Slávnostné vyhlasovanie ankety Športovec roka Strednej športovej školy má za sebou prvú štvrť storočnicu. Tento rok som mala možnosť ako novinárka študentského časopisu sledovať tento výnimočný deň zblízka a priniesť vám jeho  atmosféru aj exkluzívne rozhovory s ocenenými športovcami.

V Divadle Jána Palárika sa konal už 26. ročník Športovca roka alebo inak Športovec a talent Strednej športovej školy Jozefa Herdu. Táto príležitosť bola pre mňa veľmi zaujímavá, lebo ako žiačka gymnázia by som sa tam z kapacitných dôvodov inak nedostala.  Bol to skvelý zážitok. Bola som veľmi zvedavá,  ako bude prebiehať nielen hlavný program,  ale aj príprava a skúšky pred príchodom hostí.

Našťastie som tam mohla prísť hneď od rána a mohla som vidieť všetky zákulisné momenty. Bolo cítiť, že väčšina ľudí – či už učitelia, športovci alebo naše  talenty, ktoré dopĺňali atmosféru celého programu, pociťovali stres a tlak z očakávania,  ktoré do celej akcie vkladali. No myslím si, že na výsledok môžu byť všetci pyšní.

Program sa skladal z predstavenia jednotlivých športov, ktoré na škole máme.

Nasledovalo uvítanie  hostí, ako napríklad  župana Trnavského samosprávneho kraja Jozefa Viskupiča  či bývalého riaditeľa našej školy Jozefa Jančoviča, ktorý je zakladateľom tejto myšlienky aj samotnej ankety.

Moderátori odovzdali  slovo súčasnému riaditeľovi školy Petrovi Tomanovi, ktorý predniesol skvelý motivačný príhovor, adresovaný najmä našim športovcom.

Neskôr,  keď už prišlo k oceňovaniu športovcov, tvorili kultúrny program už spomínaní talentovaní žiaci  školy. Mohli sme počuť krásny spev, v jednom prípade aj so sprievodom  živej kapely  či vidieť tanečné vystúpenie dievčat zo Streetbeats crew alebo akrobatické zostavy  našich žiačok – aerobičiek.

Keď sa žiaci zo športových tried odobrali domov,  víťazi, učitelia a dôležití hostia sa presunuli do Zrkadlovej sály v hornej časti divadla, kde sa konala záverečná recepcia. Tam som mala jedinečnú príležitosť spraviť rozhovory s niektorými  výhercami.

Damon Atkinson – baseball

J: Ako si sa k tomuto športu dostal?

D: Už na základnej škole ma mama prihlásila na krúžok a odvtedy to hrám. Žiadny iný šport som neskúsil,  takže to je jediný šport,  čo som hral celý život.

J: Chceš v ňom aj naďalej pokračovať? Nikdy si nemal krízu či myšlienky,  že by si skončil?

D: Určite v ňom chcem pokračovať do konca mojej kariéry  a budem sa držať pri tom športe celý život.

J: Si spokojný s výberom našej školy?

D: Určite som spokojný s výberom školy aj s tým, že môžem mať schválený individuálny študijný plán, ktorý mi povoľuje ísť väčšinu času do zahraničia.

J: Ako hodnotíš dnešok? Svoje umiestnenie? Skončil si v prvej desiatke.

D: Páčilo sa mi tu veľmi a dúfam, že budúci rok sa umiestnim na lepšom mieste.

J: Veríš, že nabudúce  sa umiestniš možno aj na prvom mieste?

D: Myslím, že áno. Včera som sa dozvedel, že ma chcú do extra ligy, takže dúfam, že áno.

J: Tak to ti gratulujeme a budeme držať palce v ďalšej kariére.

Emma Karhanová – atletika

J: Ako si sa k tomuto športu dostala?

E: Keď som skončila s gymnastikou,  tak som nevedela, čo mám začať robiť a kamaráti mi navrhli, či nechcem skúsiť atletiku. Takže vlastne vďaka nim.

J: Tvoj otec aj bratia hrajú futbal, tebe to nikdy nenapadlo alebo nelákalo ťa to týmto smerom?

E: Mamina odmietala,  aby som hrala futbal aj ja a myslím si, že sú všetci radi, že majú také spestrenie po futbale.

J: Viem, že si prestúpila z klasického  gymnázia do športovej triedy. Si spokojná s týmto rozhodnutím?

E: Áno, má to väčšie výhody ako na klasickom gymnáziu,  mám tak viac času na seba a na všetky ostatné povinnosti a lepšie to zvládam.

J: Stíhaš vo voľnom čase aj iné záľuby ako atletiku,  alebo je ten šport pre teba v podstate relaxom?

E: Ono je to celé s tým športom tak, že treba tam aj regeneráciu, ale  nemám veľa hobby,  čiže fakt väčšinu času venujem len tej atletike.

J: Nikdy si nemala chuť skončiť?

E: Tak mala som viacero kríz, keď som bola menšia,  ale myslím si, že teraz som už celkom odolná a chcela by som v tom pokračovať  aj po strednej či  popri vysokej,  ak by sa dalo.

J: Veríš, že budúci rok sa možno umiestniš aj v prvej trojke,  možno dokonca aj na prvom mieste?

E: Verím, že by sa to mohlo podariť tá prvá trojka, pretože máme nejaké ambície na majstrovstvá Európy, čiže si myslím, že to by nám k tomu mohlo stačiť.

J: Budem ti držať palce. Ďakujem za rozhovor.

Víťaz Športovca roka: Oliver Scheffel – džudo

J: Aké máš pocity z toho, že si vyhral prvé miesto?

O: Veľmi sa z toho teším. Je to už môj ôsmy rok na tejto škole,  tak sa z toho naozaj veľmi teším.

J: Ako si sa dostal k tomuto športu?

O: Môj oco aj dedko boli džudisti, tak som sa tak generačne do toho posunul.

J:Baví ťa to? Nikdy si neuvažoval nad skončením alebo nad zmenou?

O: Áno, určite v tom chcem pokračovať. A myslím si, že každý už mal také myšlienky, tak aj ja som ich už mal.

J: Vyhovuje ti naša škola?

O: Určite mám viac priestoru na džudo, hlavne začínam až treťou vyučovacou hodinou,  takže  môžem ráno trénovať a potom opäť poobede po škole. Za  mňa je to ideálne.

J: Máš čas aj na iné veci popri učení a športe?

O: Džudo je celý môj život, viac toho už nestíham.

J: Ďakujem za rozhovor

The post Keď sa talent stretne s vytrvalosťou. Športovec roka na našej škole appeared first on Nový Blesk.

Osobne si myslím, že veľa mladých ľudí ani nevie,  čo naozaj znamená slovo láska alebo milovať a len tak sa nimi oháňajú,  ako keby to bolo hocijaké slovo. Ľudia radi preháňajú,  takže ak sa bavia s kamarátmi o niekom novom,  podľa mňa radi povedia:  „Bože,  asi som sa zamiloval/a“ a pritom toho človeka ani poriadne nepoznajú. Často bývajú vlastne „ zamilovaní“ len do predstavy o tom človeku a nie do neho samotného,  takže ani nemajú reálny extra záujem o spoznanie toho druhého,  aby si svoju predstavu nepokazili.

Možno je trochu odo mňa pokrytecké tu o tom takto písať,  keď sama to všetko robím,  ale práve preto o tom píšem, lebo verím, že som v tom nie som sama. Nemyslím tým teraz, že by sa mali všetci hneď rozísť. Určite aj z prvých počiatočných  vzťahov vyjde niečo dobré. Viete zistiť,  čo vám prekáža  alebo naopak veľmi vyhovuje na tom druhom a v budúcnosti sa budete podľa toho riadiť. Verím, že spolu zažijete veľa nezabudnuteľných krásnych zážitkov,  len by som povedala, že niekedy to môže priniesť viac škody ako úžitku. Napríklad zlomené srdcia, o ktoré sa budete tak báť, že ich dlho nikomu ďalšiemu nezveríte.

Tak aké sú vlastne benefity prvých vzťahov? Poďme si to zhrnúť v bodoch:

1. Objavovanie seba samého – prvá láska nás učí spoznať, kto sme, čo cítime, potrebujeme, formuje naše sebavedomie a identitu.
2. Skúsenosť so vzťahmi – je to prvý „tréning“ partnerských zručností, kde sa učiť ako komunikovať, dôverovať, riešiť konflikty.
3. Učenie sa zvládať sklamanie – sklamanie nás učí pracovať s bolesťou a smútkom, pomáha pochopiť, že láska je proces a nie rozprávkový stav.
4. Inšpirácia a tvorivosť – prvá láska často prebúdza tvorivé sily, ľudia píšu básne, piesne, kreslia, snívajú…
5. Vzácna spomienka na čistotu prvého vzťahu – aj po rokoch si ľudia pamätajú na prvú lásku ako na symbol úprimnosti a nevinnosti.

Vraví sa, že na každého niekto niekde čaká a je dosť možné, že tak skoro nepríde. Vraví sa aj, že musíte byť trpezlivý a nevyhľadávať toho pravého,  lebo sa ukáže v ten pravý čas. Ja sa však  len tak neviem toho hľadania zbaviť,   keďže nie som asi veľmi  trpezlivá,  ale dúfam, že niektorým možno aspoň trochu tento článok otvorí oči a užijú si  najlepšie roky života aj bez honu za romantickou láskou,  keď často stačí zo začiatku tá priateľská, ktorá koniec koncov môže vydržať celý život.

Titulná fotka vznikla pomocou ChatGPT

The post Prvá láska – motýle v bruchu a trhliny v srdci appeared first on Nový Blesk.

Predstavenie sa nekonalo vo veľkej divadelnej sále, ale v malom štúdiu dolu. Tým, že to bola menšia miestnosť, boli sme bližšie k hercom a viac ma to vtiahlo do celého príbehu. Ja osobne som to dosť prežívala a vžila som sa aj do niektorých postáv, malo to na mňa naozaj silný emocionálny vplyv.

Celý príbeh sa odohráva v jednej nemeckej dedinke a ide o skutočnú udalosť z roku 2002. Traja mladí chlapci brutálne zavraždili svojho kamaráta, sedemnásťročného Marinusa. Páchatelia sa otvorene hlásili k pravicovému extrémizmu, Hlavnou postavou inscenácie bol jeden z útočníkov, ktorý vypovedal pred súdom a priznal všetko, čo sa stalo. Mali sme tak možnosť vidieť prelínanie sa viacerých časových a dejových rovín. Vedľajšími postavami boli starší brat útočníka, ich rodičia, matka mŕtveho chlapca, jeho kamarát a vyšetrovateľ.

Spôsob, ako sme mali pred sebou viac scén naraz a prepínaním svetiel nám ukazovali, na čo sa práve máme zamerať, v ostatných častiach zatiaľ zvyšné postavy dotvárali atmosféru a niekedy ukazovali, o čom postavy v hlavnej scéne hovoria, bol veľmi zaujímavý. Ako napríklad, svetlo svietilo na chlapca, ktorý vypovedal a spomenul nejakú postavu alebo situáciu a svetlo sa preplo na iného herca, ktorý zahral scénu, ktorá nám vysvetľovala, o čom práve chlapec rozpráva. Alebo sme sa tým spôsobom dostávali do minulosti, ktorá nám taktiež celý prípad objasňovala. Ďalej sme si mohli všimnúť rôzne detaily na scéne, ktoré nám niečo málo prezrádzali. Rôzne náznaky v replikách, drobná mimika, správanie postáv, predmety, napr. tehly okolo vypovedajúceho chlapca, alebo hlina, ktorá naznačovala, na akom mieste na neskôr obeť našla.

V jednej scéne počas výsluchu sa jeden z hercov prechádzal za nami s hlasným klopotom podpätkov, a to celej situácii dodalo veľmi dramatický efekt. Všetky tie malé detaily vytvárali reálny a veľmi dramatický celok.

Najviac sa mi asi páčila diskusia po predstavení s moderátorom podcastu Vražedné psyché, kde sme si rozobrali jednotlivé postavy. Vysvetlili sme si dôvody konania hlavných postáv a odkryli niektoré skryté náznaky, ktoré sme si buď nevšimli alebo nepochopili a celé sme si to lepšie objasnili.

Keďže toto predstavenie navštevuje naša škola už dlhšie a hra sa stala aj súčasťou hodín dejepisu, občianskej náuky či umenia a kultúry, zozbierala som zopár študentských hodnotení tejto hry.

Nina:
Hra aj príbeh sa mi veľmi páčil. Bratia Marko a Marcel na smrť ubili mladého chlapca. Prečo? Vlastné výčitky, nevyrovnanosť? Tu vidno, ako sa my tínedžeri necháme ovplyvniť a donútiť robiť takéto zverstvá len preto, že chceme niekam patriť. Väčšinou si ani neuvedomujeme, aký vplyv má na nás naše okolie. Celé poučenie z príbehu by som zhrnula asi do vety, že pomsta a vyvŕšenie sa na niekom, kto nemôže za naše komplexy, za to nestojí.

Martin:
Hra ma veľmi zaujala, ale mal som z nej trochu zmiešané pocity. Zarážal ma fakt, že to bolo podľa skutočnej udalosti. Že niekto dokáže až takto ublížiť a zabiť nevinného človeka. Tá chladnokrvnosť a surovosť. Dokonca kamaráta. Potom som premýšľal, ako tomu zabrániť. Či boli naozaj takí zlí, alebo za to môže doba, prostredie… Čo dokáže v človeku vzbudiť niečo také? Šikana prežitá v detstve? Na druhej strane chápem, že chalani nikam nepatrili, okolo nich boli samé problémy, chorí rodičia, chudoba, nezamestnanosť, málo podnetné prostredie, frustrácia, alkohol… myslím, že by ich mohol ovplyvniť nejaký koníček, šport, niečo, čo by im dodalo motiváciu… aby si nemuseli vybrať cestu neonacizmu.

Dušan:
Toto predstavenie ma veľmi zaujalo a myslím si, že pre ľudí v našom veku je veľmi poučné. Najviac ma ale zarazilo, že matka oboch odsúdených bratov sa neustále obhajovala, že ona svoje deti dobre vychovala, že veď oni ako rodičia za nič nemôžu.

Filip:
Osobne si myslím, že táto udalosť sa môže stať kdekoľvek na svete. Prvotný problém vidím vo výchove. Rodičia sa až tak nezaujímali o svoje deti a tie sa snažili získať pozornosť inde, až sa dostali do partie neonacistov. Vzhľadom na to, čo urobili, to mohlo vyplývať aj z nenastavenej hranice rodičmi, lebo rodičia sú tí, ktorí udávajú hranice toho, čo môže dieťa urobiť. Tieto deti sú zároveň obete i vrahovia.

Viacerí odpovede sa opakovali a študenti oceňovali výkony hercov, zaujímavosť témy, ktorá bola silná a emotívna najmä brutálnosťou daného činu. Mnohí ocenili aj besedu po predstavení, ktorá ich donútila sa hlbšie zamyslieť nad všetkými aspektmi daného činu.

Ale objavili aj hodnotenia typu, že hru študenti nie celkom pochopili, pretože sa tam striedalo viacero dejových rovín, viacero miest a chvíľu im trvalo, kým príbeh uchopili a dokázali sa v ňom zorientovať. Je to pomerne zaujímavé zistenie a možno by stálo za to preskúmať, ako a či sa obdobie korony a najmä vplyvu sociálnych sietí podpísalo na nižšej schopnosti udržať pozornosť a nižšej sústredenosti mladých ľudí.

Zdroj titulnej fotky: Kopanec | Divadlo Jána Palárika v Trnave

The post Hra, ktorá nekončí na javisku: Kopanec ako zrkadlo spoločnosti appeared first on Nový Blesk.

Celú exkurziu sponzoroval Trnavský samosprávny kraj. Mnohých z nás to skutočne zaujímalo a nešli sme tam len kvôli jednotke z dejepisu. Vyrážali sme spred školy už o 5:30 ráno a to bolo šťastie, pretože cesta nám trvala štyri a pol hodiny spolu s prestávkami a pár otočkami v rakúskych dedinách, ktoré boli pre vodiča asi veľmi podobné.

Keď sme konečne dorazili na miesto, zistili sme, že ide o skutočne medzinárodnú udalosť. Už z diaľky sme videli vlajky rôznych štátov, ako napríklad Izraela, Kuby, Ruska či Francúzska. Všade okolo bolo veľa skupiniek rôznych národností, niektorí boli oblečení vo svojich národných krojoch alebo vojenských uniformách a hrdo niesli vlajky svojich národov. Len my sme prišli celkom obyčajne poobliekaní a bez vlajky. Snáď nabudúce.

Keďže sme sa trošku cestou stratili, skoro sme nestihli príhovor nášho trnavského župana, ale našťastie sme to len tak-tak stihli. Po príhovore sme sa všetci odfotili aj so žiakmi z Gymnázia Jána Hollého pred naším pamätníkom.

Neskôr sme sa presunuli po 186 strmých schodoch dolu ku kameňolomu, kde väzni museli najviac drieť a mali tam najhoršie podmienky na prácu. Dozvedeli sme sa, že tam pracovali celý deň počas akéhokoľvek počasia. Či už bolo vonku 30 stupňov alebo -30. Kameň, ktorý tam dolovali, museli vyniesť po tých schodoch spôsobom, že sa stálo v radoch za sebou a vedľa seba a posúvali si ho z ruky do ruky. Keď sa niektorý z väzňov čo i len zakolísal alebo nebodaj spadol, spôsobom, akým stáli vedľa seba, sa spustil dominový efekt a všetci popadali. Na takomto „predstavení“ sa esesáci a kápovia nesmierne zabávali. Kamene často vážili aj 50 kg a väzni nedostávali normálne prídely jedla, takže dospelý muž vážil priemerne len 40 kg. Aj z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nie je nič príjemné ísť po tých schodoch. Sú dosť strmé a nie sú veľmi široké, aby sa tam dala dobre držať rovnováha, ale majú taký nezvyčajný sklon dovnútra, aby bola šanca pádu trochu menšia.

Keď sme si všetky tie schody a ďalší kopček vyšliapali späť hore, čakalo nás ďalšie nekonečne dlhé čakanie na priamom slnku. Čudujem sa, že naozaj nemám úpal, ale môžete mi veriť, že spálení sme boli, lebo, samozrejme, že sme si niektorí zabudli dať opaľovací krém alebo zobrať aspoň šiltovku.

Na rade bol slávnostný pochod, kde všetky zúčastnené národy v abecednom poradí so slávnostným uvedením vchádzali za múry obytnej časti, kde väzni spávali. A keďže sme Slovensko a „S“ je celkom ďaleko v abecede, počkali sme si dosť dlho.

Keď sme konečne boli na rade, celkom malý komplex sme pomerne rýchlo prešli a všetko sme videli len zvonku. Bohužiaľ, sme sa tam už nemohli vrátiť. Asi najväčšia škoda bola, že múzeum sa otváralo až o nejakú ďalšiu pol hodinu a už vtedy sme mali byť podľa pôvodného plánu v autobuse na ceste domov.

A keďže sme navyše vyrážali o nejakú tú hodinu neskôr, lebo sa nám stratil ešte aj cestou k autobusu jeden žiak a „nevedel sa nájsť“, vodič autobusu nám po ceste späť radšej ani nezastavoval.

The post Dotyk s temnotou dejín: Na výročie konca 2. svetovej vojny sme si uctili pamiatku obetí v Mauthausene appeared first on Nový Blesk.