. Jej kreslo jej až nakoniec prinieslo to šťastie, ktoré tak potrebovala.

Neznámy hovor. Zle vytočené číslo. Zábavná zhoda náhod a príjemný  hlas na druhej strane telefónu.

Po prvýkrát videla svojho neznámeho rytiera, keď bola schúlená v modrej deke a on jej ponúkol teplú polievku, ktorú práve dokončil. Najprv bola neistá, ale keď sa otvorili dvere a uvidela svojho  priateľa s misami plnými jedla, odpadol jej kameň  zo srdca.

To isté kreslo išlo s ňou preč z jej detskej izby, keď sa sťahovala z internátu, a keď sa rozhodla zameniť svoj  prvý apartmán za dom s malou záhradkou, lebo vždy mala sny o vlastnej záhradke plnej kvetov.

Fialové kreslo jej podržalo svadobné šaty až do dňa  svadby. Bolo oporou, keď jej malá rodinka dvoch sa začínala rozrastať o tretiu osôbku. Tá istá deka mala rovnaký komfort aj pre jej dcéru. Dlhé noci s bábätkom boli strávené v tom purpurovom kresle. Neskôr sa stalo aj preliezačkou, keď už dcéra podrástla na malé batoľa.

Bolo oporou, keď sa začala cítiť viac a viac unavená. Bolo tam pre ňu, keď zistila, aký záver stanovili doktori, keď problémy s dlhodobou únavou pretrvávali.  Sedela práve v tej levanduli, keď si ostrihala dlhé vlasy, ktoré boli slabšie a slabšie,  čím viac chemoterapie podstupovala.

Stále tam sedelo a čakalo na ňu, aj keď sa jej vlastná rodina obliekala do čiernej  a vracala sa s červenými lícami a opuchnutými očami. Stále to bolo miesto bezpečia, aj keď už nemohla cítiť tú mäkkú deku, či keď už sa nemohla chytiť zamatových vláskov svojej dcéry, ktoré prevísali cez okraj.

The post Purpurové kreslo appeared first on Nový Blesk.

Aj keď dole svietil stromček, mala som oblečený ugly christmas sveter a z kuchyne sa šírila vôňa kapustnice, necítila som nič výnimočné. A aj keď som si večer rozbaľovala darčeky, stále mi chýbal ten hrejivý pocit. Bola som zo seba sklamaná, lebo som prežila krásne chvíle (a zjedla veľa dobrých medovníkov), na ktoré budem zase čakať celý rok a poriadne som si ich neužila, lebo som čakala na niečo, čo som možno iba ako dieťa vymyslela a teraz, keď už som vyrástla, takéto veci nemajú v mojom živote miesto.

S týmito myšlienkami som zaspávala na Štedrý deň. Vedela som však, že Vianoce sa ešte neskončili, a že zajtra možno dostanem druhú šancu.

Na raňajky som sa napchala vianočným pečivom, ale stále nič. Nevadí.

Išli sme do kostola, zapriala som svojim známym veselé Vianoce, nič. Nevadí.

Prišli sme k babke, zaspievali sme si koledy, a nič. Nevadí.

Sadli sme si okolo stromčeka a začali sa rozbaľovať darčeky. Sledovala som úsmevy a šťastné výkriky svojich sesterníc a aj ja som si rozbalila pár darčekov, no nič… potom za mnou prišiel sedemročný bratranec a podal mi papierovú tašku. Tak spravil pri každom členovi rodiny a začali sme si vyťahovať darčeky od neho. Bola som zmätená, keď som si vytiahla obyčajnú čajovú sviečku. Pozrela som sa na brata a ten dostal polovičku z pravítka a sesternica tú druhú. Po tvári sa mi rozlial úsmev. Keď som zbadala, že dedko dostal šróbik,  postupne som tomu začala rozumieť.

Áno, ako som spomínala, už nie som dieťa,  ale problém nebol v tom, že v mojom srdci nie je miesto pre vianočný pocit, ale že som dvere na ňom ani neotvorila. Chcela som, aby tieto Vianoce boli perfektné, aby bolo dosť koláčov, aby som pekne zabalila darčeky a aby nebolo na baliacom papieri vidno lepiacu pásku, aby som mala vyupratovanú a dokonale vyzdobenú izbu. Ako dieťa ma to nezaujímalo (hlavne tá časť s upratanou izbou), preto bolo oveľa ľahšie nechať dvere otvorené, lebo som ich nezapratávala toľkými  starosťami.

Vianoce máme vnímať ako deti, vnímať ich srdcom.

A nakoniec sa to stalo. Po mesiaci čakania  sa mi teplom zaplavilo srdce, potom brucho, nohy, ruky a aj hlava. Musím povedať, že sa oplatilo čakať, lebo napriek absencii snehu to boli tie najkrajšie Vianoce, aké som zažila.

Autorka: Sarah Maria Proksová, 1.B

The post Šróbik appeared first on Nový Blesk.

V ňom sa prebúdzal život rovnako ako aj v dome, ktorého súčasťou bola záhrada. Práve na tej záhrade sa rozprestieralo toto malé umelé jazierko. Opodiaľ stála nezvyčajne vysoká a mohutná broskyňa. Jej kôra bývala kedysi hladká, no netrvalo dlho, teraz je popraskaná a pokrytá trhlinami. Nie sú to jazvy, skôr akoby každá ryha bola vráska symbolizujúca moment zo života dievčaťa. Dievčaťa s najkrajším výhľadom na prekrásnu záhradu, dievčaťa, ktoré si priveľmi často trie oči, dievčaťa, ktorého zrak sa zo dňa na deň zhoršuje…

Monika nemá práve najväčšiu izbu. Na pravej strane je posteľ, tesne pri jej konci ošúchaný stôl so staromódnou drevenou stoličkou a vedľa nich vysoká skriňa. Na ľavej strane je druhá, novšia skriňa, ktorá sa presne zmestila medzi stenu a prednú časť postele. Rozmiestnenie nábytku vytvára malý priestor pôsobiaci ako chodbička, v nej sa nachádzajú len ručne maľované plátna s kvetinovými motívmi, zastreté okno so zaprataným parapetom a ešte stále studený radiátor. Síce to je drobná miestnosť, no pre Moniku dostačujúca a útulná. Nedostatok úložného priestoru je však bežný problém. V minulosti jej to vyhovovalo, mala pocit, že sa tak bude schopná lepšie rozlúčiť s predmetmi, ktoré nemajú použitie alebo neprinášajú radosť. Bohužiaľ sa jej duševná politika rozbila v momente, ako sa priblížila ku kontajnerom, veď predsa každá vec môže v budúcnosti nájsť nové využitie, niektoré veci sa oplatí nechať pre nostalgické spomínanie a plytvanie nie je jej štýl. Presne preto Monika neraz zaspáva v posteli, na konci ktorej s ňou oddychuje aj vyprané oblečenie, úhľadne uložené v komínčekoch. Stačí, keď bude spať trošku skrčená a jej moderné kúsky šatníka zostanú na okraji postele, stabilne opreté o zaprataný stôl.

Toto ráno, tento deň, tento začiatok, nič z toho nie je na prvý pohľad výnimočné, a predsa sa Monika snaží presvedčiť samu seba, že ranné vstávanie stojí za jej námahu. Robí to preto, aby sa bola schopná postaviť z postele skôr, než mama vtrhne do izby. Pochopiteľne. Žiadny sedemnásťročný teenager nechce svojich rodičov vpustiť do svojej nory. Sú na to dobré dôvody a jasne stanovené pravidlá. Čím častejšie a dlhšie sú rodičia v Monikinej izbe, tým viac neporiadku váľajúceho sa po zemi a iných povrchoch, majú šancu uvidieť. Konečne sa prinútila posadiť. Zobudiť sa s bolesťou kolien a chrbta je pre ňu čerstvým fenoménom. Zato ranná bolesť očí sa stala už zabehnutou klasikou. Rukami si prešla po tvári, čím si trochu pretiahla spodné viečka. Jediné, čo videla, bola veľká, tlmene farebná šmuha. Ukazovákmi a prostredníkmi si jemne zatlačila na privreté oči, trochu si ich takpovediac pomasírovala. Ničomu to však nepomohlo, a nezostávalo jej iné, než sa postaviť a na stolíku nájsť svoje okuliare. Tie jej pomôžu prinajmenšom zaostriť. Bohužiaľ, svetlosť a sýtosť farieb už dioptrické sklíčka nenahradia.

Nájsť okuliare a vhodné kúsky oblečenia na tak preplnenom mieste a v pomerne veľkej tme, kvôli zatiahnutým žalúziám, nie je vôbec jednoduchá úloha. Niet divu, že to zabralo takmer celých päť minút. Hneď po úspešnom hľadaní pokladov sa Monika vybrala na sobotňajšie raňajky. Nájsť zmysel v prezliekaní sa z pyžamy, sa ani nepokúsila. Po namáhavom otvorení dverí ju zasiahlo jemné osvetlenie, bez povšimnutia tejto malichernosti prešla do kuchyne, kde už ju celkom napäto očakávali jej „stvoritelia“. Raňajky mali podobu primitívnych švédskych stolov. Pár kusov čerstvého pečiva, rôzne kupované nátierky a domáca zelenina. „Dobré ráno, Moni,“ ozval sa ako prvý otec. Niečo bolo cítiť vo vzduchu. Podráždenie a dusná atmosféra. Pre mamu to asi dobré ráno nebolo. Mračila sa pritom, ako po sebe umývala použitý riad. Monika zamrmlala rovnako formálnu odpoveď, pričom si ťarbavo sadla na svoje miesto pri stole. Vedela, čo ju čaká. „Dnes si upraceš!“ otočila sa na ňu vo vytržení mama aj s tanierom. „Mám po krk toho, ako nič nerobíš. Stále si zatvorená v tej zahumusenej izbe. Prečo nejdeš občas von? Prospelo by ti viac čerstvého vzduchu a prirodzeného svetla, je to pre oči zdravé.“ Akoby sa mamine slová nedostali cez hustý vzduch k Monikiným ušiam. Ďalej si natierala chlieb maslom. „A vytrháš všetku burinu.“ Na vrstvu tuku si nasypala soľ. „Začneš normálne jesť,“ pokračovala mama, „utrieš prach, vyvetráš si, a to všetko bez akýchkoľvek rečí!“ Monika zhltla, čo si pripravila a vykročila z kuchyne. „Počúvaš?! Dnes budeš pracovať!“ zarezonovali posledné mamine ostré slová pritom, ako Monika zabuchla dvere svojej izby. S hlasným a dlhým výdychom sa posadila na neustlanú posteľ a potlačila slzy. Znova si pretrela oči a ľahla si.

Prázdnota a frustrácia, ktorú v ten okamžik pociťovala, bola neporovnateľná so smútkom. Bolesť v srdci sa akosi pretransformovala na skutočnú, fyzickú. Jej mama mala pravdu. Musí sa zdvihnúť, musí niečo robiť. Je polovica októbra a ona si ešte nevymenila letné plátenné tenisky, i keď je jej v nich zima už od konca septembra. Celá miestnosť je synonymom pre chaos. V škole nikdy nemá, čo potrebuje, lebo to doma nevedela nájsť. Vždy si kúpi nové pravítka, ceruzky, perá, dokonca kalkulačky a v priebehu dvoch týždňov ich stratí. Nehovoriac o domácich úlohách, tie sa objavia vždy až po tom, ako si vyslúži poznámku. Jej jediné šťastie je, že je inak dobrou a pozornou žiačkou, v opačnom prípade by sa učitelia už určite sťažovali. Jej maľby všetkých možných farieb a štýlov zdobia steny. Nie je tomu tak dávno, maľovala ich s vášňou a zápalom, bola na ne hrdá. Taká hrdá, že s tatom pokryli steny jej útočiska háčikmi, len aby si mohla tie najkrajšie zavesiť. S mamou chodievali na prechádzky do parku a obdivovali kvety, zisťovali, ako sa volajú, aby si ich neskôr mohli doma tiež zasadiť. Keď bola ešte mladšia, hrávali sa okolo mladej broskyne na slepú babu, keď bola staršia, ona aj broskyňa, schovávali sa do jej konárov, oberali jej plody, smiali sa, keď sa otec hral na Tarzana. Vychutnávali si citronádu pri pohľade na sýtočervené a oranžové rybičky svižne plávajúce okolo zelených rias. Monika to milovala. Všetko sa to snažila zachytiť. Na fotkách, kresbách, maľbách. Nezáleží na tom, ako často a dôrazne jej budú opakovať, že oslepnutie nie je koniec sveta, pre jej svet je to koniec. Jej svet je založený na tom, čo videla, vidí a môže ešte vidieť. Aj bez zraku sa dá dôstojne a plnohodnotne žiť, to všetci tvrdia a majú pravdu, ale stál by taký život za to? Chcelo by sa jej tak existovať?

Snáď zázrakom sa Monike podarilo nabrať dosť síl na ustlanie postele a prezlečenie sa. Medzitým sa v kuchyni skoro šeptom zhovárali rovnako deprimovaní rodičia. Všetko v ich domácnosti stagnovalo. Počas ich konverzácie spadla nejedna slza. Vedeli, prečo je ich dcére ťažko. Prečo sa tak strašne uzatvorila, zmenila. Keby mohli, dali by jej vlastný zrak, len aby bola zase šťastná. Tak ako bola pred všetkými vyšetreniami a výsledkami. Zhodli sa, že bude najlepšie, ak ten nešťastný rozhovor s nádejným koncom, vďaka ktorému sa má ich zlatej rybke uľaviť, povedie otec. Na dvere zaklopal presne v ten moment, ako si Monika chcela nahlas pustiť pesničky.

„Môžeš, tati.“ „Ako si vedela, že som to ja?“ „Mama neklope.“ Na odpovedi sa otec pousmial a Monike to nedalo, pousmiala sa tiež. „Môžem si sadnúť?“ „Práve som si ju upratala,“ odpovedala, aj keď dobre vedela, že si mala v pláne ľahnúť a úplne zničiť svoju vyrovnanú prikrývku a poskladané oblečenie. „Neboj sa, nemám v pláne ti to celé rozbombardovať, i keď, to by sa sem aspoň tematicky hodilo,“ zavtipkoval s nevinným úsmevom. Snažil sa o vtip. Aj tak sa to Moniky trochu dotklo. Nechcela znova počúvať o tom, o čom už dávno sama vie. „Teraz chvíľu vážne, Moni. Mňa, teda nás všetkých veľmi znepokojuje, ako sa správaš, tým chcem povedať, že vidíme, ako si sa zmenila, lebo sa trápiš,“ na pár sekúnd zneistel, odmlčal sa, „Vieš, máme to v rodine. S génmi nič nespravíš. Je mi tak ľúto, že to postihlo teba. Ale nesmieš sa tým nechať takto ničiť. Pozri koľko času si stratila ničnerobením, namiesto toho si si mohla vychutnávať prírodu a vytvárať si živé spomienky. Správaš sa, akoby si už bola slepá a pritom máš stále pár rokov. Nevravím, že život je hračka. Že to bude jednoduché… Ale sme v tom spolu, aj keď máš teraz pocit, že proti tomu bojuješ sama… Máš len sedemnásť, prababka oslepla až v tridsiatich dvoch. Nikdy nevieš. Tak kým máš tú možnosť aspoň trochu vidieť, využi ju naplno.“ Po takom dlhom monológu to Monika nevydržala. Niečo sa v nej zlomilo. „Ale čo keď oslepnem už zajtra?“ prehovorila s plačom a pretrela si oči. „Presne preto musíš teraz žiť. S izbou ti pomôžeme, kúpime ti ďalšie štetce, farby, všetko, čo budeš potrebovať, pôjdeme do kina…“ „Pôjde aj mama?“ spýtala sa z posledných síl, v náručí milovaného otca. Ten sa iba usmial, pritisol si ju k hrudi a odpovedal: „Ak vyberieš správny film…“

Napísala: Júlia Vančová

The post Pohľad rozmazanými očami appeared first on Nový Blesk.

Opakoval si ich v hlave stále dookola. Hovoril ich všetkým, členom čitateľského klubu, známym aj menej známym. Obohratá platňa. Zohnuté strany mám rád, pretože knihy dýchajú príbehom, sú zrazu živé. Niekto tieto slová čítal predo mnou. Asi si tiež hovoril, ako je to skvelo napísané a možno autorovými myšlienkami opovrhoval. Kto vie? Jednoducho to mám rád. Za dejovou linkou sa skrýva iná, možno častokrát zaujímavejšia príhoda. Je to ako s obrazmi. Zotrie sa vrchná vrstva a veď prečo to vysvetľovať, určite viete, čo myslím. Vždy sa celkom prirodzene, ale krátko zasmial na vlastnom vtipe, akoby to rozprával prvýkrát. Akoby to bolo úplne spontánne. Ľudia mu verili. Zasmiali sa s ním.

Teraz si povzdychol. Zdalo sa mu to nemiestne. Ako mohol? Ako je možné, že mu tí hlupáci verili? Čo nevideli, ako si vždy po zopakovaní svojej roky naučenej básničky nervózne upil z vína alebo šampanského alebo vlastne čohokoľvek, čo sa ponúkalo? Vždy sa s dúškom tekutiny snažil zhltnúť aj pocit znechutenia zo samého seba. Trápnosť ho šteklila až kdesi v zadnom vrecku nohavíc.

Obvykle nosil tmavomodré, slušne vyzerajúce, a vždy dokonale ožehlené tesiláky. Nenávidel ich. Škriabali. Hrôzostrašne. Priam hrýzli diery do jeho stehien.  Ale vravel si, že to je nič v porovnaní s hryzením jeho svedomia. Sediac práve na kraji útesu sa chlapčensky uchechtol. Bol som hlupák, skonštatoval a ďalej pozeral dole na rozbúrenú slanú vodu. Bola určite rovnako studená ako tvrdieval, že má rád kávu. Klamal. Opäť. Sám nevedel, prečo okolo seba vytvoril celé toto divadielko. Frašku. Chcel len, aby sa ho pýtali. Prečo piješ studenú kávu. Nuž, neviem, začal vždy, aj keď to vedel veľmi dobre. Zopakoval to už toľkokrát, že slovo neviem naozaj nebolo na mieste. I napriek tomu vždy pokračoval slovami –  keď som ešte píjaval kávu teplú, všade som sa náhlil. Písal som pre noviny, ako inak obvykle som článok dopisoval na poslednú chvíľu. Ráno som vstal a rýchlosťou blesku som mal znecitlivený jazyk a v žalúdku žeravú tekutinu. Mohol som utekať na metro. Keď som ale začal písať vlastné knihy – túto vetu vravieval obzvlášť pyšne (keby bol balón, isto by praskol), už som sa nemal kam náhliť. Rozumiete mi, však? Vždy chcel otázkou docieliť, aby ho počúvali všetci a poriadne pozorne. Jednoducho som si ráno spravil ten lahodný životodarný mok, vypočul ranné správy, ožehlil oblečenie a pomaly vypil už studenú kávu, ktorá mi bola dôkazom, že som slobodný. Môj čas je môj a nikto ma nenáhli. Až potom som si obliekol kabát a pomaly odkráčal na stanicu podzemky. Všetci mu vždy s obdivom pritakávali. Závideli mu toľko času, že mu stihla vychladnúť káva a na metro sa nemusel náhliť. Niektorí zvedavci sa pýtali, prečo potom chodil na zastávku, keď nemusel ísť do kancelárie. Aj na to mal odpoveď. To viete, kúpil som si malý priestor, v centre, s výhľadom. Pobyt v mojej presklenej pisárni, ako ju s obľubou nazývam, je inšpiráciou pre moje tvorenie. Z okna sledujem všednosti dní dobou zviazaných ľudí, lebo ja už to nepoznám. Miloval tie uznanlivé pohľady. Tušil, že ľudia ho v hlavách obdivujú. Mal to rád. Vždy sa cítil viac. Nebol len nejakým spisovateľom, bol zrazu ten spisovateľ. To mu k šťastiu stačilo. Ešte minulý týždeň. A dnes? Dnes vidí, ako oceán slobodne bije o skaly. Ako steblá trávy tancujú s vetrom. Ako hviezdy tvoria súhvezdia. On je sám. Bol vždy. Ale teraz to cíti viac ako inokedy. Už nikomu nepríde zaujímavá veta o tom, ako zbožňuje preplnené stanice metra. Aj k tomu mal otrepanú frázu. Vždy, keď som v plnom vagóne, myslím si, že som mravec. Som súčasť nejakého celku. Spoločenstva. Všetci sme rovnocenní. Rovnako sa chystáme kdesi vystúpiť a rovnako sme kdesi nastúpili. A neprekáža  ti vydýchaný vzduch a teplo sálajúce z ľudských tiel? Pýtali sa ho väčšinou so zatajeným dychom, čo báchorke s mravcami uverili. No, to patrí k tomu, je to toho prirodzenou súčasťou a ukážkou toho, že sme súdržní a sme v tom všetci spolu. Nikto nevytŕča. I keď niekto nerozumel, nikdy sa nepýtal, ako to spolu súvisí. Každý sa bál ozvať, pretože ostatní sa tvárili nesmierne chápavo, akoby práve povedal najinteligentnejšiu vetu. Občas by sa najradšej buchol do čela za všetky slová, ktoré produkoval. Dnes sa za ne nenávidí. Čo ho to vôbec napadlo?

Pozerá sa dolu do vody a dumá. Nahlas. Aj tak ho cez šum oceánu nikto nepočuje. Občas ho silnejšia vlna vytrhne z myšlienok. Na jeho celkom nahé členky dopadnú ľadové kvapky vody. Len ho utvrdzujú v tom, že žije. Nezomrel. Zatiaľ. Je tak blízko smrti. Stačilo by, keby sa trochu zošuchol, ako keď sa chce spustiť na šmykľavke. Stačilo by to na to, aby bolo po všetkom. Už by si viac nemusel vyčítať činy, ktoré v živote spravil. Konečne by pochoval celú žiaru falše, ktorá sa okolo neho vznášala. Boli ako Zem s Mesiacom. On a faloš. Bez nej by už nebol on. Klamal, odkedy si pamätá. Stalo sa to prirodzenou súčasťou jeho života. Dnes už ani sám nevie povedať, čo je pravda a čo lož. Nepozná ani sám seba. Pozerá na tú nekonečnú búriacu sa oblohu a pýta sa, kým je. Som muž. Sťažka si povzdychol a hodil malý kameň do vody. Videl, ako ho voda poľahky prijala. Prehltla. Chcel byť tým kameňom. No on je len skrachovaný autor kníh, ktoré stoja za nič. Ešte aj v nich klamal. Prešli cenzúrou. Nevydal ani jednu, s ktorou by bol stotožnený. Nechcel sa prispôsobovať. Nechcel nahrádzať svoje napísané riadky. Vždy si stál najprv za svojím. Ale vôňa peňazí bola krajšia. Nechal si ich upraviť vydavateľstvom. Na nepoznanie.

Vždy tvrdil, že má rád ohnuté rohy kníh, občas dokonca pridal, že ešte radšej má, keď je vnútri napísaná nejaká poznámka predchádzajúceho čitateľa. Úprimne povedané. Nenávidel to. Bol by za to schopný vraždiť. Akoby mohol mať muž, čo si každé ráno žehlí ešte aj ponožky a prach utiera každý druhý deň, rád niečo také neúhľadné a barbarské? Zohnutý roh? Bŕŕ. Len pri myšlienke na to ho striaslo. Radšej by vytrhol celú stranu knihy, ako pozerať sa na niečo také nedokonalé. Opäť sa zahľadel do tých ľadovo studených oči, ktoré naň pozerali so slzami. Strácal sa sám v sebe. Bolo mu zo seba zle. Tvrdil, že má najradšej studenú kávu, ale nikdy ju studenú nepil. Vlastne, keď sa nad tým teraz zamyslel, kávu mal možno dvakrát za svoj život. Radšej pil čosi iné. Sám pred sebou sa to bál priznať. V spoločnosti šachistov, kam mimochodom chodil tiež kvôli prestíži, aj keď to nenávidel, by bolo nehorázne prezradiť, že pije víno. Lacné. Nonstop. Stále. Miesto vody. Preto už nebol novinárom. Nie preto, že chcel slobodu. Chodil neustále spitý. Spitý ako pijak atramentom v zošite tretiaka. Ráno hladiac do zrkadla nedalo sa mu inak. Mal rád tú trpkosť. To, že prestal cítiť zhnusenie zo svojho odrazu v dažďových kalužiach. Keď ho vyrazili z práce, začal písať romány a piť vodku. Potom si dlho nič nepamätá. Po liečení ho ako novinára nikde nechceli. Jeho renomé bolo na dne niektorej z tých fliaš. Opäť sa vrátil k vlastným stránkam. Nazýval ich knihami, ale to len v nóbl spoločnostiach. Dnes nechápe, ako sa do takých vrstiev vôbec dostal. Asi šarm. Obdivovali ho za život, ktorý on nikdy neviedol, ale vedel o ňom tak pekne hovoriť. Závideli mu, ale jediné, čo naozaj závidieť mohli, bola jeho fantázia. Hej, tá bola skvelá. Komu inému by napadlo prirovnávať metro k fungujúcim a spokojným mraveniskám. Toľká absurdita. Nenávidel preplnenú podzemku. Radšej išiel  aj kilometre po svojich, ako nastúpiť do tej hystérie. Hnusil sa mu dotyk s cudzími rukami. Nevábna vôňa potu. Keď niekto nahlas dýchal. Prekážalo mu to tak, že vždy, keď naprataným prostriedkom predsa len šiel, v hlave si predstavoval obraz toho, ako vyťahuje z vrecka kabáta zbraň a strieľa jedného za druhým. Vždy mal z toho v hlave dobrý pocit. Pocit pokoja. Nezdalo sa mu to zlé. Vlastne to pre neho bolo možno až príliš prirodzené. Dnes mu to príde strašidelné. Bojí sa sám seba. Dokázal by to naozaj spraviť? Nevie. Nevie, kým je. Nevie, čo by bol schopný spraviť. Jedine čo vie je neustále sa vracať k tomu istému a vyčítať si vždy ešte o čosi viac.

Počúva ten vreskot a súboj oceána so skalami. Túto hudbu má rád. Nie Mozarta a opery, ktorými sa tak rád prezentoval. Počúval ich, lebo to bolo dostatočne hodiace sa do vyššej spoločnosti. Dalo sa o tom poľahky rozprávať. Nadviazať konverzáciu. Udržať ju. Doma nemal ani len gramofón, aby si niečo z toho, o čom tak básnil, mohol vypočuť. Tá hudba mu prišla nudná a ťahavá. Pohrebná. Mŕtvolná. Snobská. Priznal si až teraz, ako veľmi ju nenávidí. Sediac na útese. Na hranici života. Smrti. Zúfalstva. Opovrhovania sebou samým. Aj tie otrasné nohavice, ktoré nosil. Aj tie košele bez náznaku pokrčenia. Všetko sa mu hnusilo. Chcel sa stať samým sebou, ale ako, keď ani nevedel, kým je. Definovali ho vlastné klamstvá. Neveril ani sám sebe. Čo ak má tie vyžehlené košele rád a len si tvrdí, že nie, pretože to patrí k jeho ja, na ktoré teraz pozerá pomedzi prsty.

Zo všetkého sa mu točila hlava. Chcel to ukončiť. Nepokračovať v tomto trápení. Z tašky vyťahuje červené víno. Zhadzuje ho z útesu a kričí za ním nenávistné slová. Tak veľmi sa za tú etapu vo svojom živote nenávidí. Keby radšej objavoval sám seba. Nie najlepšie chutiace a zároveň najlacnejšie víno. Vtedy bol okrem spisovateľa aj matematikom. Sklamal sa. Potom donútil oceán, aby zhltol aj jeho knihu. Brak. Vydavateľ mu to vydal len preto, že mu to vybavil jeho zbohatlícky známy a editor smel porobiť ,,drobné“ zmeny. Hanbil sa za slová, ktoré tam písal. Videl tam len bla bla bla. Žiadne plnohodnotné vety. Umelecký prepadák. Aj on sa chcel nechať zjesť tou vodou. Roztrieštiť sa v nej na milión márnych kúskov. Najradšej by sa rozplynul aj vo vzduchu, ktorým by letel do záhuby. Rozfúkal sa ako vtáčie perie. Ako tým vtákom závidel. Keby bol jedným z nich, nemusel by sa pretvarovať. Len by plachtil po svete. Takto len klamal. Všetkých, seba. Stále si len opakoval jedinú istú vec. Som muž. Občas pridal aj niečo ako a sklamal som sám seba. Spomenul si na svoje protialkoholické liečenie. Tam hovoril celkom isto. Som úspešný novinár. Nikdy nebol. Jeho články boli nudné. Dnes by ich najradšej všetky spálil a porozsýpal do búriacej sa záhuby ako to robia s niektorými mŕtvolami. Tak by sa dali definovať jeho texty. Mŕtve. Bez duše. Písal, aby ho obdivovali, ale on tak písať nevedel. Vedel písať kruto. Rýpavo. Nedával si servítku pred ústa. Ale prestal. To sa jeho známym nepáčilo. Zdalo sa im to príliš vulgárne a surové. Ale taký bol predtým on. Zmenil sa. Jeho články viac nevychádzali v novinách, len končili v šuplíku šéfredaktora. Drzé články viac už nikdy nepísal. Preto nebol úspešný. Stratil autenticitu. Vždy na liečení pokračoval ďalšími vetami, z ktorým vždy sršalo len jedno. Obdivujte ma. Ale tam to bolo všetkým jedno. Kým bol. Či má byt v centre mesta. Či hrá šach. Či pije studenú alebo teplú kávu. Ale on mal v hlave, že ho za to, ako sa prezentuje, majú radi. Len to nedávajú najavo. Alebo neradi strúhajú poklony.

Opäť sa zasmial. Sám na sebe. Bolo mu zo svojho rozmýšľania smiešno. Vedel, že to už ďalej nemá cenu. Oplatí sa mužovi ako on pokračovať? Písal, čo nikto nečítal. Nemá viac zmysel života. Nemá svoje ja. Nemá osobnosť. Jediné čo má, sú lži. Dolu útesom sa rozlieha krik plný bolesti a trápenia. Oceán šumí… Morská pena syčí…

***

Letuška s vozíkom, na ktorom mala položené dve kanvice plné teplého nápoja sa prediera uličkou. Cestujúci spia. Len muž v košeli na ňu upiera zrak.

,,Pane, dáte si kávu alebo čaj?“

,,Ak, tak len studenú,“ šepne s náznakom pobavenia v hlase a v podvedomí myšlienkou na svoje minulé ja.

,,Prepáčte, nepočula som, čo ste vraveli?“ ospravedlní sa.

,,Že si dám kávu, ďakujem.“

The post Muž zložený z lží appeared first on Nový Blesk.

The post Ako to celé začalo appeared first on Nový Blesk.