V nasledujúcom rozhovore sa dozviete viac o jej cestách, najzaujímavejších zážitkoch a o tom, čo jej cestovanie prinieslo.

Prečo ste začali cestovať ?

Pretože milujem spoznávať nové krajiny, ľudí, kultúry, jedlá, prírodu…

Ktorá krajina vás najviac očarila  a prečo ?

Taliansko, to je moja srdcová krajina a prečo ? Tá pohoda ľudí. Ľudia sú tam takí pohodoví, sú na kávičke, nikam sa neponáhľajú, sú milí, príjemní.

Čo vás cestovanie naučilo o sebe ?

Akceptovanie multikultúry. Niekedy mám obavy z ľudí na základe ich vzhľadu a pritom nemám žiadne dôvody, argumenty. Nikdy mi nikto neublížil, nič sa nestalo,  ale mám vnútorný odstup a to chcem zmeniť. Aj  preto cestujem.

Kam vás cestovanie posunulo ?

Dokážem veci, v  ktoré som predtým ani nedúfala. Štyri dni iba s ruksačikom a tromi tričkami. Človek k tomu,  aby spoznával svet, potrebuje veľmi málo a dá sa cestovať aj za lacno, dá sa cestovať low cost aj na sever,  do Škandinávie,  bez toho,  aby sme sa vyhovárali. V súčasnosti sa  DÁ !

Ktoré miesto by ste odporúčali každému aspoň raz navštíviť ?

Škandináviu. Pre mňa čisté, veľmi kultúrne krajiny, ľudia sú posunutí jazykovo aj mentálne. Babka ide do autobusu a pípne sa mobilom. Krajina je vyspelejšia, nikto sa nikde netlačí. Prišlo mi, že sú tam mentálne vyspelejší ako my.

V čom sa líši život v iných krajinách od života na Slovensku ? 

Vzhľadom na to, že nechodievam na dlho, tak sa to ťažko posudzuje, ale mám pocit, že napríklad v reštaurácii v krajinách,  v ktorých  som bola,  sa na mňa viac usmievali , opýtali sa,  čo si dám, či mi chutilo. A to  aj v obchodoch a iných zariadeniach. Ústretovosť ľudí, milota. To ma očarilo.

A potom to, ako sa  v niektorých krajinách  ľudia správajú k svojmu prostrediu. V parkoch,  kde je veľa psíčkarov,  nevidíte odpadky, ale to závisí od krajiny. Tam,  kde som  bola ja, som si povedala, že si ľudia vážia,  kde žijú a starajú sa o to. Tu u nás by som sa bála si ísť ľahnúť na deku do parku alebo sadnúť si a prečítať si knihu. Toto mi tu chýba, že si nemáme ísť kam len tak oddýchnuť.

V čom spočíva, podľa vás,  najväčší význam cestovania ?

Otvoriť obzory,  zistiť , že nie sme jediní na svete. Ľudia dokážu žiť inak, správať sa inak, fungovať inak, potom sa človek zamyslí nad tým,  ako to funguje tu. Povedať  si,  ako sa máme my dobre oproti nejakým chudobnejším častiam sveta. Vážiť si,  kde žijeme, lebo sú krajiny a oblasti, kde sa žije oveľa horšie ako u nás. My si tu už nevážime nič. Stále na všetko Slováci frflú a pritom naša krajina je jedna z najkrajších – najmä prírodou a pamiatkami.

My sa nesnažíme prilákať ľudí sem a ukázať,  aké máme Slovensko. Tu prídete a míňate kopu peňazí za parkovné, pomaly nemáme ísť kam na záchod, toalety katastrofa. My si nevážime,  čo máme. Keď prídete inam, zistíte, že aj v malej dedinke dokáže byť čistý záchod.

My sme takí, len pozerať na druhých a keď prídete inam,  si poviete:  „ A prečo to aj u nás nemôže byť?“ Prečo v iných krajinách dodržiavajú pravidlá a u nás nie? Stačí,  keď prejdete cez hranice do Rakúska a zrazu všetci idú rýchlosťou akou majú, prekročíte hranice na Slovensku… ako keby sme sa nevedeli správať. Tým, že môžeme cestovať, by sme sa mali naučiť aj správať.

Keby ste mohli zajtra niekam odcestovať, kam by to bolo ?

Južné Španielsko ! Južné Španielsko,  v máji by sa tam ešte dalo s teplotami vydržať.  Išla by som Granada, Sevilla, Gibraltár. Ak máte letenku, ja som do hodiny zbalená. Južné Španielsko jednoznačne, to je môj sen.

Len,  bohužiaľ,  letenky sú drahé a tam sa musí ísť v takomto období ako je teraz.

Ak chceš niečo pochodiť , tak sa to nedá v letných horúčavách, kedy sa tam nedá dýchať,  a na to je ideálne obdobie september, október a máj. Jún už je tragický. Ešte Madeira a Azorské ostrovy,  lebo tam je nádherná príroda, kultúra, dedinky.

Ďakujeme pani zástupkyni za jej čas a ochotu  podeliť sa s nami o svoje skúsenosti a  zážitky.

Prajeme vám príjemné leto, veľa pekných zážitkov a šťastnú cestu za novými dobrodružstvami, kamkoľvek sa počas prázdnin vyberiete.

Autorky: Emma Pereslény a Nelly Lukáčová II.A

Zdroj fotiek: – archív p. zástupkyne Študencovej

The post Cestovanie nás učí viac, ako si myslíme. Na slovíčko s pani zástupkyňou appeared first on Nový Blesk.

Medzi nimi stojí Tutanchamón — chlapčenský kráľ starovekého Egypta, zahalený do zlata, ticha a nesmrteľnosti.

Viac než tri tisícročia odpočíval pod pieskami Údolia kráľov. Nad ním povstávali a zanikali dynastie. Ríše sa zmenili na prach. Jazyky zmizli. Náboženstvá sa menili. A predsa niekde v temnom srdci Egypta, ukrytý za zapečatenými kamennými dverami, čakal zabudnutý kráľ trpezlivo na to, kým ho moderný svet znovu objaví.

A potom, v roku 1922, história otvorila oči.

Výnimočná výstava o Tutanchamonovi v Bratislave sa pokúša znovu vytvoriť presne ten okamih — chvíľu, keď sa ľudské ruky opäť dotkli večnosti. Nie je to iba múzejný zážitok. Je to cesta do jedného z najväčších archeologických objavov, aké ľudstvo zažilo. Návštevníci prechádzajú rekonštruovanými komnatami, imerzívnymi inštaláciami a precízne vytvorenými replikami usporiadanými presne tak, ako boli objavené pred viac než storočím.

Bratislavská výstava: Vstup do hrobky

Výstava Tutanchamon  organizovaná v  Bratislave sa pokúša o niečo, čo sa podarí len máloktorému múzeu: o skutočné ponorenie do histórie.

Namiesto izolovaných predmetov za chladným sklom rekonštruuje samotnú hrobku tak, ako ju Howard Carter objavil v roku 1922. Návštevníci prechádzajú pohrebnými komnatami,  usporiadanými presne podľa pôvodného objavu a obklopenými viac než tisíckou starostlivo vytvorených replík a multimediálnych inštalácií.

Vo vnútri sa nachádzali štyri hlavné miestnosti:
Predsieň – plná vozov, nábytku, postelí, sôch a predmetov každodenného života.
Vedľajšia komora – obsahovala jedlo, víno, oleje a zásoby pre posmrtný život.
Pohrebná komora – jediná zdobená miestnosť, kde bol kamenný sarkofág a niekoľko rakiev uložených jedna v druhej.
Pokladnica – ukrývala rituálne poklady, kanopy a posvätné predmety.

Steny pohrebnej komory sú namaľované jasne žltými scénami,  zobrazujúcimi pohrebné obrady a bohov, ktorí vítajú kráľa v posmrtnom živote. Jedna z najznámejších scén zobrazuje Tutanchamóna s bohom Usirom.
V hrobke objavili viac než 5 000 predmetov, napríklad: slávnu zlatú posmrtnú masku, šperky, zbrane, oblečenie, obradné postele, sochy, sandále, aj spoločenské hry.

V strede hrobky sa nachádzala múmia Tutanchamóna uložená v troch rakvách, pričom najvnútornejšia bola vyrobená z čistého zlata.

Zážitok spája archeológiu s atmosférou. Tlmenými priestormi sa ozývajú staroveké spevy. Z tieňov sa odráža zlato. Prvky rozšírenej reality približujú egyptské chápanie smrti, rituálov a posmrtného života. Na rozdiel od mnohých tradičných výstav táto nežiada návštevníkov o to, aby históriu len pozorovali.

Žiada ich, aby ju precítili. Aby si predstavili prach v Carterových pľúcach. Chvejúce sa svetlo sviec. Neznesiteľné ticho pred otvorením prvej komnaty. A ohromujúce uvedomenie, že tieto poklady nevideli živé oči viac než tri tisícročia. Práve táto emocionálna dimenzia vysvetľuje, prečo výstavu počas jej medzinárodného putovania navštívili milióny ľudí v mestách ako Zürich, Dublin, Brusel, Madrid, Soul či Paríž. V Bratislave navyše výstava pridáva ďalšiu vrstvu prostredníctvom rozšírenej reality a interaktívneho rozprávania, ktoré oživuje starovekú mytológiu a pohrebné obrady moderným spôsobom.

Aby sme však pochopili, prečo svet zostáva Tutanchamónom fascinovaný dodnes, musíme sa vydať omnoho ďalej než do výstavných hál Bratislavy. Musíme sa vrátiť do samotného starovekého Egypta.

Chlapčenský kráľ Nílu

Dávno predtým, než sa pyramídy stali turistickými pohľadnicami a múzejnými relikviami, bol Egypt pulzujúcim srdcom civilizácie. Níl niesol život púšťou ako modrá tepna cez zlatistú kožu krajiny. Na jeho brehoch vyrastali kolosálne chrámy, posvätné mestá a monumenty budované nielen pre kráľov, ale pre samotnú večnosť.

Tutanchamón sa narodil približne v roku 1341 pred naším letopočtom počas búrlivého obdobia 18. dynastie. Za jeho otca je považovaný Achnaton — jeden z najkontroverznejších vládcov egyptských dejín. Faraón, ktorý sa pokúsil opustiť tradičných egyptských bohov a nahradiť ich uctievaním jediného slnečného božstva Atona. Táto náboženská revolúcia roztrhla stáročné tradície. Kňazi prišli o moc. Chrámy zostali opustené. Kráľovstvom sa potichu šíril chaos.

A potom prišlo dieťa.

Tutanchamón nastúpil na trón  približne ako deväťročný chlapec. Predstavte si váhu takej koruny na detskej hlave — dieťa, od ktorého sa očakávalo, že ponesie božskú autoritu, zatiaľ čo samo ešte len spoznávalo svet. Spočiatku sa volal Tutanchaton, čo znamenalo „Živý obraz Atona“. Pod tlakom poradcov a kňazov však mladý kráľ zvrátil radikálne reformy svojho otca. Egypt sa vrátil k uctievaniu starých bohov, najmä Amona, a chlapčenský faraón si zmenil meno na Tutanchamón — „Živý obraz Amona“.

Nebola to iba politika. Bol to pokus uzdraviť zranenú civilizáciu.

Hoci jeho vláda trvala iba približne deväť rokov, Tutanchamón sa stal symbolom obnovy poriadku v Egypte. A predsa, napriek zlatým pokladom neskôr nájdeným v jeho hrobke, jeho život pravdepodobne nebol slávny. Moderný výskum naznačuje, že trpel viacerými chorobami a telesnými deformáciami, pravdepodobne spôsobenými generáciami kráľovských sobášov v rámci rodiny. Možno chodil s ťažkosťami. Niektoré dôkazy hovoria o malárii. Iné teórie spomínajú vážne poranenie nohy, ktoré sa infikovalo.

A potom, približne vo veku devätnásť rokov, mladý faraón zomrel. Jeho smrť nesprevádzali monumentálne stavby. Žiadna obrovská pyramída nevyniesla jeho meno k púštnemu nebu. A možno práve preto prežil.

Hrobka zabudnutá časom

V starovekom Egypte sa na smrť nehľadelo ako na koniec.

Egypťania verili, že smrť je premenou — posvätným prechodom do ďalšej existencie. Aby boli vládcovia pripravení na posmrtný život, ich hrobky napĺňali všetkým, čo by mohli potrebovať: jedlom, šperkami, nábytkom, zbraňami, vozmi, sochami, parfumami, obradnými predmetmi a nepredstaviteľným množstvom zlata.

Väčšina egyptských kráľovských hrobiek bola dávno vykradnutá. Zlato priťahuje chamtivosť v každom storočí.

Tutanchamónova hrobka však unikla úplnému zničeniu vďaka mimoriadnej náhode dejín. Počas generácií vstup zasypali trosky a robotnícke príbytky. Kráľ zmizol z pamäti.
Skrytý.
Chránený.
Spiaci pod Údolím kráľov, zatiaľ čo nad ním plynuli stáročia ako púštny vietor.
A potom prišiel tvrdohlavý anglický archeológ Howard Carter.

„Vidím úžasné veci“

Na začiatku 20. storočia mnohí archeológovia verili, že Egypt už vydal všetky svoje tajomstvá. Howard Carter nesúhlasil. Rok za rokom prehľadával Údolie kráľov s neúnavnou posadnutosťou. Financoval ho bohatý britský aristokrat George Herbert, 5. gróf z Carnarvonu, známy ako lord Carnarvon. Hľadanie bolo drahé. Frustrácia rástla. Každá sezóna prinášala ďalšie sklamanie. Napokon chcel Carnarvon skončiť. Súhlasil však ešte s jednou poslednou sezónou. Jedným posledným pokusom.

V novembri 1922 robotníci objavili kamenný schod ukrytý pod pieskom. Potom ďalší. A potom zapečatené dvere označené kráľovskými pečaťami. Carter okamžite pochopil, že za nimi čaká niečo výnimočné.

26. novembra 1922 nazrel cez malý otvor do tmy, zatiaľ čo Carnarvon stál vedľa neho a spýtal sa:
    „Vidíte niečo?“
    Carterova odpoveď sa zapísala do dejín: „Vidím úžasné veci.“

To, čo sa nachádzalo za dverami, šokovalo svet. Zlaté svätyne. Drahokamami zdobené vozy. Vyrezávané sochy. Slonovinové poklady. Obradné lôžka v tvare božských bytostí.

A uprostred toho všetkého — vnorené rakvy a zlatá pohrebná maska samotného Tutanchamóna. Na rozdiel od iných hrobiek sa táto zdala byť takmer nedotknutá časom.

Objav vyvolal celosvetové šialenstvo známe ako „Tutmánia“. Móda, architektúra, film, šperky aj umenie dvadsiatych rokov boli náhle preniknuté egyptskými motívmi. Staroveký Egypt zrazu pôsobil živšie než kedykoľvek predtým. A aj dnes, viac než sto rokov neskôr, zostáva táto fascinácia takmer hypnotická. Pretože Tutanchamónova hrobka dokázala niečo vzácne. Umožnila modernému človeku pozrieť sa priamo do starovekého sveta bez toho, aby medzery musela vypĺňať fantázia.

Kliatba faraóna

Žiadny príbeh o Tutanchamónovi neunikne tieňu slávnej kliatby. Krátko po otvorení hrobky zomrel lord Carnarvon na infekciu spôsobenú uštipnutím komára. Noviny okamžite zaplavili senzačné titulky,  tvrdiace, že faraón sa pomstil tým, ktorí narušili jeho večný odpočinok.

Príbehy sa množili. V Káhire vraj v okamihu Carnarvonovej smrti zhasli svetlá. Zvieratá sa údajne správali zvláštne. Niektorých členov výpravy postihli záhadné choroby. Legenda sa stala nezastaviteľnou. Realita však bola menej nadprirodzená. Mnohí ľudia spojení s objavom žili dlhé roky.  Vrátane samotného Howarda Cartera, ktorý zomrel v roku 1939 vo veku šesťdesiatštyri rokov. A predsa kliatba prežila, pretože sa dotýkala niečoho dávneho v nás — strachu, že niektoré dvere by mali zostať navždy zatvorené. A možno aj tajnej nádeje, že mágia ešte stále existuje niekde pod povrchom moderného sveta.

Prečo je Tutanchamón stále dôležitý

Z historického pohľadu nebol Tutanchamón najväčším egyptským vládcom. Nevybudoval najväčšie chrámy. Nevládol najväčšej ríši. Nevládol desaťročia. A predsa neexistuje slávnejší faraón.

Prečo? Pretože jeho hrobka navždy zmenila archeológiu. Pred Tutanchamónom pôsobil staroveký Egypt pre bežných ľudí vzdialene a abstraktne. Po objave sa história stala hmatateľnou. Ľudia zrazu videli štruktúru kráľovských sandálov, lesk obradných šperkov či odtlačky prstov remeselníkov, ktorí žili pred viac než tromi tisíckami rokov.

Tutanchamón dal modernému svetu emocionálne spojenie s dávnovekom. Jeho poklady zároveň odhalili neuveriteľné umelecké majstrovstvo. Slávna zlatá pohrebná maska — pokojná, symetrická, takmer neskutočne krásna — zostáva jedným z najväčších umeleckých diel ľudstva.

Možno však existuje ešte hlbší dôvod, prečo nás fascinuje dodnes. Tutanchamón zomrel mladý. Navždy mladý. Na rozdiel od starších vládcov poznačených vojnami a politikou zostáva v našej predstavivosti tragickou postavou uväznenou medzi detstvom a nesmrteľnosťou. Chlapec zabalený do zlata. Kráľ pohltený časom. Tvár pokojne hľadiaca cez tridsať storočí ticha.

Večný pohľad

Na starovekom Egypte je niečo prízračné. Nie desivé. Ani smutné. Skôr prízračné tak, ako sú prízračné hviezdy — vzdialené, nádherné a nedosiahnuteľné. Ľudia, ktorí stavali tie chrámy a vytesávali hieroglyfy, úprimne verili vo večnosť. Budovali hrobky nie na desaťročia, ale navždy. Väčšina zlyhala. Čas pohltil takmer všetko.

A predsa Tutanchamón, proti všetkým pravdepodobnostiam, prežil. Možno práve preto jeho príbeh stále rezonuje v každej generácii. Pripomína nám, že história nie je mŕtvy kameň ukrytý pod pieskom. Je to pamäť. Túžba. Ľudstvo, ktoré sa cez stáročia pokúša hovoriť samo so sebou.

A keď návštevníci vstúpia do rekonštruovaných komnát Tutanchamónovej hrobky — či už v Egypte alebo v Bratislave — nepozerajú sa iba na artefakty. Stoja uprostred rozhovoru medzi živými a mŕtvymi. Rozhovoru, ktorý sa začal pred viac než tromi tisíckami rokov. A ktorý, celkom neuveriteľne, pokračuje dodnes.

The post Cesta za Tutanchamónom. Výstava a večné tajomstvo faraóna appeared first on Nový Blesk.

Mám pre vás rýchly hrnčekový recept, ktorý zvládne každý za pár minút.

INGREDIENCIE:

• 2 hrnčeky polohrubej múky
• 1 hrnček kryštálového cukru
• 1 hrnček mlieka
• ³/₄ hrnčeka oleja
• 2 vajíčka
• 1 balíček kypriaceho prášku do pečiva
• 1 balíček vanilkového cukru
• 1 čajová lyžička škorice
• Nutella, maliny, orechy, čučoriedky…

Potrebný materiál na pečenie a dôležité poznámky:

• 2 formy na pečenie muffinov (24 porcií)
• Kuchárske košíčky na muffiny
• 1 hrnček = 250ml
• Pečieme cca 17-18 minút na 180°C (muffiny sú dopečené vtedy, keď majú zlatistý povrch)
• Príprava cca 20 minút

POSTUP:

1. Všetky ingrediencie spolu vymiešame, až vznikne riedke cesto bez hrudiek.

2. Prvú polovicu cesta nalejeme do košíčkov.

3. Do stredu môžeme pridať napr. nutellu, maliny, čučoriedky (podľa vlastnej fantázie).

4. Znovu všetko zalejeme druhou polovicou cesta.

5. Nakoniec už len dáme piecť do rozohriatej rúry na 180°

Verím, že si tieto muffiny zamilujete aj Vy a nezabúdajte:  ,,Umenie pečenia spočíva v tom, že necháte suroviny zabudnúť, čím boli, aby prijali niečo, čo ešte neexistovalo. Je to lekcia premeny, ktorú sa učíme každý deň.“

The post Recept na dokonalé škoricové muffiny appeared first on Nový Blesk.

Z Trnavy sme odchádzali vyprevádzaní dažďom, ale v Rouene už bolo len pod mrakom a bez dažďa. Počas celého nášho pobytu nám ani raz nespŕchlo, Francúzi by na to povedali, „la chance“, keďže ide o oblasť s približne 150 daždivými dňami ročne.

Čakala nás náročná, ale zážitkami naplnená trasa. Počas celej exkurzie sme sa pýtali spolužiakov,  na čo sa najviac tešia, aké sú ich dojmy, pocity a očakávania.

V meste Rouen sme videli viaceré katedrály, každá bola niečím iná. Navštívili sme múzeum Johanky z Arku a mali možnosť sa dozvedieť niečo nové o jej živote. Po spoločnom obede sme mali rozchod a každý spoznával mesto Rouen po svojom.

Prechádzali  sme  sa starými uličkami a obdivovali  veľkú gotickú katedrálu, ktorú maľoval aj známy maliar Claude Monet. Architektúra budov  bola  zaujímavá, mesto malo príjemnú atmosféru.

Po rozchode a samostatnom obede sme nasadli do autobusu a vystúpili sme o pár hodín neskôr v dedinke Deauville. Dozvedeli sme sa, že sa tu nachádzal úplne prvý butik známej návrhárky Coco Chanel, náhraval sa tu Hercule Poirot či dokonca sa tu uskutočňuje slávny európsky festival, ktorý sa zameriava na americkú kinematografiu. Mená hercov či režisérov, ktorí sa na festivale zúčastnili, sú umiestnené symbolicky pri kabínkach na nábreží.

Počas cesty do  hotela  sme sa spýtali jedného žiaka, čo sa mu na dnešku najviac páčilo. „Najlepšie a najkrajšie boli jednoznačne výhľady, taktiež záhrady i pláž v Deauville bola veľmi krásna.“

Práve zapadajúcim slnkom zaliata pláž nás očarila natoľko, že sme v nej nazbierali nielen množstvo mušlí či lastúr a odniesli si ich ako spomienku domov,  ale niektorí neodolali a aspoň bosými nohami si vychutnali studenú vodu  Atlantiku.

Štvrtý deň sme sa vybrali do tretieho najnavštevovanejšieho miesta vo Francúzsku – Le Mont Saint-Michel.

Je to obec spolu s opátstvom  postaveným  na skale, ktoré vyzerá ako z rozprávky. Vedie k nemu cesta cez malé uličky s obchodíkmi a reštauráciami. Z vrcholu opátstva  bol krásny výhľad do okolia.

Strávili sme tu pekné dopoludnie, mali sme možnosť navštíviť miestne butiky a  pozrieť si Mont Saint Michel zvnútra.

Po prehliadke tohto opátstva sme sa presunuli na významné miesto francúzskej histórie – Arromanches-les-Bains  a obzreli si múzeum D-Day, Múzeum Vylodenia. Počas cesty v autobuse sme položili otázku ďalšej študentke nášho gymnázia.
„Zaujíma nás, prečo sa do múzea tak tešíš? “
„Mám veľmi rada dejepis a celkovo aj históriu, čiže pre mňa bude múzeum veľký zážitok. “

Myslím, že skutočne aj bol, keďže sme sa zaujímavou interaktívnou formou dozvedeli nové informácie o druhej svetovej vojne a najmä o operácii Overlord.

Posledný deň sme všetci s nadšením nasadli do autobusu a presunuli sa do samotného centra Paríža. Navštívili sme katedrálu Notre Dame a pešo sa presunuli k Louvru.

Po samostanom rozchode sme sa prešli cez Luxemburské záhrady, Champs-Élysées až k Víťaznému oblúku. Čerešnička na torte bola, keď nám vodiči zastavili na Trafalgarskom námestí, aby sme si mohli vyfotiť vysvietenú Eiffelovu vežu.

Nakoniec sme sa spýtali viacerých študentov :  „Ako ste si užili celý pobyt vo Francúzsku? Je niečo,  kam ste chceli ísť, ale nedostali ste sa tam? “

„Pobyt bol veľmi krásny, mohol byť aj dlhší a určite by sme si ho zopakovali znova. Je nám celkom ľúto, že sme neboli na Eiffelovej veži, ale aspoň sme ju videli. “

Náš malý francúzsky výlet bol plný objavovania, zábavy a zážitkov. O tom, že to bolo nezabudnuteľné, svedčia aj výpovede študentov, ktoré zozbierala a pre Instagram študentského parlamentu natočila Katka Haščíková z 3.B.

Autori: Hanka, Viki, Romanka a Adam (kvinta)

The post Normandia – krajina vôní, vĺn, histórie a útesov appeared first on Nový Blesk.

Last year, you’ve had a chance to meet a firendly lector strolling through our hallways or maybe, you even had the opptunity to be part of his classes.

He had travelled to many places, but during his stay in Slovakia he became part of our school community, he enjoyed getting to know us and he eagerly explored Slovak towns and villages. His name was Cole Matthews and I’ve been lucky enough to conduct an interview with him so you can get to know him even after his departure.

Could you briefly introduce yourself, where are you from, what have you studied?

My name is Cole Matthews, I´m from United States of America. I grew up in Massachusetts, the state of Massachusetts, until I was 18 years old and my family moved to New York City, so when people ask me where I´m from, I normally say I´m from Massachusetts.  And what I studied, so in university I went to Bowdoin College, which is a school in the state of Maine, and I studied sociology, which was my major area of focus and then my minor was visual arts. So, I did a lot with creating art.

Where were you growing up in Massachusetts? 

I grew up in a town called Wellesley, which is like 30 minutes outside of Boston, which is the major city in Massachusetts. I went to school there my whole life and played sports there my whole life. So, from the age of when I was born, so zero until 18, I was just in Massachusetts.

What countries have you been to so far?

In terms of continents, I’ve been to Europe, South America and Asia. I haven’t been to Africa or Antarctica yet, which I want to get to at least one point. I want to visit all the continents, but countries – I’ve been fortunate enough to go to a lot. In Europe, for example, I’ve been to almost all of Western Europe, just not Switzerland. I have 13 countries left in Europe I have to visit before I’ve been to all of them. My goal is to visit all the countries in Europe.

 That answered my next question, what countries do you want to visit next and why? Do you have some kind of list?

Yes, I do. I want to do the Baltics. So, like Estonia, Latvia and those countries up there. That’s kind of my next goal. I also want to do some more Eastern Europe. I want to go to Romania and Bulgaria because I feel like those countries will be harder to get back to when I’m older, because I won’t probably be in Europe for the rest of my life, I’ll probably go back to the United States. It’s a lot harder to travel to those countries than it is to like Spain or England or France.

How did you get into travelling and what does travelling mean to you?

I was very fortunate, my family love traveling, so, growing up, we’d always do at least one or two trips a year where we would take a plane somewhere. Whether that was in the U.S., like California or Hawaii, or it would be in Europe or South America. So, kind of through my family, I got a love for traveling and seeing new cultures, tasting new foods, just getting new experiences. And personally, I’ve started to really enjoy traveling my junior year of college when I studied abroad in the Netherlands, in Amsterdam, and lived there for five months. And then through that point, I got to travel a lot alone and see a lot of European countries. And that’s kind of when I fell in love with solo travel. That’s why I wanted to do this experience in Slovakia. I think getting to explore new cultures, taste new foods, meet new people with different shared experiences and different lives and see someone else’s perspective. I think overall travelling helps us understand the world better and makes the world a better place. Being able to connect with people, I think, is what it means to me, mostly.

What has brought you to Slovakia?

On a logistical level it was the Fulbright program, which is a program that’s very popular and very well known in the United States. Normally after college, once you graduate, you can apply to either teach English or do research for one year in almost any country in the world. I was deciding between a couple countries. I think I narrowed it down to Taiwan, Slovakia, and Thailand. Two in Asia and then one in Europe.

Why I chose Slovakia? There’s a lot of reasons. I kind of wanted to be in a place in Central Europe because there’s a lot of countries in this area that I haven’t been to. Like before this, I haven’t been to Poland, Austria, Hungary, Czechia. I got to see all those countries since being here. But I also did a research project on a Slovak photographer who did landscape photography when I was in Amsterdam during my photography class. And through that, I kind of fell in love with the natural beauty and hiking of the High Tatras, the low Carpathians, just all the beauty here in Slovakia.

Have you enjoyed exploring Slovak cities and towns? Which places stood out to you?

Yeah, I have. That’s probably my favorite thing to do so far. Just take a train somewhere and go to a town, which has been awesome. Bratislava specifically too but Trnava is the best because I live and work here. Bratislava is probably my second favorite I go there a lot because it’s close. I’ve been to Košice, Prešov, Spišská Nová Ves, which stood out to me because of Slovak Paradise. I did a lot of hiking there. I even went to Krompachy to visit a friend who lived there and we had our Thanksgiving, with all the other Americans from the program, we met there to celebrate. I’ve also been to Žilina and Nitra, and over here in the west Piešťany, Smolnice, Pezinok.

I normally do like one trip a weekend. So, I’m trying to remember all the different weekend trips I did. I’ve been fortunate, I’ve gotten to see a lot of places in Slovakia.

What has been your most challenging experience at our school so far?

Teaching at the start. I came into this having no teaching experience from the United States. I just finished university. I was kind of nervous about how it would go in the classroom, if the students would be respectful to me, if they would be engaging, but also just how I would be as a teacher, if I would be an effective teacher, if I would be an interesting teacher, if I could balance having fun with actually learning, and that’s been a struggle that I still deal with. It was a little challenging trying to figure out lesson planning, how to be effective, what I should do more of, what I should do less of. There’s a big trial and error period and I would say that’s the most challenging thing. I think it’s hard when you only have up to eight months of teaching experience, but it’s something I’ve really enjoyed so far.

What places did you see thanks to our students, are they even inviting you on adventures?

I’ve definitely gotten invited to do some things, I’ve done some sports events like playing basketball or football. I’ve even just hung out and got pizza, ice-cream or coffee with students. I’ve also tagged along on a lot of like field trips to different museums which has been fun. It’s definitely nice getting to know students outside of the classroom because it’s a completely different dynamic where it’s more like we can just hang out and be friends rather than being a teacher in a classroom. I feel like I get to know people more outside of the classroom which is nice.

Do you plan your trips carefully or do you tend to go with the flow?

I definitely go with the flow and sometimes this is kind of a problem that I run into. Sometimes I just book one-way plane tickets or train tickets, I like that because you have freedom, so you don’t need to be in a certain location because you have to fly home, but that can lead to a lot of issues. So probably the most spontaneous thing I did here was during our week off and I did a trip to Albania, Macedonia, and Kosovo, which are countries that a lot of Americans have never been to and they never would think they’d go to those countries. I was one of those people. I never thought I’d find myself in Macedonia or Kosovo, but I took a one-way flight to Albania and then just randomly I found out you could take a bus to Macedonia, so I did that. Then I took a bus to Kosovo and it was an interesting bus ride where they overbooked the bus so people were sitting down in kind of the middle of the bus and it was a small van more so than a bus, but I’ve really enjoyed doing spontaneous and random things, but sometimes it can get you in bad situations where there’s no flight back home or the flight back home is too expensive, so you have to figure out a different way to travel because you’re booking everything last minute.

What do you think is the perfect time frame to explore a country or culture?

I think anytime. There’s pros and cons of everything, normally I like traveling when it’s warmer outside, especially to certain places like if I want to go to the beach but a negative side of that is that there’s a lot of tourism, a lot of people go to the same places that you, which makes it harder to see it. Because there’s more tourists and people trying to do the exact same thing, you get less of an authentic experience, so I think the best time to see a country could be in the off-season when you get a more authentic view of how people are living, what they’re doing, not in the summer or the popular seasons.  An interesting time to see a country is also when there’s big cultural events happening, like specifically, for example if you want to visit Slovakia, maybe during Easter time or maybe during certain festivals that you have here, I think that’s how you get more of an authentic experience and you get to see the culture more.

How full is usually your schedule?

I would say I have a good work-life balance where I teach for a certain amount during the day, but then I also have a lot of free time where I can go off and be within the community or have free time for myself or just explore Slovakia, I wouldn’t say it’s too packed or too full, which I’m grateful for because I have definitely opportunities to go and see the rest of the country.

Is it hard for you to understand our English? Have you ever had to work with someone that didn´t speak a word in it?

I would say that happens on a daily basis, just being here within Slovakia. I don’t expect people to know English and I really try hard to not make someone speak English to me if I have to, whether that’s using Google Translate or trying to learn certain things to order in a coffee shop or in a restaurant. I don’t think it’s an issue. I’m in your country and I really appreciate when people are able to speak English back to me, but I don’t expect anyone to speak English to me nor necessarily want them to speak English to me. In the school, I think the English level has been amazing. I’ve been really impressed with students just talking to me, whether it’s like outside in the hallway or even in class. Even if students speak fast or if they have an accent or anything, I can always understand their English and I want them to know that I think their English might be a lot better than they think it actually is. I’ve been very impressed and it’s been very helpful to have English speakers here at the school.

What languages do you like, are you studying any? How do you feel about the learning process?

Yes, so I took five years of Spanish in high school and that’s a language I’m going to continue to learn when I go back to the United States. In college, they didn’t have the best language system for me at my school and I chose to study other areas rather than a language. I took a long break from Spanish and forgot a lot of it, but that’s something I want to get back into when I go to the United States.

At my school growing up, I didn’t have the option to learn a foreign language until high school, in what would be your ninth grade. I think I really started too late and if I was learning say Spanish from middle school or before that, kind of like how you guys learn English, it would have been a lot more helpful, so I wish I started the language learning process sooner.

What are the most significant differences in behavior of Slovaks and Americans or you´ve noticed?

There’s definitely a lot, not that it’s good or bad, but when I came here one of the first things I was really surprised by, I’ve mentioned this in a lot of classes, was that you don´t have as much small talks. In the U.S. it’s very common to just say hello to a stranger, or maybe at a cafe have a small talk with the person who might be serving you, you’ll talk about the weather or how they’re doing or whatever. When you see someone on the street in the U.S. it’s very common to make eye contact and smile or wave. Here, I don’t think that happens as much, if I’m walking down the street across from someone and I don’t know them and I look at them and maybe smile they’ll probably think I’m weird. Another difference is in the U.S. it’s very common just to say hi, how are you doing, how are you and in the U.S. it’s kind of like a custom to say I’m doing good, I’m doing fine. Here if you tend to ask someone how they are, they’ll actually tell you how they are and they’ll give you a whole rundown of how they’re currently feeling, if they’re tired, if they don’t want to be there whether that’s good or bad, it’s very real and I tend to appreciate that too.

What are your favorite parts of your own culture?

The friendliness, I’m not saying that doesn’t happen here and other places in Europe for example, but in the U.S. it’s something I’m so used to. I grow up having my family and friends and everyone in the area, but also I was just able to like talk with strangers and not be scared through a language barrier for example. That’s something I really miss. I also miss the patriotism and the holidays we have, so for example the 4th of July is something I’ll miss this year and that’s something I always look forward to, it’s a big cultural event where we celebrate our independence and it’s really a time to be proud to be an American and everyone’s always happy on that day and no matter who you are, where you came from, everyone has a big smile on their face and all want to party together and hang out, so I think that’s really fun.

Do you maybe think that Americans are a bit prouder of their nationality than for example European countries?

I think it just depends on the individual and also the time during the world or at the point in which we’re at, like currently there’s a big divide in the U.S. through politics, so I think at certain times people are prouder to be an American, but I think patriotism in general is a big thing in America and people appreciate being from America.

How did the exposure of different cultures change your perspective or life in general?

Going to someone’s house or home, trying their food, seeing how they live just opens your worldview, it makes you think of things differently in your own country, it gives you a perspective on the world and I think that’s the most important thing to gain, a perspective on the world. Understanding how other people are living and why can make you a better person.

What foods and drinks do you miss from your country, are there any of ours you will miss?

Oh, there’s a lot of things I miss from back home. For drinks, I really miss iced coffee, it’s very common in the United States to put ice in your coffee, whether it’s an iced latte, a cold brew, any form of cold drink. I also just miss ice in general, when I’m getting water there isn’t necessarily ice. I also miss my favorite soda, Dr. Pepper, it’s very good in the U.S.

Some of the fast-food chains I miss a lot are Chick-fil-A, Chipotle. From here I’ll miss… Horálky are very good, Kofola has been growing on me. I don’t think I’m going to be able to get guláš or the garlic soup in the United States as easily, and a lot of the cheeses you have here too, like Bryndza, Eidam. It’s so hard to find in the U.S., you need to go to a specific grocery store in a certain area to find it. Now I miss things from the U.S., but I’m sure I’ll miss a lot of things from Slovakia too

How often do you phone or text your family and friends?

I text my family and friends back home almost every single day, but in terms of FaceTime or calling, it’s very hard to do on the weekdays, I tend to only be able to do that on the weekends, like Saturday or Sunday, when nobody’s working and I have more time during the day to call. It’s definitely hard because of the time difference. When my parents are getting off work since there’s a six-hour time difference it’s 11 p.m., so 23:00, at night for me. That makes it very hard because at that point I need to get ready to wind down and go to bed.

Were your parents worried when you first left? Do they still worry?

I definitely think they are still worried. Early on when I started to solo travel, they were probably more worried than they are now. I’ve told them many good stories about traveling and some bad stories as well but they know that I can handle it now, so they’re less worried. I think this is something different for them though, where I’m away in a different country, halfway across the world for a whole year, as opposed to just a week long or maybe couple months long vacation. It’s something they’re still adjusting to. I’m sure they’re going to be happy to have me back home in a couple months, but I think they’re definitely grateful for the opportunities I have so they’re happy I’m traveling and kind of living life at such a young age.

 Do you buy souvenirs? If not – why, if yes – are you keeping them for yourself or gifting them?

I do buy souvenirs, here in Slovakia, I get like little magnets or little items from the souvenir shop for every city I visit, which is very nice. I tend to buy little things, hopefully traditional things too. The most recent souvenir I bought is actually a fridge magnet, which isn’t that traditional or that unique, but I like to get a physical item from every place I go to, I think that’s something that’s very important to me, so I’ll look to get a very personal thing from either Trnava or from Slovakia in general before I leave. I also keep everything the students give me, if a student gives me an item, I put it somewhere in my home. It makes my apartment more homey and more personal. Those are things I’m going to take home with me.

How many things have you packed for such a long time?

I packed a lot of things; I packed way too many things. I packed certain things like my favorite snacks from the United States that, which I actually went through too quickly. I should have saved them better. But things like my favorite shampoo or conditioner from the United States or lotion, I overprepared and I brought everything with me. And now I have three huge bags that I need to bring back to the U.S. that’ll be almost completely empty.

But maybe I’ll fill them up with like souvenirs. I brought too many pairs of clothes. I brought decorations from my apartment, a lot of toiletries that I still have here and I’ll have to bring back without even using. I’ll tell future people that come and do this program, you don’t have to overpack because they have everything you could possibly need here.

Did the program pay for your tickets and extra luggage?

My travel to and from Slovakia was covered, which was nice, it included me being able to check my bags so I could bring extra bags with me on the plane. I didn’t have to pay more.

Do you have any message for future for students?

The best advice I can give, and this is something that I took and it’s probably the best advice I ever got because I’m here now and this is such a good experience. You should say yes, yes to new experiences, whether it’s travel or just doing a hike. I think saying yes is the best thing you can do because most of the times I think it ends up good, but even when it might not be as good, I think it builds character. Just saying yes, trying new things, seeing new places, meeting new people.

Is there anything you would like to add?

It’s easy to get caught up in some of the bad stories or experiences, but I think overall I’m so grateful to have chosen Slovakia as the country to call home the past year. I can’t imagine myself in any other country now. I think it’s been very challenging at the start, but I think that’s been amazing for me and I’ve seen myself evolve and develop and be a new person. A lot of that is dedicated to the school, whether it’s the faculty here or the students or the administration. It’s been such a good place to work and call home and I come in with a smile every day and it’s honestly been the best part of my experience here – the students and teaching and being able to work with everyone here. I want to thank everyone at the school for making this such a great and enjoyable experience because I know it’s not easy to welcome a new person or come into class fully engaged, but I really appreciate it and it’s been great and I’ll remember this for the rest of my life.

Thank you so much for your time and for sharing your experiences with us. It was a pleasure talking with you. I wish you all the best in your future adventures!

The post From far away to our classroom appeared first on Nový Blesk.

PRVÝ DEŇ 

Keďže sme do Londýna prileteli až poobede, rozhodli sme sa, že nemáme čas strácať čas a vybrali sme sa na potulky Londýnom. Navštívili sme krásny Hampstead Heath park, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na Londýn. Park je tiež známy tým,  že tu môžete spozorovať voľne poletujúci druh papagájov Alexandrine. Ide o populáciu, ktorá vznikla z vtákov, ktoré niekomu uleteli alebo boli vypustené zo zajatia.   

DRUHÝ DEŇ

Ikonickým londýnskym dvojposchodovým autobusom sme sa prepravili k Pamätníku Veľkého požiaru Londýna (The Monument to the Great Fire of London). Odtiaľ sme išli do Tower of London, kde sú okrem iného vystavené aj slávne korunovačné klenoty. Prehliadka so sprievodcom v Toweri môže byť veľmi zaujímavá. Prevedú vás ňou veteráni Britských ozbrojených síl, ktorí dnes už namiesto stráženia paláca sprevádzajú návštevníkov a rozprávajú im príbehy o histórii Toweru s vlastným humorom. Neskôr naše kroky mierili na známy most Tower Bridge, ktorý sa nachádza kúsok od Tower of London a prechádza cez rieku Temža. Navečer sme išli už len na vyhliadkovú budovu Sky Garden, odkiaľ sme mali úžasný výhľad na celý Londýn.  

TRETÍ DEŇ 

Tretí deň sme išli pozrieť hlavnú a najznámejšiu časť Londýna – Big Ben, London Eye, Westministerský palác a taktiež Buckinghamský palác. Samozrejme sme navštívili aj známu obchodnú ulicu Oxford Street. Keďže aj jedlo patrí ku kultúre, nemohla som neochutnať tradičné Fish and chips. Toto jedlo sa stalo populárnym medzi turistami, a tak sa dá kúpiť takmer na každom kroku – ideálne na rýchly obed v meste. No naspäť k Londýnu a k tomu, čo sa tu dá zažiť. Londýn je známy nespočetným množstvom divadiel, ktoré ponúkajú stovky divadelných predstavení a muzikálov. Každý si nájde to svoje. My sme si vybrali muzikál s názvom Matilda v divadle Cambridge a bol to naozaj úžasný zážitok. 

ŠTVRTÝ DEŇ 

Poznáte medvedíka Paddingtona? Práve v jednom londýnskom domčeku, ktorý sme si boli posledný deň pozrieť, našiel Paddington v rozprávke svoj domov. Pomenovali ho po londýnskej železničnej stanici Paddington, kde má svoju sochu. A keďže je Anglicko kolískou futbalu, a v Londýne ho považujú takmer za náboženstvo, nemohli sme vynechať ani zápas anglickej Premier League medzi Fulhamom a Evertonom. 

LONDÝNSKE FUN FACTS 

• Parliament Hill v parku Hampstead Heath je taký dôležitý, že výhľad na Londýn z tohto miesta je chránený zákonom. To znamená, že nikto nesmie postaviť budovu, ktorá by zakryla tento nádherný výhľad na mesto. 

• Na začiatku 20. storočia boli londýnske autobusy rôznych farieb. Jedna spoločnosť natrela svoje autobusy na červeno, aby ju ľudia ľahko rozpoznali. Táto farba sa tak osvedčila, že ju prevzali všetci a stala sa symbolom mesta.  
• Pamätník Veľkého požiaru Londýna má výšku 61.6 metra, čo je presne rovnaká vzdialenosť, aká je medzi ním a miestom, kde v roku 1666 začal Veľký požiar Londýna.
• Podľa legendy musí byť v Toweri neustále aspoň 6 havranov. Ak by havrany odleteli, monarchia a celé kráľovstvo by zaniklo. Táto povera je taká silná, že sa o havrany stará špeciálny kráľovský strážca.
• Kráľovná Alžbeta ll. si pred svojou korunováciou musela zvyknúť na to, aká ťažká je kráľovská koruna. Aby si na ňu zvykla, nosievala ju napr. pri čítaní novín. Koruna je totiž taká ťažká, že by si pri jej nosení bez tréningu zlomila krk.
• Big Ben je len prezývka pre obrovský zvon vo vnútri veže. Oficiálny názov veže je Elizabeth Tower.
• London Eye bol pôvodne navrhnutý len ako dočasná atrakcia.
• Vo Westminsterskom paláci platí prísne pravidlo, ktoré zakazuje zomrieť v priestoroch budovy, čo z neho robí jedno z najzvláštnejších miest na svete.
• Buckinghamský palác je v podstate ako malé mesto v meste. Má svoje vlastné policajné oddelenie, poštu, kino a dokonca aj bazén a ošetrovňu.
• Na ulici Oxford street, tiež známej aj ako nákupná ulica, sa nachádza viac ako 300 obchodov.
• Londýn má viac ako 240 divadiel.
• Londýnske metro je najstarším na svete. Jeho prvá linka vznikla už v roku 1863. Zároveň je  aj tretím najväčším metrom na svete.
  

The post Čo vidieť v Londýne za štyri dni? appeared first on Nový Blesk.

Predstavenie sa nekonalo vo veľkej divadelnej sále, ale v malom štúdiu dolu. Tým, že to bola menšia miestnosť, boli sme bližšie k hercom a viac ma to vtiahlo do celého príbehu. Ja osobne som to dosť prežívala a vžila som sa aj do niektorých postáv, malo to na mňa naozaj silný emocionálny vplyv.

Celý príbeh sa odohráva v jednej nemeckej dedinke a ide o skutočnú udalosť z roku 2002. Traja mladí chlapci brutálne zavraždili svojho kamaráta, sedemnásťročného Marinusa. Páchatelia sa otvorene hlásili k pravicovému extrémizmu, Hlavnou postavou inscenácie bol jeden z útočníkov, ktorý vypovedal pred súdom a priznal všetko, čo sa stalo. Mali sme tak možnosť vidieť prelínanie sa viacerých časových a dejových rovín. Vedľajšími postavami boli starší brat útočníka, ich rodičia, matka mŕtveho chlapca, jeho kamarát a vyšetrovateľ.

Spôsob, ako sme mali pred sebou viac scén naraz a prepínaním svetiel nám ukazovali, na čo sa práve máme zamerať, v ostatných častiach zatiaľ zvyšné postavy dotvárali atmosféru a niekedy ukazovali, o čom postavy v hlavnej scéne hovoria, bol veľmi zaujímavý. Ako napríklad, svetlo svietilo na chlapca, ktorý vypovedal a spomenul nejakú postavu alebo situáciu a svetlo sa preplo na iného herca, ktorý zahral scénu, ktorá nám vysvetľovala, o čom práve chlapec rozpráva. Alebo sme sa tým spôsobom dostávali do minulosti, ktorá nám taktiež celý prípad objasňovala. Ďalej sme si mohli všimnúť rôzne detaily na scéne, ktoré nám niečo málo prezrádzali. Rôzne náznaky v replikách, drobná mimika, správanie postáv, predmety, napr. tehly okolo vypovedajúceho chlapca, alebo hlina, ktorá naznačovala, na akom mieste na neskôr obeť našla.

V jednej scéne počas výsluchu sa jeden z hercov prechádzal za nami s hlasným klopotom podpätkov, a to celej situácii dodalo veľmi dramatický efekt. Všetky tie malé detaily vytvárali reálny a veľmi dramatický celok.

Najviac sa mi asi páčila diskusia po predstavení s moderátorom podcastu Vražedné psyché, kde sme si rozobrali jednotlivé postavy. Vysvetlili sme si dôvody konania hlavných postáv a odkryli niektoré skryté náznaky, ktoré sme si buď nevšimli alebo nepochopili a celé sme si to lepšie objasnili.

Keďže toto predstavenie navštevuje naša škola už dlhšie a hra sa stala aj súčasťou hodín dejepisu, občianskej náuky či umenia a kultúry, zozbierala som zopár študentských hodnotení tejto hry.

Nina:
Hra aj príbeh sa mi veľmi páčil. Bratia Marko a Marcel na smrť ubili mladého chlapca. Prečo? Vlastné výčitky, nevyrovnanosť? Tu vidno, ako sa my tínedžeri necháme ovplyvniť a donútiť robiť takéto zverstvá len preto, že chceme niekam patriť. Väčšinou si ani neuvedomujeme, aký vplyv má na nás naše okolie. Celé poučenie z príbehu by som zhrnula asi do vety, že pomsta a vyvŕšenie sa na niekom, kto nemôže za naše komplexy, za to nestojí.

Martin:
Hra ma veľmi zaujala, ale mal som z nej trochu zmiešané pocity. Zarážal ma fakt, že to bolo podľa skutočnej udalosti. Že niekto dokáže až takto ublížiť a zabiť nevinného človeka. Tá chladnokrvnosť a surovosť. Dokonca kamaráta. Potom som premýšľal, ako tomu zabrániť. Či boli naozaj takí zlí, alebo za to môže doba, prostredie… Čo dokáže v človeku vzbudiť niečo také? Šikana prežitá v detstve? Na druhej strane chápem, že chalani nikam nepatrili, okolo nich boli samé problémy, chorí rodičia, chudoba, nezamestnanosť, málo podnetné prostredie, frustrácia, alkohol… myslím, že by ich mohol ovplyvniť nejaký koníček, šport, niečo, čo by im dodalo motiváciu… aby si nemuseli vybrať cestu neonacizmu.

Dušan:
Toto predstavenie ma veľmi zaujalo a myslím si, že pre ľudí v našom veku je veľmi poučné. Najviac ma ale zarazilo, že matka oboch odsúdených bratov sa neustále obhajovala, že ona svoje deti dobre vychovala, že veď oni ako rodičia za nič nemôžu.

Filip:
Osobne si myslím, že táto udalosť sa môže stať kdekoľvek na svete. Prvotný problém vidím vo výchove. Rodičia sa až tak nezaujímali o svoje deti a tie sa snažili získať pozornosť inde, až sa dostali do partie neonacistov. Vzhľadom na to, čo urobili, to mohlo vyplývať aj z nenastavenej hranice rodičmi, lebo rodičia sú tí, ktorí udávajú hranice toho, čo môže dieťa urobiť. Tieto deti sú zároveň obete i vrahovia.

Viacerí odpovede sa opakovali a študenti oceňovali výkony hercov, zaujímavosť témy, ktorá bola silná a emotívna najmä brutálnosťou daného činu. Mnohí ocenili aj besedu po predstavení, ktorá ich donútila sa hlbšie zamyslieť nad všetkými aspektmi daného činu.

Ale objavili aj hodnotenia typu, že hru študenti nie celkom pochopili, pretože sa tam striedalo viacero dejových rovín, viacero miest a chvíľu im trvalo, kým príbeh uchopili a dokázali sa v ňom zorientovať. Je to pomerne zaujímavé zistenie a možno by stálo za to preskúmať, ako a či sa obdobie korony a najmä vplyvu sociálnych sietí podpísalo na nižšej schopnosti udržať pozornosť a nižšej sústredenosti mladých ľudí.

Zdroj titulnej fotky: Kopanec | Divadlo Jána Palárika v Trnave

The post Hra, ktorá nekončí na javisku: Kopanec ako zrkadlo spoločnosti appeared first on Nový Blesk.

Počas jedného bežného májového vyučovacieho dňa sme sa tak trochu preniesli v čase. Na našej škole  sa totiž odohralo divadelné predstavenie s názvom Nemá trieda. Prostredníctvom hercov sa nám inscenačný tím v podaní Michala Baláža, Adriany Totíkovej  a Ľubomíra Morbachera pokúsil priblížiť dôležitú kapitolu našej histórie – Nežnú revolúciu, ktorá sa odohrala na území bývalého Československa

Celý príbeh sa odohráva v triede, na hodine biológie, kde sa na javisku stretli tri významné postavy. Každá z nich predstavuje inú tvár človeka vtedajšej doby.

Michal Jánoš stvárnil postavu nejednoznačného učiteľa Domažlického, ktorý bol síce bystrý, no ustráchaný. Herec svojou postavou stvárnil človeka, ktorý sa v minulosti pokúsil urobiť krok smerom k lepšej budúcnosti. No narazil na tvrdé mantinely daného režimu a táto snaha ho pripravila v jeho živote o veľa. Práve preto miestami nevedel, ako sa má v danej situácii zachovať.

Silvia Soldanová si zahrala postavu Dáše Brezinovej, agresívnej zväzáčky, ktorá fanaticky verí v správnosť režimu. Verí v to, že poslušnosť a ,,bonzovanie“  jej otvoria dvere k lepšiemu životu, vysokej škole a zamestnaniu. Jej postava symbolizovala ľudí, ktorí si radšej zvolili cestu pohodlia namiesto boja.

Martin Kochan, ako študent Jano Hasara, znázornil postavu nekompromisného revolucionára, ktorý sa snaží o zmenu v nespravodlivom systéme. Reprezentoval tých, ktorí sa už nechceli ďalej báť.

Herecké výkony boli veľmi presvedčivé. Atmosféra celého predstavenia bola zvýraznená jednoduchou scénou (boli sme v reálnej triede, v našej triede) a pôsobivou komunikáciou s publikom, ktoré bolo taktiež vtiahnuté do deja a stalo sa jeho súčasťou.

Po predstavení nasledovala krátka prekvapujúca diskusia, v ktorej sa mohli študenti strednej školy niečo nové dozvedieť alebo vyjadriť svoj názor na dané obdobie.

Predstavenie Nemá trieda nám ukázalo, že aj školské divadlo môže byť jedinečné. Inscenácia v nás nezanechala iba umelecký dojem, ale aj hlbokú myšlienku a to, že sloboda nie je samozrejmosť, ale hodnota, za ktorú sa oplatí každodenne bojovať. Sme radi, že nám bolo umožnené prežiť túto dynamickú cestu do minulosti – pretože iba porozumením histórie si dokážeme vážiť prítomnosť.

Ďakujeme hercom Divadla Jána Palárika v Trnave a taktiež aj inscenačnému tímu diela Nemá trieda.

Autor: Sofia Durdjaková, III.IS

Foto: zdroj DJP

The post Nemá trieda – divadelná inscenácia, ktorá nás vrátila späť do roku 1989 appeared first on Nový Blesk.

Rekord, ktorý sa zapísal do Guinessovej knihy rekordov drží Budimir Šobat z roku 2021. Vydržal bez dychu presne 24 minút a 37,36 sekúnd. Človek za minútu vdýchne približne 10 litrov vzduchu, ktorý obsahuje 78% dusíka, 21% kyslíka, 0,93% argónu, ale aj množstvo nečistôt, ako napríklad prach, množstvo rôznych mikroorganizmov, častíc dymu a sadzí.

Myslíte si, že nám najviac znečisťuje ovzdušie priemysel? Nie, je to mýtus. Ovzdušie nám najviac znečisťuje vykurovanie domácností tuhými palivami a doprava. Slovensko má na 5.5 milióna obyvateľov 2.7 milióna osobných áut do 3.5 tony. Znečisťovanie ovzdušia má veľký dopad aj na naše zdravie. Spôsobuje dýchavičnosť, skrátenie dychu, bolesť na hrudi, ale tiež zhoršuje choroby ako napríklad astma či môže mať na svedomí aj vysoký krvný tlak.

Ako vieme, čo dýchame?

Na Slovensku máme 53 monitorovacích staníc, ktoré merajú kvalitu ovzdušia v rôznych častiach Slovenska. Na stránke dnesdýcham.sk si vieme pozrieť, aká je aktuálna kvalita ovzdušia na danom mieste. Aj malými zmenami ako sú pálenie suchého dreva namiesto odpadkov, pravidelné čistenie komína, inštalovanie solárnych panelov, vysádzanie stromov, ktoré zachytávajú prach a vytvárajú kyslík, pravidelné čistenie ulíc od prachu a iných nečistôt, vieme ovplyvniť kvalitné prostredie.

Toto všetko a ešte veľa ďalších informácií sme sa mohli dozvedieť vďaka prednáške,  ktorú pre žiakov sekundy pripravili pani Marta Bejdáková,  manažérka kvality ovzdušia pre Trnavský samosprávny kraj z projektu Populair a pani Katarína Mičáková z Ministerstva životného prostredia SR.

Ak by ste chceli o tejto problematike vedieť niečo viac, odporúčam dokumentárne filmy ako Smog wars či The Sky Above Zenica (Obloha nad Zenicou).

Autorka textu aj ilustračného obrázku:  Adrika Ivanovičová, sekunda

The post Tretia podmienka prežitia appeared first on Nový Blesk.

Prvý deň po prílete do Bruselu sme  začali návštevou Múzea európskej histórie. Fascinujúce expozície nám priblížili, ako sa formovala zjednotená Európa a aké historické udalosti ovplyvnili jej súčasnú podobu. Večer sme mali voľný program, počas ktorého sme spoznávali mesto a jeho atmosféru.

Druhý deň sme ráno zamierili do sídla Rady Európskej únie, kde sme zistili, ako funguje  rozhodovací proces členských štátov. Následne sme navštívili Európsky parlament, kde sme mali možnosť vidieť priestory, kde sa prijímajú kľúčové zákony EÚ.

Popoludnie patrilo programu organizovanému Európskou komisiou, ktorý bol plný zaujímavých prezentácií a diskusií. Po oficiálnom programe som si s novými kamarátmi, ktorých som si počas cesty našla, odskočila pozrieť ikonické Atomium.

Tretí deň sme ukončili naše stretnutia s EÚ inštitúciami ďalším programom v Európskej komisii. Po dopoludňajšom programe sme mali chvíľu voľného času, ktorý sme využili na vychutnanie si pravých belgických waflí a nakúpenie čokoládových suvenírov.

Brusel nám nielen otvoril dvere do sveta európskej politiky, ale  ponúkol aj nezabudnuteľné zážitky a chuťové dobrodružstvá, ktoré si odnášame so sebou.

The post Cesta do srdca Európy vďaka Štúrovmu peru appeared first on Nový Blesk.