Čo pre nich ostalo na tomto svete? (Rozbor drámy Hamlet)

Zdroj: Trnava.sk/ Divadlo Kontra

Shakespearova dráma Hamlet je súčasťou povinného čítania – oprávnene. Zrkadlí mnohé pálčivé problémy prežívania a napriek veku nestráca na aktuálnosti.

Hamlet sa smutne poneviera po hrade, zatiaľ čo jeho matka a strýko sa veselia na svojich trónoch a všetci naokolo zdanlivo zabudli na stratu významného človeka, predtým tak zakoreneného v ich životoch, ich kráľa. Claudius a Gertúda nedokážu pochopiť Hamletovu neutíchajúcu muru, snažia sa ho presvedčiť o krásach života, o tom, čo všetko by mohol robiť, užívať si. Hamlet to ale nedokáže, takto opustiť svoje presvedčenie, zahodiť spomienky, zabudnúť na všetko, čím bol a čo ho vytvorilo. Áno, mohol by spáliť smútočný šat, navliecť sa do farebných hábov ako ostatní, on to však nemôže urobiť, nedokáže sa takto podvoliť. Tápe vo svojej novej skutočnosti, nie je schopný pochopiť matkino správanie, jej strašný úpadok. Stratil oba piliere svojho doterajšieho života, otca aj matku, on zomrel a ona sa nechá oblápať novým kráľom, otcovým bratom. Duch otca prehovorí o prefíkanej vražde jedom, ktorú vykonal strýko Claudius. Hamlet sa rozhodne pomstiť, vie však, že musí postupovať bystro, moc nepriateľa je nesmierna. Nesmú ho podozrievať z racionálneho pátrania, preto začne predstierať šialenstvo. 

Dvor je rozrušený jeho novými prejavmi, kráľ aj kráľovná sa snažia dôjsť na príčinu. Polónius, radca, si myslí, že Hamletovo blaznenie je spôsobené neopätovanou láskou jeho dcéry Ofélie,  ktorej Hamlet dvoril. Kráľ je na pochybách, pre istotu zavolá Hamletových priateľov z mladosti, Rosencrantza a Guildensterna, aby ho rozveselili a dozvedeli sa dôvody bláznovstva, ale privoľuje i na možnosť sklamanej lásky a nechá Polónia, nech rozvíja túto teóriu a dozvie sa viac. Hamletovi je pri stretnutí s priateľmi jasné, kto ich poslal, všakovako ich zavádza a mätie. Občas sa rozhovorí konkrétne a jasne, potom ich zase otočí nesúvislými poznámkami. V chvíľke úprimnosti s nimi polemizuje o šialenstve, tele, slobode. On už slobodný nie je, nemá svoju myseľ, nie kvôli bláznovstvu, ale kvôli tomu, že bolo tak náramne narušené jeho životné presvedčenie, že musí žiť s takou obrovskou nespravodlivosťou na očiach. Svet nemusí byť dokonalý na to, aby v ňom mohol jedinec jestvovať. Nemôže byť však očitým svedkom takéhoto rozvrátenia. Oni s ním stále nesúhlasia, nerozumejú jeho pohnútkam. Rozveselí ho až ohlásený príchod hercov, s ktorými naplánuje predstavenie odhaľujúce strýkov perfídny čin. Taktiež s nimi pomimo diskutuje problematike  divadla a odhaľuje tak svoje veľké vzdelanie a rozhľadenosť, je jasné, že mu naozaj nič nie je, okrem neznesiteľného smútku a sklamania z ľudstva a bytia ako takého. Jasnosť Hamletovho vnímania je zrejmá aj z monológu o bytí, prednesenom pred Oféliou. Áno, nič z človeka nerobí väčšieho zbabelca ako strach z neznámych hlbín vypnutia. Čo ak je to ešte horšie, hovoríme si a žijeme ďalej. A tak žije aj Hamlet. 

Herci predvádzajú nemohru, kráľ a kráľovná spoznávajú svoje činy, tušia šarapatu. Kráľ neznesie ten pohľad, odchádza. Hamlet sa teší vyhranenej reakcii, potvrdzuje slová jeho otca. Chce, aby strýko trpel, trápil sa. Hamlet ide za matkou, Polónius kráľovnej dohovára, diktuje jej, čo má povedať, a aby si to aj odsledoval, skrýva sa za závesom.  Hamlet matku konfrontuje, tá sa bráni, Polónius sa zľakne, zakričí o pomoc. Hamlet bez väčšieho uváženia bodne mečom do závesu, zabíja Polónia. Gertrúda mu to vyčíta, on ju znova a naliehavejšie obviní z jej činov, uráža ju ako matku, manželku, ale aj ako ženu, ničí celú jej doterajšiu existenciu. Porovnáva otca so strýkom, dokazuje jej to prestrašné, nepochopiteľné zlyhanie, sklamanie všetkých sľubov a ľudských princípov. Nerozumie jej, veď je už pristará na slepú vášeň, a tak jej čin musel byť premyslený, to ho robí ešte horším. Chce, aby sa hanbila. Gertrúda uznáva svoje zlyhanie, chce však, aby jej syn dal pokoj, nenútil ju k mučivým výkrikom svedomia. Je jej chyba naozaj takou jednoznačnou chybou? Snažím sa jej porozumieť. Javí sa nám ako celkom jasná postava, žena, čo zradila muža, takých už bolo. Ale je to naozaj tak? Gertrúda svojho manžela milovala a miluje aj svojho syna, to je jasné. Čo presne mala robiť? Mala sa postaviť Claudiovi, obviniť ho, dopustiť, aby sa po jej mužovi vyzúril i na synovi? Je starou ženou, nemá všetko pred sebou ako Hamlet, postráda jeho fyzické sily a mladícku neoblomnosť. Aké boli jej možnosti? Dopustiť ďalšie vraždy, privodiť ešte väčšie nešťastie? Alebo sa podvoliť, nechať sa ponížiť, ale žiť v mieri, možno nie duševnom, ale aspoň na oko, tak, aby syn mohol pokračovať v živote. Je ľahké byť mladým mužom, síce zmučeným nespravodlivosťou, ale stále mladým s nepoškvrnenými pohnútkami, v podstate ničím neviazaným. Gertrúda nebola hnaná vášňou. Nie, nebola. Aspoň nie takou, akú Hamlet pozná. Bola hnaná vášňou matky k synovi, vášňou, ktorej sila sa ničomu nevyrovná. V stupňujúcej sa zášti sa zrazu Hamletovi zjaví duch  otca, presvedčí ho, aby matke odpustil a priviedol ju na správnu cestu. Kráľovná uverí synovi, chce od neho radu. Prv jej radí zdržanlivosť, potom zase povoľnosť a nech všetko vyzradí kráľovi. Gertrúda splní jeho pokyn, Claudius sa rozhodne Hamleta odstrániť, aby ďalej nepokračoval vo svojom besnení a najmä, aby nik neuveril tomu, že  on, Claudius, je vrah. 

Ofélia sa po smrti otca zblázni – naozaj a nepredstierane. Ten, koho ľúbila, zavraždil toho, koho si vážila a obdivovala. Čo pre ňu ostalo na tomto svete? Len smútok a spomienky, výčitky. Bez otca nebola nikým a od Hamleta nemohla žiadať ochranu či cit, veď neodpustiteľne zhrešil. Kráľ a kráľovná zdesene sledujú jej poblúznenie a aby toho nebolo málo, z Francúzska sa vracia Oféliin brat Laertes, celý nasrdený. Smrť Polónia vzbudila všelijaké otázky, kráľovský pár je veľmi nervózny a obáva sa o svoj osud. Kráľ prezrádza Laertovi, že Polónia zavraždil Hamlet, Laertes vyzýva Hamleta na súboj. 

Hamlet už vie, že Ofélia spáchala samovraždu. Unikla. Tá, čo pôsobila ako precitlivené mláďa, čo sebou nechá ľahko mávať, sa vzopäla k činu, ktorý Hamlet, zmietaný (zo svojho pohľadu) omnoho väčšími mukami, odsúdil ako nemožný, no až potom, čo pred ňou dal priechod existenciálnym úvahám, ktoré nemala ako spracovať. 

Laertes predstiera čestný súboj, kráľ otrávi Hamletovi pohár s vínom, kráľovná si z neho na Hamletovu počesť odpíja, smrť je prítomná a nevyhnutná. Hamlet je zasiahnutý Laertovým otráveným kordom, kráľovná otrávená, Hamlet bodá kráľa, zomiera aj Laertes. Vstúpivší nórsky princ je zhrozený toľkým zmarom, na žiadosť umierajúceho Hamleta sa dozvedá pravdivý obraz udalostí. Zvláštne, ako Hamletovi záležalo na tom, aby sa vedelo, ako to bolo naozaj. Hamletovi sú posmrtne uznané zásluhy, na jeho počesť sú vypálené salvy.   

Hamlet je príbeh univerzálny, priam až dokonalý. Je o pomste, láske partnerskej, mladej i materskej, spravodlivosti, ale aj o krehkosti ľudskej duše, o murách a zmysloch jestvovania. Každý sa môže stať Hamletom, zhrozene pozorujúcim zlobu okolo seba, či už na najvyšších miestach alebo len v rodine. Každý môže zhrešiť, urobiť strašnú chybu, byť svedkom nepredstaviteľných zločinov, ale nakoniec sa obrátiť k dobru. Nepodvoliť sa, nevybrať si tú ľahšiu cestu. Ísť za svojím presvedčením a napriek obrovskej cene sa domôcť spravodlivosti. Niekto sa môže vteliť do Gertrúdy, pochopiť, že nie vždy sa treba hnať nespútane a bez rozmyslu, že niekedy je tiché trpenie a poníženie lepšie ako veľké činy, kým sú tí, ktorých milujeme, v bezpečí. Dakto sa poľahky zblíži s Oféliou, rozpoltenou medzi dvoma svetmi, nakoniec sa vrhajúcou do toho, čo nikto z nás nepozná. Hamlet na konci skoná. Mohol odísť, mohol to prehrýzť, možno by ešte všetci žili. Veril svojej pomste. Odišiel ako všeobecne uznávaný hrdina. Keby prežil, bol by vrahom. Napriek všetkému, čo sa v Hamletovi stalo, odkaz sa mi zdá jasný: je lepšie byť. No možno sa iba príliš bojím nepoznanej hlbiny. 

Článok je súčasťou série rozoberajúcej diela povinného čítania. Dúfame, že vám texty pomôžu pri štúdiu.

(Navštívené 269-krát, dnes 4-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.