Títo hluční idioti však nie sú produktom či dôsledkom moderných technológií, i keď sa to možno niekedy tak zdá. Netvár sa, že si nespomenieš aspoň na jedného rodinného príslušníka „z doby dinosaurov“, ktorý má neprávom pocit, že je expert. 

Možno máš babku, ktorá vždy po návšteve nemocnice spustí kritiku každého jedného príslušníka personálu, ktorého stretla. Všetci sú neprofesionálni, nikto z nich nevie, čo robí, predpísali jej zlé lieky a na tú kardiológiu, kam ju poslali, nepotrebuje ísť, veď ona svoje srdce pozná najlepšie a je si istá, že je zdravá. 

Alebo strýka, ktorý má počas každých MS v hokeji pocit, že je múdrejší než rozhodcovia, tréner a všetci hráči na lavičke dokopy. Každému prítomnému vykladá, ako to nebol gól, ako by to on zahral lepšie a ako tréner postavil zlého brankára. To, že on naposledy hral hokej pred 40-timi rokmi na rybníku so spolužiakmi a momentálne má také pivné brucho, že má problém si zaviazať šnúrky, preňho nepredstavuje žiadny problém. 

Takže nie, „expertov“ nám nevytvorila moderná doba technologická. Vždy tu boli, internet im akurát poskytol jednoduchý a rýchly spôsob, ako svojimi výkrikmi zasiahnuť viac ľudí než kedykoľvek predtým. 

Autor toho facebookového komentára, tvoj ujo a babička majú jedno spoločné: nevedia, že nevedia, že nevedia. Nie sú s problematikou oboznámení natoľko, aby si uvedomovali jej zložitosť a rozsah. Práve preto majú pocit, že vedia dosť na to, aby svoje názory na danú tému vykrikovali do sveta, ešte k tomu poriadne nahlas. 

Filozofia a jej najznámejší predstavitelia sa ignoranciou, hlúposťou, pocitom nadradenosti a nevedomosťou zaoberajú už po stáročia, čo dosvedčuje napríklad Sokratov slávny výrok „viem, že nič neviem“, alebo Konfuciovo tvrdenie, že „skutočné poznanie je poznať rozsah svojej nevedomosti“. 

Pred 20-timi rokmi sa dvaja sociálni psychológovia, konkrétne David Dunning a Justin Kruger rozhodli, že je najvyšší čas tento fenomén objasniť aj z hľadiska psychológie. Ich inšpiráciou bol okrem iného príbeh zločinca McArthura Wheelera. Na základe svojho výskumu v roku 1999 opísali niečo, čo bolo neskôr pomenované ,,Dunning-Krugerov efekt“ práve podľa svojich objaviteľov. Hneď v roku 2000 im za to bola udelená Nobelova cena.

Čo také spravil McArthur Wheeler? V roku 1995 vylúpil v Pittsburgu dve banky. Ozbrojený a bez masky. Keď ho chytila polícia, bol veľmi šokovaný, lebo, ako tvrdil „sa predsa polial šťavou“. Nie, naozaj nesrandujem. Tento zločinecký megamozog mal pocit, že pokiaľ sa poleje citrónovou šťavou, bude pre kamery neviditeľný. Svoj názor nezmenil ani po zhliadnutí záznamov z prepadnutia, ktoré  označil za podvrh. 

 „Dunning-Krugerov efekt“ je vlastne typ poznávacej chyby, na základe ktorej menej kvalifikované osoby alebo osoby s nízkymi kompetenciami v danej oblasti výrazne nadhodnocujú svoje schopnosti a výkon v porovnaní s ostatnými, pretože majú väčšie ťažkosti rozpoznať svoje reálne schopnosti. Naopak, vysoko kvalifikovaní ľudia svoje schopnosti podhodnocujú, no preceňujú silu ostatných. 

Toto bolo dokázané práve výskumom prevedeným v roku 1999 na Cornell University. Účastníci mali vyplniť test, ktorý overil ich vedomosti z gramatiky, schopnosť logického uvažovania a posudzovania, aké vtipné prídu vybrané vtipy ostatným ľuďom. 

Potom sa každého testovaného spýtali, ako si myslí, že dopadol v porovnaní s ostatnými a ako by ohodnotil stupeň svojich znalostí všeobecne. Podľa tohto sa im podarilo účastníkov rozdeliť na 4 skupiny. Prvú tvorili tí, ktorí dopadli v teste najhoršie, no zároveň sa najviac preceňovali: ich priemerná úspešnosť bola 12%, sami sa však hodnotili omnoho optimistickejšie – okolo 62%. Naopak, štvrtá skupina – tá najlepšia, mala tendencie mierne sa podceňovať a zároveň preceňovať výsledky ostatných, pretože mali pocit, že keď je niečo jednoduché pre nich, je to rovnako jednoduché aj pre ostatných. 

Keď boli obom skupinám ukázané výsledky ostatných a bola im daná možnosť poopraviť svoj výsledok, testovaní zo štvrtej skupiny boli schopní svoj výsledok mierne zdvihnúť, a tým ho priblížiť realite, zatiaľ čo tí z prvej na svojom výsledku trvali. Z tohto sa núka myšlienka, že feedback pomáha tým viac kompetentným. 

Ako sa teda človeku stane, že nevie, že nevie, že nevie? Predpokladom je mať aspoň minimálne informácie o danej téme. Z tohto dôvodu pravdepodobne neuvidíme veľa ľudí hádať sa o jadrovej fyzike. Zato odborníkov na futbal, politiku, zdravotníctvo, školstvo a ekonomiku nájdete vždy a všade.

Akokoľvek múdri sme, nikto z nás nie je odborník na všetko, čo je úplne normálne a prirodzené. Všetci máme oblasti, o ktorých si myslíme, že vieme veľa, i keď nevieme. Dunning-Krugerov efekt je všadeprítomný a každý z nás ho už zažil na vlastnej koži, i keď sa to človeku možno nezdá. Veď ako inak sa dá vysvetliť názor 88% ľudí, že práve oni sú lepší šoféri ako ostatní? Nielenže je to štatisticky nemožné, ono to navyše nekorešponduje s tým každodenným množstvom nehôd.

Dunning-Krugerov efekt sa neobmedzuje na špecifickú etnicitu, kultúru, spoločenskú triedu, pohlavie, ani nie je ukazovateľom nízkeho IQ. Nehovorí o hlúposti daného človeka, len o jeho neschopnosti objektívne zhodnotiť svoje vedomosti v určitej oblasti. Pravdepodobne sa mu celkom nevyhneme, no je dobré byť otvorení novým nápadom, myšlienkam a pohľadom aj v oblastiach, v ktorých sa vyznáme (alebo si to aspoň myslíme). Vždy musíme byť najprv začiatočníci, kým sa staneme naozaj odborníkmi. Je to nepríjemné obdobie sebaklamu, kedy máme pocit, že sme za krátku chvíľu podchytili tak 70% všetkého, čo o téme potrebujeme vedieť, no ak sa budeme ďalej učiť, pochopíme, akí hlúpi a naivní sme boli. 

Samozrejme, každú novú informáciu treba brať s rezervou a overiť si ju zo spoľahlivého zdroja, najmä pokiaľ sa vám zdá nepravdepodobná. Vždy je tu totiž šanca, že sa vás snaží poučovať človek, ktorý je ešte väčší začiatočník ako vy sami.

The post Neviem, že neviem, že neviem appeared first on Nový Blesk.

Muži mi to vysvetlia je vlastne zbierkou 7-mich esejí, ktoré vznikli a boli uverejnené pôvodne samostatne. V tej najznámejšej z nich, podľa ktorej je celá kniha pomenovaná, skombinovala autorka príhody zo života, konkrétne medializované prípady, aj tie každodenné nespravodlivosti dejúce sa v kultúrach od USA až po Indiu len preto, že „chlapi to vedia lepšie“. Jej cieľom bolo vysvetliť mansplaining a jeho dôsledky, ktoré sú ďalekosiahlejšie, než by sa mohlo zdať.

Solnit, ktorá napísala o mansplainingu asi najznámejšiu esej vôbec, je často označovaná aj za autorku samotného termínu (táto zásluha je jej, ako sama tvrdí, pripisovaná neprávom, no nepopiera, že esej mohla vznik samotného výrazu inšpirovať). Iróniou je, že ona sama toto slovo používa nerada, lebo sa jej zdá trochu prisilné.

Zvyšok knihy obsahuje dosť strašidelné štatistiky násilia páchaného na ženách, názory na sexuálny škandál riaditeľa Medzinárodného menového fondu (ako jedného z najvplyvnejších a najmocnejších mužov planéty), zrovnoprávnenie manželstva, vymazávanie žien z histórie a mnoho iného. 

Muži mi to vysvetlia má, ako každá kniha, ktorá rieši tabuizované témy a núti ľudí rozmýšľať, okrem obdivovateľov zo všetkých kútov sveta aj zástupy neprajníkov. Podľa nich je cieľom celej publikácie zhadzovať mužov. Lebo umocňovať postavenie žien zjavne znamená automaticky degradovať mužov, všakže? (Nie, neznamená.)

Rebecca Solnit oplýva obdivuhodnou schopnosťou človeka priam ovaliť svojimi slovami. No aj keď práve  nerozdáva slovné facky, zachováva si svoj typicky úprimný, jasný a na mňa miestami až príliš priamy štýl písania. Na 13O-tich stranách absolvuje čitateľ rýchlo kurz histórie feminizmu s dôrazom na neutíchajúcu potrebu jeho prítomnosti ešte aj dnes. Eseje nie sú vôbec rozsiahle, náročné a ani človek, ktorý takmer nemá tušenia, o čom vlastne feminizmus je, sa nebude cítiť stratený, skôr naopak. Kniha mi, keďže nezachádza do detailov, príde ako fajn príručka „feminizmu pre začiatočníkov“. Tento dojem vo mne navodzujú aj príbehy zo života, či už tie medializované alebo autorkine, ktorými sú popretkávané názory s faktami. Práve tie konkrétne prípady dodávajú autorkiným myšlienkam skutočný rozmer. Zároveň podávajú ľuďom, ktorí sa s tým môžu mať problém stotožniť, polopatistické a neabstraktné vysvetlenie toho, čo autorku na tomto svete štve.

The post Spoznaj sedem statočných (feministických esejí) appeared first on Nový Blesk.

“Hello, I’m Severn Suzuki speaking for ECO – the Environmental Children’s Organization.

We are a group of 12 to 13 year olds trying to make a difference: Vanessa Suttie, Morgan Geisler, Michelle Quigg, and me. We’ve raised all the money to come here ourselves. To come 5,000 miles to tell you – adults that you must change your ways.

……………

At school, even in a kindergarten you teach us how to behave in the world. You teach us not to fight with others, to work things out, to respect others, to clean up our mess, not to hurt other creatures, to share, not to be greedy. Then, why do you go out and do – do the things you tell us not to do? Do not forget why you are attending these conferences – who you’re doing this for. We are your own children. You are deciding what kind of world we are growing up in.

Parents should be able to comfort their children by saying, ´Everything’s going to be all right; it’s not the end of the world, and we’re – and we’re doing the best we can.´ But I don’t think you can say that to us anymore. Are we even on your list of priorities?

………”

These are only a few cut-outs of her speech, but I think they are enough for you to get the idea what it was about (she pretty much told adults they are hypocrites, just in case someone did not get it).

I guess you have never heard her name before, have you? Well, not surprising, but still sad, considering she has been speaking about environmental issues for 32 years.

Severn founded the Environmental Children’s Organisation at the age of 9. It was a group of friends that wanted to learn and teach other kids about environmental problems. 

She has come a long way since days of the ECO and the Earth Summit. These days she is working towards her PhD at the University of British Columbia with a goal to manage language research that will help to enliven a traditional language of her husband’s tribe called Haida. 

In-between the speech at Rio de Janeiro and saving Haida, she received a Bachelor of Science in Ecology and Evolutionary Biology from Yale University, and a Masters of Science in Ethnoecology (it’a a scientific study on how different groups of people living in different parts of the world understand the ecosystems around them) from the University of Victoria, British Columbia. 

She published a few books: Tell the World (1993), The Day You Will Change the World (2003), Notes from Canada’s Young Activists (2007) and moderated a TV series for children called ‘Suzuki’s NatureQuest,’ and series ‘Samaqan – Water Stories’ about First Nations and water issues.

As an Earth Charter Commissioner she and her five friends cycled across Canada to raise awarness about climate change and air pollution in 2000.

In 2017 she and her childhood friends from the Environmental Children’s Organisation celebrated 25 years since the famous speech at the Eart Summit. They asked young people from Canada, the USA, Japan and Brazil to give the speech again. They wanted to remind the world that those words were still true, maybe even more than in 1992, and that there was yet another generation of adults failing their children.

Even if Suzuki’s speech didn’t sound familiar, this one will, I bet:

“My message is that we’ll be watching you. This is all wrong. I shouldn’t be up here. I should be back in school on the other side of the ocean. Yet you all come to us young people for hope. How dare you!

You have stolen my dreams and my childhood with your empty words.

You are failing us. But young people are starting to understand your betrayal. The eyes of all future generations are upon you. And if you choose to fail us, I say: We will never forgive you.

We will not let you get away with this. Right here, right now is where we draw the line. The world is waking up. And change is coming, whether you like it or not.

Thank you.”

I said you would know this one, didn’t I? It went totally viral, and so did many others of Greta’s speeches. This one is from the UN Climate Action Summit that was held in New York in September 2019.  

I don’t think I need to introduce Greta, but just in case: she is a 17 year old environmental activist who gained international recognition in 2018, when she skipped school to protest in front of the Swedish parliament. Soon enough, other students started joining her and together they created a school climate strike movement known as Fridays for Future. She has given numerous speeches that have gone viral. Vice Media created a 30-minute documentary called “Make the World Greta Again“, which you can find on YouTube. 

So, what do these two girls (and their speeches) have in common?

They both have a relative, who is known in association with a climate change. Severn‘s father is a Canadian environmentalist David Suzuki, while Greta is a distant relative to Svante Arrhenius, a Nobel-winning chemist who first estimated the greenhouse effect on the Earth’s climate.

They both took an interest in the climate change at a young age. As I have already mentioned, Suzuki started the ECO when she was 9. Greta first heard about the climate change in 2011 when she was 8, but it wasn’t until August 2018 when she started taking action. She stood in front of the Swedish parliament with the, now famous, sign „Skolstrejk för klimatet“ and was soon joined by other students. Since then  she has made numerous public appearances and speeches both in front of young people at various protests, and politicians at meetings. Moreover, she has made Fridays for Future protests famous worldwide. 

Both of the above mentioned movements are about adults not doing enough. These girls have suggested that politicians weren’t doing enough back then and aren’t doing enough now. That children shouldn’t be fed with false hopes and fairy tales about the situation not being serious when it is really serious. 

So, has anything changed since 1992? In terms of our action against the climate change, not much. Or at least not enough. Scientists nowadays say that we have 10 years left to do something, so if my math is right, we don’t have enough time to wait around for another 30 years for another child that will try to open our eyes. Therefore, the best we can probably do is to listen to them and Greta. 

The post Severn Suzuki: Greta of the 90s appeared first on Nový Blesk.

Kto je vlastne Caster Semenya? V skratke, jedna z dominantných postáv modernej atletiky a štvrtá najrýchlejšia žena histórie na tratiach 400 metrov a dlhších. A predmet snáď najdiskutovanejšieho súdneho prípadu moderného športu.

Ak chceme ísť do detailov, táto Juhoafričanka je dvojnásobná olympijská víťazka v behu na 800 metrov (2012, 2016) a trojnásobná majsterka sveta v rovnakej disciplíne (2009, 2011 a 2017). Na tejto trati vyhrala vo svojej kariére už 29 pretekov. Okrem toho si občas zabehne aj 400 alebo 1500 metrov. Práve z 1500-ky si v roku 2017 odniesla z majstrovstiev sveta bronz. 

Prvýkrát sa do povedomia verejnosti dostala v roku 2009. Nanešťastie, viac ako jej športové výkony (a prvý titul majsterky sveta) boli rozoberané obvinenia, ktoré sa s ňou tiahnu ešte aj dnes, o 11 rokov neskôr.

Vtedy ju, ešte ako tínedžerku, IAAF (International Association of Athletics Federations) donútila podstúpiť testy na potvrdenie pohlavia. Aby som to objasnila, nešlo im o otázku žena/muž, skôr 100% žena. Ak máte XX chromozómy, ste biologicky žena, ak XY, muž. Jednoduché, však? Nanešťastie nie. Veď ako potom vysvetliť ženu s vyvinutými sekundárnymi pohlavnými znakmi (prsami), ženským reprodukčným systémom, ale XY chromozómami, čo nie je až taký ojedinelý jav, ako by si človek myslel? Na prvý pohľad primitívna otázka o pohlaví  zatiaľ nemá až takú jednoduchú a jednoznačnú odpoveď.

Táto, vtedy 19-ročná pretekárka, nielenže nemohla kvôli testom súťažiť dlhých 11 mesiacov, ona bola navyše počas tohto obdobia pravidelne preberaná v svetových médiách, keďže prípad si získal mediálnu pozornosť. Články s priam konšpiračnými teóriami (ktoré samozrejme neboli stavané na žiadnych vyjadreniach Caster, doktorov či IAAF) boli plné dohadov a vyhlásení súperiek. To, že ju nepodržali kolegyne z brandže, je podľa mňa veľmi smutné. Niektoré z nich dokonca otvorene vyhlásili, že medzi ne nepatrí: „Takíto ľudia by s nami nemali mať povolené behať. Pre mňa nie je žena. Je muž.“ Takto sa ako jedna z mnohých vyjadrila talianska atlétka Elisa Cusma v roku 2009.

Konečná diagnóza zistená u Caster bola hyperandrogenizmus, čo je zdravotný stav charakterizovaný zvýšenou hladinou androgénov v ženskom tele. Najdôležitejším androgénom je testosterón. 

Tento hormón, ktorý sa zjednodušene zvykne označovať ako „mužský“, sa nachádza aj v telách žien a jeho úlohy nie sú práve zanedbateľné: posilňuje kosti, pomáha pri tvorbe červených krviniek….a je produkovaný vaječníkmi. Dúfam, že týmto som vo vás raz a navždy zničila staré známe testosterón = chlap. Lebo to, ako vidíte, nie je také jednoduché.

V apríli 2011 IAAF zaviedla hornú povolenú hranicu hladiny testosterónu u žien, a to 10 nmol/l. Pretekárky, ktoré túto hodnotu prekračovali, museli brať lieky na zníženie. Caster sa toto obmedzenie nijako nedotklo, keďže do vyššie uvedenej hranice sa bez problémov zmestila.

O 4 roky neskôr Športový arbitrážny súd (Court of Arbitration for Sport) donútil IAAF pravidlo zrušiť s argumentom, že neexistujú dostatočné dôkazy, či práve testosterón môže za nadpriemerné výkony atlétok. Zároveň im dali 2 roky na to, aby tieto dôkazy predložili.

Aj napriek pretrvávajúcemu nedostatku jednoznačných dôkazov prišla IAAF v apríli 2018 s novým pravidlom, v ktorom stanovili povolené hladiny testosterónu len na 5 nmol/l. Ak chcela žena súťažiť, musela udržať hladinu testosterónu pod touto hranicou pol roka pred súťažou (čiže po zavedení nového pravidla museli všetky dotknuté ženy najprv znížiť hladinu testosterónu vo svojom tele, čo chvíľu trvá, a potom ju tak ešte ďalších 6 mesiacov udržať, kým boli schopné preukázať splnenie nových podmienok a mohli začať opäť súťažiť). Toto nové pravidlo však malo platiť len pre pretekárky súťažiace v disciplínach medzi 400 a 1500 m, preto mnohí, vrátane samotnej Caster, zastávajú názor, že regulácia bola mierená priamo na Juhoafričanku. 

Caster 19.6.2018 oznámila, že sa chystá podať námietku. Tá  bola ale Športovým arbitrážnym súdom zamietnutá (the Court of Arbitration for Sport), a tak regulácia vstúpila 8.5.2018 do platnosti. Atletika bola zrazu rozdelená na dva tábory: jedni schvaľovali postoj IAAF a reguláciu považovali za potrebnú a prospešnú, druhí mali pocit, že pohlavie sa nedá určovať podľa jedného jediného parametra. Okrem toho poukazovali na humánny rozsah tejto regulácie, lebo ňou, zjednodušene povedané, IAAF v podstate povedala ženám, ktoré sa identifikujú ako ženy a doteraz žili ako ženy, že do ženskej atletiky nepatria.

Juhoafričanka sa stále odmietala vzdať a prípad posunula Švajčiarskemu najvyššiemu súdu (Federal Supreme Court of Switzerland), ktorý 3.6.2019 oznámil, že IAAF poverili dočasne pozastaviť uplatňovanie pravidla. Svoje rozhodnutie o pozastavení zrušil však tento súd 30.7.2019, čím ju obrali o zvyšok minuloročnej sezóny.

Semenya reagovala vyhlásením, že plánuje naďalej bojovať proti diskriminácii žien v športe.

No naskytá sa otázka: čo ďalej? Príde si v lete do Tokia po tretie olympijské zlato? To zatiaľ jasné nie je, no úprimne, nikto by sa nečudoval, keby si po desiatich rokoch ponižovania nielen od IAAF, ale aj od súperiek, médií a vlastne celého sveta povedala, že má atletiky dosť. Na rok 2020 podpísala zmluvu s poloprofesionálnym juhoafrickým futbalovým klubom JVW Football Club. Tým sa šanca, že ju v Tokiu uvidíme, dosť znížila, i keď ona sama sa vyjadrila, že tento krok nemusí nevyhnutne znamenať koniec jej atletickej kariéry. A tak tajne dúfam, že táto legenda sa na štartovaciu čiaru raz opäť postaví.

No a teraz… prečo vlastne jej príbeh vyvolal taký veľký ohlas verejnosti? Myslím, že kto aspoň trochu pozorne čítal, už akú-takú predstavu má: IAAF vyhlásili černoške, že je chlap, donútili ju dokázať, že nie je a keď sa jej to podarilo, od jedu sa hodili o zem a v amoku rýchlo vymýšľali, ako by sa ju dalo ešte zdiskreditovať. No a prišli s hranicami testosterónov. Toto je veľmi zjednodušená verzia na veľký komplikovaný svet, kde všetko so všetkým súvisí a nič nie je jednoduché. A spravodlivosť už vôbec nie.

V roku 2009 vzbudila ohlas verejnosti, lebo bola iná. Bola oproti svojim súperkám svalnatejšia, vytrvalejšia…..proste iná. Nezapadala do všeobecnej predstavy spoločnosti o tom, ako má žena vyzerať. Totiž, snaha vykresliť jasné čiary a hranice o ženskom tele na základe noriem o tom, ako by malo ženské telo vyzerať a aké pohlavné črty by malo mať, nie je žiadna novinka. Čo ale robiť, ak dotyčná nespĺňa tieto predstavy? Podľa IAAF je ideálnym riešením začať ponižujúci (a len medzi nami, aj úplne zbytočný) lov na čarodejnice, ktorý táto situácia tak trochu pripomína. Akurát nerýpu do zvláštnych znamienok, ale do hladín hormónov.

Aby z toho momentálne vedenie IAAF nevyšlo až tak zle, musím uviesť na pravú mieru, že toto nie je prvýkrát, čo sa v športe riešilo, kedy je žena ženou: povinné pohlavné testy boli presadené Medzinárodným olympijským výborom v roku 1968. Prevádzané boli formou výteru z úst, čo samotné neznie tak hrozne, pointou skôr je, že ich museli podstúpiť vždy iba ženy, nikdy nie muži. Rokmi sa hromadili športovkyne, ktoré takéto testovania odmietali, preto boli povinné testy v roku 1992 konečne zrušené. Ešte pred dobou výterov boli ženy nútené podstúpiť gynekologické vyšetrenie. Obe procedúry mali zabezpečiť, aby sa muž neprihlásil do ženskej kategórie, i keď nemyslím, že by sa mu to nejako extra vyplatilo, keďže ženám výhra v športe nikdy nepriniesla rovnaké finančné ohodnotenie či slávu ako mužom. 

Samozrejme, že testovali iba ženy. Totiž, ak ste si ešte nevšimli, tie obmedzované v športe sú práve ženy. Videli ste niekedy niekoho namietať, že ten muž je príliš svalnatý? Zato žena – športovkyňa, je ženou práve preto, lebo je obmedzovaná. Tie hranice, nakreslené ktoviekým, sú jej definíciou: ženy sú pomalšie ako muži, ženy sú slabšie ako muži, ženy sú menej svalnaté ako muži, ženy musia mať hormóny v určitých obmedzených hladinách… Ako to dopadne, ak sa nájde nejaká, ktorá do tejto predstavy až tak celkom nezapadá? Naozaj nevieš? Tak si ešte raz prečítaj prvú polovicu článku. Prečo, keď už zaviedli tú svoju maximálnu povolenú hladinu, nezačali testovať aj mužov a vyhrážať sa im, že ak testosterónu nebudú mať viac ako 5 nmol/l, budú musieť súťažiť v ženskej kategórií?

Ako dokonalý príklad úspešného muža si môžeme zobrať takého Michaela Phelpsa. Okrem svojich nepomerne krátkych nôh vzhľadom k trupu, veľkých chodidiel a hypermobility ramenných kĺbov a členkov produkuje o polovicu menej kyseliny mliečnej (odpadová látka vylučovaná svalmi) ako ostatní. Jeho telo teda pracuje veľmi efektívne. Keď si zadáte do Googlu jeho meno, vyskočia titulky ako: „What makes Michael Phelps so good?“, „Swimming superstar….“, „The most successful swimmer of all time…“, „The man who changed swimming“ a mohla by som pokračovať. Má niekto pocit, že by sme mu kvôli tomu, aký sa narodil, nemali dať príležitosť súťažiť? Prečo sa nikto nesťažuje, že si má skrátiť chodidlá alebo začať produkovať viac kyseliny mliečnej, lebo súčasná situácia je absolútne  neférová  pre chudákov ostatných plavcov? Prečo toto ešte nikomu nezišlo na um? Prečo Caster má znižovať svoje hladiny testosterónov a jeho nikto nenúti vylučovať viac kyseliny mliečnej? Prečo genetický dar jedného obdivujeme a druhej hovoríme, že je to zlé, nespravodlivé a má s tým niečo robiť? Nepríde vám to pokrytecké? Nestavať naňho limity, lebo je muž, ale jej v rýchlosti brániť, lebo je žena? A žena a rýchlosť azda nejdú dokopy? 

Už sme to rozobrali z morálneho hľadiska, tak sa poďme pozrieť na to praktické, vlastne úplne najpraktickejšie a najdôležitejšie: zdravotné. Povedzme, že atlétka sa rozhodne podrobiť liečbe. Znamená to, že o pár mesiacov môže opäť súťažiť? Nie nevyhnutne. Celkom reálne sa totiž môže stať, že ani s pomocou tých najlepších lekárov a liekov sa pod tých 5 nmol/l prosto nedostane. Alebo dostane, ale nebude schopná udržať sa tam stanovených 6 mesiacov. Okrem toho, hormóny nie sú lentilky a nemôžete ich papať koľko, kedy a v akej kombinácii chcete, majú svoje riziká (a vedľajšie účinky). Preto je potrebné sa opýtať, či budú atlétky ochotné ich dlhodobým, v niektorých prípadoch každoročne opakovaným užívaním riskovať nielen kariéru, ale aj zdravie. Podľa mňa je to príliš vysoká cena za nejakú medailu, nech sa nikto nehnevá.

Kariéra Caster Semenyi je určite príbehom výnimočnej ženy a atlétky. Možno je to aj príbeh o snahe spraviť šport férový pre všetkých, bez ohľadu na pohlavie, s ktorým sa identifikujú. A možno je o tom, čo sa stane, keď sa žena, ešte k tomu čierna, vymyká z priemeru. To už ale nechám na posúdenie čitateľa.

The post Caster Semenya: Som žena a som rýchla appeared first on Nový Blesk.

Nemyslím, že iba jednoduchá, akokoľvek múdra definícia, dokáže obsiahnuť silu hocijakého výrazu a už vôbec nie tak neutíšiteľného, kvôli ktorému sa viedli vojny, ľudia sa vraždili, protestovali… Lenže presne toto sa za slobodou skrýva. Jej história je krvavá a turbulentná. 

Otroctvo začalo už v staroveku, prežilo stredovek a sčasti sa dožilo aj novoveku.  V USA spravili pohreb otroctvu len pred 154 rokmi, v Brazílii odvtedy uplynulo len 130 rokov a v mnohých oblastiach sveta s neefektívnou štátnou správou a podplatenými úradníkmi prežíva dodnes. V Mauritánii je dokonca stále legálne. Zotročovanie väzňov je pokračovaním otroctva, no laici často nevidia príbuznosť. Kedysi sa mu darilo v  Sovietskom zväze, kde novodobí otroci postavili aj Bielomorský kanál, ktorý spája Volgu a severné pobrežie Ruska. Dodnes si pomerne spokojne nažíva v Číne, a hoci sa aj tam postupne stáva nevítaným hosťom, stále je tolerovaný. Absolútne kráľovský servis má v Severnej Kórei, tam sú jeho „paláce“, nám známe ako koncentračné tábory, naozaj bohato zastúpené.

 Aj keď otroctvo a jeho bohaté dejiny sú niečo, čo sa nás priamo nedotýka, rodová nerovnosť áno. Je pekne hlboko zakorenená v kultúre, v spôsobe, ktorým sme boli vychovávaní a dostať ju preč bude beh na dlhú trať. Viete si predstaviť, kde by bolo ľudstvo, keby počas celej svojej histórie dávalo geniálnym a silným ženám rovnaké príležitosti ako mužom? Rozhodne o kus ďalej ako je. Tradičná a „prirodzená“ rola ženy je len výmyslom spoločnosti, na čo začalo pár osamotených odvážnych duší prvýkrát poukazovať v 18. a 19. storočí. To bol začiatok a zároveň prvá veľká vlna feminizmu. Požiadavky? Volebné právo a právo na vzdelanie. Akokoľvek kruto to znie, na Slovensku mohli ženy voliť až po roku 1919, Švajčiari to však posunuli ešte na vyšší level a dámy pustili do volebných miestností prvýkrát pred 48 rokmi. Druhá vlna na seba nechala čakať, zlovestnému tichu pred búrkou zazvonil umieračik až v 6o-tych rokoch, kedy zasiahlo USA priam feministické tsunami. Európa ho pocítila o 10 rokov neskôr. Začalo to diskusiami o platových rozdieloch, reprodukčných a sexuálnych právach a zdraví. Témy postupne pribúdali: sexuálne násilie, prevaha „mužského pohľadu“, nedostatočná reprezentácia žien absolútne vo všetkých oblastiach a dnes, o 40 rokov neskôr je nanešťastie stále o čom rozprávať, no aspoň miniatúrnymi krôčikmi sa posúvame vpred a búrame stáročiami postavené múry pohlavných stereotypov.

So začiatkom renesancie vznikla i teória o nadradenosti „európskeho človeka“ nad všetky iné kultúry i rasy. Túto myšlienku, posilnenú ešte objavením Nového sveta, ako prví pocítili domorodí Američania na nich páchanou genocídou. V 17. a 18. storočí dokonca prebiehali oficiálne diskusie vo Valladolide, či vôbec možno považovať Indiánov za ľudské bytosti s dušou a mysľou. Po neospravedlniteľných zverstvách a obrovskej krvavej škvrne, ktorú tieto zverstvá zanechali v dejinách, sa v roku 1552 podarilo dosiahnuť zákaz ohavného zaobchádzania s pôvodnými obyvateľmi. Netrvalo dlho a ich osud zdedili černošskí otroci z Afriky. 

Za vznik novodobého rasizmu môžeme ďakovať Josephovi Arthurovi de Gobineau a jeho knihe „Štúdia o nerovnosti ľudských rás“. Ako prvý rozdelil ľudské rasy na bielu, žltú a čiernu. Prirodzene, bielu (árijskú) považuje za tú najnajnaj, nasleduje žltá a napokon čierna. Pojmom nadradená rasa označuje Árijcov (Indoeurópanov) – severo a západoeurópskych Germánov. Na tento literárny skvost naviazali ďalšie a ďalšie a myšlienka získavala na popularite. Dostalo sa to až do bodu, že 28 štátov prijalo zákony na zachovanie zdravej bielej rasy – zakazovali manželstvá príslušníkov rôznych rás, skúmali predkov a vyhľadávali „chybné línie“, ktoré by mohli byť prekážkou v „tvorbe“ zvrchovaného bieleho jedinca. Samozrejme obchodníci s otrokmi div že z kože neskákali od šťastia, keďže vďaka rozmachu týchto teórií im prekvital biznis. I keď v roku 1865 bolo černochom uznané volebné právo a okovy segregácie trochu povolené, politici sa snažili účasti „farebných“ na voľbách zamedziť rôznymi inými spôsobmi, napríklad skúškou dospelosti, ktorá obsahovala základné vedomosti z viacerých oblastí a počítala s ich nevzdelanosťou. V tomto období úradoval Kukluxklan, ktorý spolu so štátom dohliadali na každodennú segregáciu – černosi nesmeli chodiť s belochmi po rovnakom chodníku,  pozrieť sa im do očí… Až osobnosti ako Martin Luther King  prinútili vládu postupne začať odstraňovať polená, ktoré im dovtedy hádzali pod nohy.

 Jedna z najohavnejších genocíd v dejinách sa odohrala v Tasmánii, kde britskí kolonisti roku 1803 vyvraždili celú 5-tisícovú domorodú populáciu. Podobné zverstvá boli spáchané na mnohých ďalších austrálskych kmeňoch, v Kongu Belgičanmi alebo vyvraždenie Hererov a Námov nemeckými kolonizátormi na začiatku 20. storočia.  Podobných prípadov sa dá nájsť nespočetné množstvo.

Homosexualita bola až do roku 1992 klasifikovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou ako choroba.  V Československu boli homosexuálne skutky trestné do roku 1962. Dodnes je kvôli sexuálnej orientácii v niektorých, najmä moslimských krajinách stále trest smrti. No starovekí Gréci, Inkovia či tichomorské kultúry ju považovali za bežný prejav. Ako sme mohli spraviť tak obrovitánsky krok späť? Najväčším odporcom homosexuality je  kresťanská cirkev. Priznávam, ako ateistka som Bibliu v živote ani len neotvorila, no nie je tam niečo o tom, že máme milovať? Nie je právo na lásku jedným zo základných ľudských práv? Nezhoduje sa  v tomto Biblia so zákonmi? A keď sme už pri tom, nemali by štát a cirkev byť samostatné, oddelené a nezávislé? Prečo sme teda jednou z posledných 6-tich krajín EÚ, kde sú sobáše osôb rovnakého pohlavia nelegálne?

O náboženskej diskriminácii sa ani nemusíme baviť, začalo to križiackymi výpravami a dnes, v našom hypermodernom a že vraj vyspelom 21. storočí považujeme moslimov za teroristov. Lenže moslim je moslim a terorista je terorista a niekto by si mal otvoriť slovník. Ako doplnkové čítanie by som odporúčala Korán, aby zistil, že tam naozaj nie je nič o vyhadzovaní sa do vzduchu. 

Po trochu podrobnejšom skúmaní histórie prídeme na to, že sloboda, pokiaľ na ňu hľadíme z globálneho hľadiska, nikdy vlastne nebola. Teda bola, lebo ako povedal Charles de Montesquieu, francúzsky spoločenský komentátor a politický mysliteľ niekedy na prelome 17. a 18. storočia: „Sloboda, to je právo robiť to, čo dovoľujú zákony“ . Lebo všetky tie hrozné veci boli zákonmi dovolené, páchané vládou či minimálne ňou podporované. Preto si myslím, že ak chceme mať slobodu, musíme zmeniť, respektíve poupraviť dve veci: zákony a ľudí. Zákony musia byť správne sformulované a postavené na „správnych“ hodnotách, no nie sú schopné obsiahnuť všetko. Môžete do zákonov napísať, že ženy musia byť rovnako platené ako muži, no nič to nezmení na tom, ako sa niektorí muži pozerajú na svoje šéfky. Môžete vyhlásiť na papieri, že Slovensko je otvorené všetkým náboženstvám, no do pracovného pomeru, najmä na miesto, kde dochádza ku kontaktu so zákazníkmi, prijme šéf radšej kresťanku ako moslimku. Ani povolenie sobášov osôb rovnakého pohlavia nezastaví tínedžerov, aby šikanovali svojho homosexuálneho spolužiaka. Preto zákony nestačia. Sú neodškriepiteľne nevyhnutný základ, no samy o sebe nič nezmôžu. 

Aby bola sloboda, je treba tak trochu prekódovať ľudstvo. Momentálne sme nakódovaní v programe BojímSaOdlišnosti a potrebujeme stlačiť DELETE, najať čo najviac programátorov so schopnosťou písať tak nádherne logické kódy lásky a pochopenia šíriace sa ústnym podaním, že sa celé ľudstvo postupne prekóduje do programu VeďSmeVšetciĽudia. Videli ste niekedy čivavu hrať sa iba s čivavami a dalmatínca len s dalmatíncami? Psov bratríčkovať sa iba so svojím druhom a opovrhovať všetkými inými? Ja nie. Psy to totiž zase raz pochopili lepšie ako my „najinteligentnejší z inteligentných“. Pochopili, že všetci sú jedna rasa, aj keď vyzerajú absolútne rozdielne. Čivava chápe, že je výhodné kamarátiť sa s dalmatíncom, lebo on dočiahne na kuchynský stôl a linku, kde páničkovia nechávajú jedlo. Dalmatín chápe, že sa oplatí kamarátiť s čivavou, lebo kto by mu inak vyberal loptičky zakotúľané pod posteľou, kam sa on nezmestí? Došlo im to, čo nám nie. Že napriek odlišnostiam sú vlastne všetci rovnakí, že záleží na povahe, nie farbe kožucha a veľkosti.

Sloboda je, keď….Ona zatiaľ nie je. Kedy bude? Keď vyšliapeme po schodoch až na samý vrchol mrakodrapu Rovnoprávnosť a zbúrame tú starú, pravidelne renovovanú budovu Predsudky. Ak sa jedného dňa, krok po kroku, schod po schode, poschodie po poschodí, dostaneme konečne celí zadýchaní až na najvyššie poschodie, výhľad bude stáť za všetku námahu, ako to už pri náročných výstupoch býva. Rozhliadneme sa a uvidíme krásny svet, kde sa ľudia budú súdiť podľa charakteru a príležitosti im budú ponúkané, lebo si ich zaslúžia. Kde budú vedľa seba žiť ľudia líšiaci sa vierou, kultúrou či farbou pleti, no budú vedieť, že tieto rozdiely vôbec nič nemenia, pretože všetci sme rovnocenní. Je na čase sa podľa toho začať aj správať. 

Článok je súčasťou aktuálne pripravovaného SLOBODNÉHO čísla Nového Blesku.

The post Sloboda je, keď… appeared first on Nový Blesk.

Tento najvernejší, fotoreportér Frank, s ktorým prežili možné i nemožné, ho ako tieň pripomínajúci bolestivú samotu prenasledoval až k truhle. Bol pri prvých, vtedy ešte nesmelých dotykoch a flirtoch tohto politika s mocou. Zachytával Veľkého muža od čias, kedy s istotou a prehľadom čistil kraj, snažil sa kontrolovať nekontrolovateľné, až po dni veľkých fádnych príhovorov k rovnako veľkému a fádnemu davu.  V závere vidíme už iba neschopnosť tohto politika robiť aj tie najmenšie rozhodnutia, lebo jedna chyba by mohla znamenať stratu moci. Neopustil ho ani počas štátneho pohrebu s tisíckami ľudí, z ktorých ani jediného jeho smrť nezarmútila. Pre prítomných to znamenalo iba zmenu tváre na titulkách novín za niekoho, kto nebude nevyhnutne schopnejší či lepší.   

Celý tento život, vzostupy, zakopnutia, škandály a pády, od partizánov cez všetky bankety a otvárania závodov až  po štátny pohreb, každý dôležitý moment bol zamknutý v jednom z mnohých fotoalbumov v trezore. Táto Frankova súkromná zbierka bola výsmechom jeho práci: stovky negatívov zo štátnických stretnutí, sál a tribún, ktoré by nikdy neprešli schvaľovacou komisiou. Jeho lexikón hlúpostí. Zachytával tu ľudskú stránku slávy: politické lásky, flirty, žúry a hory jedla v jedálenskom vozni cestou do vojnou zničeného kraja, generála tancujúceho odzemok na recepčnom stole alebo nahého herca plávajúceho v kaluži. Veľký muž bol Frankov najobľúbenejší študijný objekt. Bol zvedavý, čo sa môže stať z chlapa, ktorým jeho priateľ kedysi býval.  

Mňačko kritizoval dobu, ktorá sa nesmela kritizovať. Samozrejme, nepáčilo sa to mnohým, medzi inými Antonínovi Novotnému. Vtedajší prezident si autorove vyjadrenia vzťahoval na seba. Vydanie tejto knihy neprichádzalo do úvahy, lebo štátni funkcionári nemajú chyby a nezomierajú na urémiu, nezatvárajú nevinných, ktorí by pre nich mohli predstavovať prekážku, nerozvádzajú sa preto, že ich manželka nie je dosť reprezentatívna a nezavrhnú syna, keď ich potrebuje. Sú fotografiou na prednej strane novín, hlasom rečniacim spoza pultu, nie chybujúcim človekom.

Život autora rozhodne nebol všedný a nudný, skôr naopak. Počas vojny bol držaný v koncentračnom tábore, z ktorého utiekol a následne sa pridal k partizánom. V 50. rokoch to bol jeden z najváženejších reportérov a presvedčený komunista, postupne sa stal, naopak, zásadným odporcom režimu. Dvakrát mu vzali československé občianstvo, vylúčili ho z učebníc a zakázali jeho knihy. Aj napriek tomu, alebo možno práve vďaka svojej úprimnosti a vyjadrovaniu názorov bez ohľadu na to, ako sa budú páčiť mocným, je toto dielo “zúrivého reportéra” úprimným svedectom doby, jej nedokonalostí a zároveň nadčasovým príbehom ľudskej skazenosti mocou. 

The post Mňačko kritizoval dobu, ktorá sa nesmela kritizovať appeared first on Nový Blesk.

Volala sa Daphne Caruana Galizia. Bola zavraždená 16.10.2017 bombou nastraženou v jej aute. Bola snáď najznámejšou žurnalistkou celého ostrova, venovala sa (okrem iného) korupcii v tomto malom štáte, a preto mala veľa mocných nepriateľov. Politikov, sudcov, majiteľov firiem…..

V apríli 2018 uzrel svetlo sveta The Daphne Project – 45 žurnalistov z rôznych kútov sveta sa spojilo, aby dokončili jej investigatívnu prácu. Vyšetrovanie, ktoré ju pravdepodobne stálo život, tak nevyšlo nazmar.

Fotka Galal El-Bahairyho, zanietene rozprávajúceho  Egypťana s mikrofónom v ruke, na mňa jedného dňa svietila z obrazovky mobilu. Pod ním, okrem siahodlhého popisu, ktorý si už nanešťastie nepamätám, som po prvý raz objavila #ImprisonedWriter. Tento básnik, skladateľ a aktivista bol odsúdený za „urazenie armády“ a „šírenie falošných správ“. 

Mesiac pred prezidentskými voľbami (pre tých, čo si potrpia na dátumy presne 26.2.2018) bola vydaná pesnička Balaha, ktorej text napísal práve Galal. Zameriava sa na kritiku vlády a korupciu. Krátko predtým mu vyšla zbierka básní „The Finest Women on Earth“ (Najskvelejšie ženy na zemi). Dielo bolo prevažne prejavom úcty k egyptským ženám, v dodatku zároveň spomína aj súčasný postoj Egypťanov k terorizmu. 

Zatknutý bol 3.3.2018 a od 10.3.2018 si odpykáva 3-ročný trest vo väznici Tora s maximálnym zabezpečením. Toto väzenie je neslávne známe svojím zaobchádzaním s trestancami – nedovoľujú im stretávať sa s rodinou či právnikmi, neposkytujú im zdravotnú starostlivosť a základné hygienické potreby.

Predpokladám, že ste o oboch teraz počuli po prvýkrát, však? Práve na zvýšenie povedomia a podporu podobných ľudí organizuje od roku 1980 organizácia PEN International Deň väznených spisovateľov. Už 39 rokov upriamujú pozornosť verejnosti na reportérov, básnikov, skladateľov a aktivistov z celého sveta, ktorí odporujú potláčaniu  jedného z najzákladnejších ľudských práv – práva na slobodu prejavu. Členovia tejto medzinárodnej organizácie vzdelávajú verejnosť prostredníctvom seminárov či článkov, pripomínajú si tých, ktorí boli zavraždení. Usilujú sa o to,  aby ich práca nebola zabudnutá, snažia sa o prepustenie uväznených a šírenie ich práce. 

Ako môže každý podporiť Deň väznených spisovateľov? Nájsť si na Instagrame  #ImprisonedWriter alebo ísť na stránku PEN International. Sledovať ich na sociálnych sieťach. Prečítať si, čo píšu, prípadne ich články či posty zdieľať.

Viem, že to nevyzerá ako veľa, no pomáha to zvýšiť povedomie. O organizácii, o ich práci, o tých, ktorým sa snažia pomôcť a to najdôležitejšie – o porušovaní práva na slobodu prejavu.

The post 15. november: Deň väznených spisovateľov appeared first on Nový Blesk.

……a sex therapist. And her 16-year old son, Otis Milburn, isn’t exactly thrilled about it. His mother’s profession is the only thing that separates him from being totally invisible at his high school Moordale High, where he, alongside with his gay best friend Eric Effiong and other students experience all kinds of typical teenage struggles – from school problems through family dramas to uncertain first relationships and touches.

After he helps a school bully to overcome his sexual performance anxiety, the snug smoke of Otis’s anonymity disappears. Maeve Wiley, tough looking, yet vulnerable bad girl and social outcast (and my absolutely favourite character) talks Otis into opening a sex clinic for fellow students. From that moment on, the series follows lives of clinic’s clients, growing friendship between Otis and Maeve, Otis’s struggles in the relationship with his mom and much more. 

Main characters are anything but shallow, quite diverse when it comes to backround/race/sexuality etc. and have their, often very relatable, problems. Each of them has their own “time to shine” and develop throughout the series.

Sex Education talks about sexuality and sex, its common but untalked-of struggles, because, let’s not lie to ourselves, this topic is still a kind of taboo. Homosexual relationships are portraited as equal to heterosexual ones, with all that it involves, including sex.

It’s fun, yet it will teach you more than any school Sex Ed lessons have ever had, all in 8 episodes of its first season.

And the best part? Netflix has confirmed season 2! No release date yet, but if the promise of the other season with Otis, Eric, Maeve, Jean, all other characters and this funny, awkward and real series is all I can get for now, I will gladly take it.

The post Otis – sex therapist of Moordale High appeared first on Nový Blesk.

Si jednou z 12-tich dievčat, ktoré reprezentovali Slovensko v rámci projektu She Runs. Na konci septembra ste s pánom zástupcom a Katkou Slovákovou strávili pár dní v Bruseli, kde boli odprezentované výstupy a zhodnotený celý proces. Vy ste sa podelili o skúsenosti s organizovaním Dní zdravia. Ako posledný polrok v rámci projektu hodnotíš? 

Poriadne som si precvičila angličtinu, videla zas novú krajinu a bola som súčasťou skutočnej konferencie. Na Dňoch zdravia sa mi veľmi páčilo, že sme ich pripravovali všetky spolu. Celkovo bolo fajn niečo organizovať, dať ostatným príležitosť niečo robiť.

Budeš sa aj naďalej uberať takýmto smerom, alebo máš úplne iné plány?

Určite je v tejto sfére ešte čo robiť. Bolo by fajn, keby niektorá z nás pokračovala, ale asi nie som tá pravá. Veď ja a šport? To predsa vôbec nejde dokopy…..

Dobre, takže k športu ťa to neťahá, čo neprekvapuje asi nikoho, kto ťa v živote videl behať. Kam teda? Si tretiačka, volila si si semináre…..z čoho sa chystáš maturovať? 

Mám dejepis a francúzštinu a aj tie som si zvolila skôr z donútenia, keďže niečo sme si vybrať museli. Na gymnázium som išla hlavne kvôli jazykom – angličtine, slovenčine a teda aj francúzštine. Ja som vlastne až do deviateho ročníka na ZŠ nevedela, kam chcem ísť. A potom… Veď existujú gymnáziá! Vyhovovalo mi, že je tam všetko a nemusím sa na nič špecializovať. Zároveň som už vtedy veľa čítala, no nič seriózne nepísala. No a teda, čo ďalej? Ak sa nedokopem k napísaniu niečoho úžasného, čo mi začne zarábať peniaze, tak určite pôjdem na VŠ. Asi by som chcela pokračovať v odbore s týmto zameraním: jazyky, možno nejaká história, keď už mám ten dejepis, alebo niečo podobné. Nechcem ísť na žurnalistiku, lebo mám pocit, že ak vie človek písať, uplatní sa v tejto oblasti aj bez titulu. 

Ísť na gympel kvôli jazykom znie síce fajn, ale predsa len, ešte je tu biológia, geografia, chémia a ďalšie  predmety, ktoré sa musíš učiť.

Eh, fuj. Nie že by som tie predmety nezvládala, ale príde mi zbytočné  sa to všetko bifliť. Nebaví ma, keď viem, že to nevyužijem. Je to celé také vtipné, že sa iba učíš, napíšeš písomku a koniec. Zabudneš to. Teda minimálne ja. Našťastie ma niečo občas aj zaujme, napríklad, keď berieme na biológii človeka. To sa nás reálne týka a môže mi to raz pomôcť. 

Nad prekladateľstvom si rozmýšľala? Veď to je  vlastne kombinácia jazykov, kníh a písania….

Síce nemám až takú dobrú úroveň angličtiny, ale všetko sa dá zlepšiť. Myslím, že by sa mi to páčilo, najmä kvôli tomu čítaniu kníh.

Tvoja láska ku knihám je dosť očividná. Často máš v tlačených číslach recenzie, no nedávno si to posunula na úplne nový level a založila si si bookstagram, za čo som vďačná, keďže ma to nakoplo k prečítaniu Klubu bitkárov. 

Hej, na začiatku prázdnin som si založila vlastný Instagram o knihách, lebo som aj sama chcela, aby niekto pridával knihy a k nim nejaký stručný názor. Viac báb zo školy mi už povedalo, že si niektorú z kníh na mojom profile prečítali a bola úplne super! Podľa mňa to tak pomáha…Hm, namotať ľudí? 

Asi sa ťažko vyberá obľúbená kniha, ale spomínaš si na nejakú, čo ťa v poslednom čase naozaj zaujala?

Všetky skvelé miesta od Jennifer Niven. To bola asi prvá „reálna“ kniha, v tom zmysle, že sa zaoberá vážnymi problémami. Je to fajn napísané, má to dobrý dej a koniec. Teda, dobrý koniec…..má to smutný koniec, ale ja mám rada smutné konce. 

To fakt? Prečo?

Knihy so šťastným koncom mi občas prídu, že sa na svet pozerajú až príliš cez ružové okuliare. Lebo nie všetko musí skončiť šťastne, chápeš? Ako v rozprávkach, keď princ a princezná žijú šťastne až do smrti. Ale čo ak sa princovi niečo stane a princezná zostane smutná? Okrem toho, keď čítaš tú knihu, smutný koniec prosto nečakáš. A mám rada, keď vo mne vie autor vyvolať aj iné emócie než šťastie. 

To je teda dôvod, pre ktorý píšeš?

Áno, aj. Som typ človeka, čo chce po sebe niečo zanechať. Nepíšem z nudy. Píšem, aby druhí ľudia počuli moje myšlienky. Aby chápali, čo mám na srdci. Lebo každý má niečo… A rozprávanie, najmä o pocitoch, je väčšinou dosť zložité. Aj keď ma niečo trápi, som ticho, nedám to na sebe znať. Nerada zaťahujem ľudí do svojich problémov, ak nejaké mám. Som v tomto smere taká uzavretá. Pre mňa je riešením sa vypísať. A  ak to aj nedám nikomu prečítať, aspoň si to pritom utriedim v hlave. Taktiež sa nerada niekam pchám. 

Napríklad? 

Napríklad som nechcela ísť ani do Blesku, že sa sem nebudem pchať. Mne to prišlo, že otravujem. Proste som taká, že druhým ľuďom nechcem robiť zle. Aj keď mi niekto neskutočne lezie na nervy, som k nemu milá alebo taká neutrálna, lebo dobre viem, že ak by sa ku mne niekto správal zle, tiež by sa mi to nepáčilo. Snažím sa ísť do všetkého štýlom: čo by sa nepáčilo mne, nebudem  robiť ani ja. To je, podľa mňa, taký správny životný cieľ. 

Nakoniec ťa tí praví ľudia postrčili, Blesk ste s Katkou a Veronikou oživili a neustále ho vylepšujete. Dokonca si sa nedávno stala  zodpovednou za novovzniknutý instagramový profil. Je to bežné, alebo sú stredoškolské časopisy na Instagrame skôr raritou?

 Myslím, že dosť nezvyčajné. Minimálne v Trnave sme jediní. 

A plány? 

No, určite je fajn tam oznamovať, že vyšiel nový článok, lebo aj ja ocením takéto zjednodušenie života. Ale dávať tam stále dookola iba toto? To mi príde dosť nudné. Asi začnem viac propagovať školu, žiakov a akcie, ktoré sa organizujú. Imatrikulačky, párty a tak.

Ako zapálenú ekologickú aktivistku ťa nevnímam, takže ako prispievaš svojou troškou ku krajšiemu svetu?

Som rada za tých pár uvedomelých ľudí, najmä za tých, ktorých mám blízko, lebo ma motivujú. No ja taká osoba nie som. Ja skôr len prežívam a užívam si. Snažím sa každý deň povedať niečo druhým ľuďom. Predstav si, že zajtra sa ti niečo stane a ty toľkým ľuďom nepovieš, že ti na nich záleží. Možno tým aj niekoho potešíš….skrátka,  rada robím druhým ľuďom radosť. 

Rozhovor vznikol v rámci novej série interviews, ktoré tvoríme medzi sebou. Chceme sa navzájom lepšie spoznať a zároveň priblížiť čitateľovi. Rozhovor s redaktorkou vychádza každý štvrtok.

The post Spoznaj redaktora: Ale čo ak sa princovi niečo stane a princezná zostane smutná? appeared first on Nový Blesk.

Aj keď sa to možno nezdá, všetky tieto veci majú niečo spoločné. Obsahujú kofeín –  najrozšírenejší povzbudzujúci prostriedok na svete. Nie sú problémy s jeho zháňaním a aj keď sme viditeľne maloletí, so starbucsovým pohárom  v ruke nevzbudzujeme pohoršenie babičiek. Kebyže držíte pivovú fľašku či krabičku Marlboriek, zaručene by ste si vypočuli prednášku o dnešnej skazenej mládeži. Prečo kofeín nespôsobuje rovnakú reakciu okolia ako alkohol či nikotín? Veď je to takisto legálna droga. Prečo nikoho nezaujíma, keď je dieťa závislé od kofeínu, ale nad maloletými začínajúcimi alkoholikmi všetci krútia hlavou? Kofeín je najprijateľnejšou legálnou drogou, či už zo spoločenského, alebo zdravotného hľadiska, len je treba nájsť správne množstvo. Aj keď na to, ako na všetko ostatné, existujú tabuľky, údaje sú len orientačné a nie je to „písmo sväté“, preto sa nič nestane, ak to nedodržujete na gram presne. Ako tínedžeri s úbohými, slabými, hormonálne nestabilnými telíčkami vo vývoji máme odborníkmi dovolené prijať denne 100 mg. To je pol tabletky na utíšenie bolesti, alebo pol šálky silnej kávy, alebo jeden a štvrť hrnčeka čaju, alebo 300 g mliečnej čokolády. Pri káve je úplne jasné, že espresso má viac kofeínu ako latté, pri čokoláde sa obsah zvyšuje úmerne s množstvom kakaa, takže najviac ho má horká. Pri čajoch a kolách sa všeobecné pravidlo povedať nedá, ale čierny a zelený čaj obsahujú asi 70 mg na šálku, zatiaľ čo taký kamilkový skoro nič.

Prečo som vás zahrnula číslami? Všetko, čo skonzumujeme, má na nás určitý vplyv, preto máme papať zeleninku plnú vitamínov a vlákniny a nie „mekáč“ plný éčok a konzervantov. Takisto aj kofeín má plno pozitívnych, no aj zopár negatívnych účinkov, na ktoré by sme nemali zabúdať. Krátkodobo uvoľňuje hladké svalstvo, zlepšuje myslenie a sústredenosť, odďaľuje únavu. Dlhodobo sa dá jeho bežnou konzumáciou predísť Alzhaimerovej chorobe, cirhóze a rakovine. Na druhej strane však narúša spánok. Kofeín sa v tele zdrží až okolo 12 hodín, aj keď účinky už po pár hodinách necítime, spôsobuje plytký spánok s častým zobúdzaním sa. Môže byť príčinou, že vás stále neopustil ten otravný bacil, aj keď sa poctivo ládujete všetkým, čo odporučil doktor. Práve kofeín totiž znižuje účinky niektorých liekov.

Dá sa vybudovať si naň rezistenciu, vtedy sa účinky obmedzia len na nekvalitný spánok a zvýšenie dávky jednoducho nepomáha, no našťastie to nie je doživotné. Mala by stačiť mesačná očista, potom môžete znova veselo vychutnávať milované cappuccino.

Od každej správnej drogy sa môžete stať závislí, alebo, pokiaľ to chcete posunúť do extrému, dá sa aj predávkovať. Kofeín nie je výnimka, no na predávkovanie by ste museli žiť vyslovene iba na fakt silnej káve veľmi dlhú dobu. So závislosťou je to trošku jednoduchšie. To viete, zvyknete si na kávu ráno a poobede, potom si ju jedno ráno nedáte a všetci sa zrazu zdajú 3-krát otravnejší než zvyčajne. Táto nenápadná závislosť sa odborne nazýva kofeinizmus.

Akokoľvek divne to znie, dá sa povedať, že kofeín je taký netabu kokaín či amfetamín. Má podobné účinky, respektíve pracuje na podobnom princípe, čiže manipuluje s rovnakými mozgovými kanálikmi, aj keď by to nikomu ani len nenapadlo.

Naša odporúčaná dávka kofeínu je až kruto malá. Preto by sme z nej mali vyťažiť, čo to dá a pamätať na to, že v pohári plávajú aj ďalšie látky, ktoré na nás vplývajú. Káva obsahuje antioxidanty, ktoré dokážu zabrániť oxidačnému stresu a pôsobia ako prevencia kardiovaskulárnych a nádorových ochorení, k tomu má vysoký obsah dôležitých minerálnych prvkov draslíka a horčíka. Čokoláda, aspoň podľa mňa, obaľuje nervy cukrom. Podľa vedcov je plná antioxidantov, znižuje krvný tlak, zrážanlivosť krvi a povzbudzuje činnosť mozgu.

Keby do Coca-Coly nepridávali farbivá, bola by zelená. Ostané „soft drinks“ sú na tom veľmi podobne, ich zloženie je naozaj bohaté a výživné: kyselina fosforečná, konzervačné látky, farbivá a okolo 7 kociek cukru na pohár. Od konca 19. storočia, kedy sa objavili na trhu, si vďaka nim pestujú kofeínovú závislosť už deti a napomáhajú k tvorbe zubných kazov a obezite.

Viem, že v lete znie horúca káva hrozne, ale ešte stále je tu tá ľadová – osvieženie a kofeín v jednom.  Kvôli ochladeniu však väčšinou siahame po ľadovej kofole, čo teoreticky nie je zle, no bolo by fajn si rozmyslieť, či to za to naozaj stojí, či chceme osvieženie, kofeín a antioxidanty v káve alebo osvieženie, kofeín a cukor v kole. Už aj tak namáhané telo sa nám poďakuje aspoň za tento prejav milosrdenstva a sebalásky, aj keď porovnať s vyváženou, výživnou stravou obsahujúcou zeleninu a podobné zdravé veci sa to nedá. No niekde treba začať a možno je výmena konzervantov za antioxidanty ten správny prvý krok.

Rovnako majme na pamäti výmenu Red Bullu za kávu, keď sedíme do polnoci nad projektom, na ktorý sme zabudli. Stáva sa aj najlepším z nás, že potme brázdime internet na love po informáciách, lejeme do seba kávu, aby sme nad tým nezaspali, nadávame si do blbých a nechápeme, ako sme na to mohli zabudnúť. Tak do seba v priebehu šiestich  hodín chľustneme celú kanvicu kávy a potom ráno aj ten náš potrebný hrnček každodenný, lebo by sme zaspali zas v škole. Ale tak, čo už s tým, keď sme skoro všetci drogovo závislí, však?

The post Akú rolu zohráva u nás kofeín? appeared first on Nový Blesk.