Mladé ženy v háboch

Mladá žena kráča po ulici, tvár má bledú a nezmaľovanú, v plnej prirodzenosti, okolo tela jej vejú voľné handry zemitých farieb, neznámeho strihu a pôvodu, nič nezdôrazňujú, nič neskrášľujú, zabárajú končatiny v látke. Žene to dodáva moderný mestský look, nezáleží mi na tom, či sa vám páčim, prvoradý je pôvod bavlny a vzdušnosť. Čo je na tom zlé? Pýtate sa v duchu. Nič, nič na tom nie je zlé. Otázkou ale je, prečo sa pekné mladé dievčatá potrebujú zahaľovať do škaredých kaftanov. Čo chcú povedať svojou okázalou ignoranciou vonkajšej krásy? 

Možno je im len pohodlne, možno tým nechcú povedať vôbec nič, možno nechcú byť objektom mužskej túžby. Možno by sme boli všetci šťastnejší a spokojnejší, keby sme sa namiesto po mladých dievčatách na ulici pozerali pod nohy alebo na oblohu. Im sa to páči, nech si to nosia, povedal by niekto. Áno, nech si to nosia, nebudem im háby strhávať z tela, keď pôjdu okolo. Ja nesúdim podľa výzoru, nemala by si ani ty, skonštatovala by nejedna z nich. Táto myšlienka znie veľmi vzletne, hlboko a správne. Je však naplniteľná? Naozaj môže človek nesúdiť podľa výzoru? 

Kráčajúc po ulici mlčíme. Mlčiac sledujeme svoje odrazy vo výkladoch, rozmýšľame, v akom obchode si kúpila okoloidúca baretku, šál, šaty. Máme preferencie. Niečo sa nám páči, niečo nie. Či mladé dievčatá v háboch nemajú výzorové preferencie? Boli by s hocikým, najmä, aby múdro rozprával? Nie je od počiatku ľudstva všetko o výzore? Áno, áno, aj o inteligencii. Ale tú si všímame až potom. Iste, je správnejšie si svoje názorčeky na cudziu vonkajšiu úpravu nechať pre seba, je lepšie si utvárať mienku na základe sčítanosti, vzdelania a príjemnosti. Je ale správne potláčať tieto pocity? Je naozaj také zlé povedať, že je niekto obézny, nepekný, zle sa oblieka, nemá správnu veľkosť, vyzeral by lepšie s mejkapom, nemal by nosiť toľko vrstiev? Podľa mnohých mladých dievčat v háboch môžu byť veci, javy a ľudia označované len za udržateľné, obdivu hodné, funkčné, šetrné alebo prijateľné. Za zlé, škaredé a nepekné označujú len veci odsudzované v ich kruhoch.

Obávam sa označenia ako sexistka, nemoderná, neslniečkarska, tmárska. Som proti tradičnej rodine, nadvláde mužov nad ženami, uprednostňovaniu mužov pred ženami, obliekaniu sa len pre mužský pohľad. Rovnako nesympatická mi je osoba pachtivo vyfintená, zmachlená, natiahnutá do primalých oblečkov. Taktiež si nemyslím, že by voľné háby zabraňovali vzniku partnerských vzťahov, i keď prechod iskry cez háb musí byť o niečo zložitejší ako cez obtiahnutý komplet. Samozrejme, poviete si. Ten, komu sa páči obtiahnuté oblečenie, je s takou, čo nosí obtiahnuté. Taký, čo znesie háby, chodí s tou, čo nosí háby. Aby som nehovorila iba o dievčatách. Rovnako nerozumiem príliš tesným či voľným nohaviciach na mužoch, zvláštnym čiapkam, ktoré  končia pár centimetrov nad ušami, masívnym teniskám a iným výstrelkom. To preto, lebo nerozumieš originalite v móde a bola by si najradšej, keby muži chodili v oblekoch a lakovkách, osopili by sa mnohí, naprávajúc si obeh zastavujúce pumpky. 

Je dôležité, čo sa páči mužom? Je v živote ženy dôležité sa obliekať tak, aby zaujala ich pozornosť? Je v živote ženy dôležité, aby zaujala niekoho pozornosť? Každý by sa mal šatiť a upravovať pre svoje potešenie. Moja zadubená myseľ nevie pojať predstavu, že by sa niekto mohol potešiť svojmu odrazu v zrkadle nosiac neforemné plátenné nohavice alebo zahaľujúc sa v blúze po kolená. Preto dospievam k presvedčeniu, že za tým musí byť nejaký odkaz, heslo, myšlienka. Pokúsim sa ju uhádnuť. Nechcem sa páčiť mužom? Nechcem sa páčiť sebe? Nechcem sa páčiť nikomu? Chcem zdôrazniť svoju inteligenciu potlačením iných predností? Na jazyk sa mi tisne replika z legendárneho filmu Trója: you are so young, my love. Srdiečka, bolo by krásne, keby to tak fungovalo. Ale nefunguje. Myseľ je už raz taká. Najviac si všíma krásu. Baží po kráse. Vyhľadáva krásu. A keď je tam aj niečo viac? No tak to je perfektné, dokonalé, treba sa s tým rozmnožiť. Angela Merkel nie je pekná a všetci ju počúvajú, mohli by ste argumentovať. Angela Merkel ale nikdy nehrala na ženskú kartu. Angela Merkel si vyhrnula rukávy na laboratórnom plášti, lakte si natrela východonemeckou indulonou a pustila sa do boja. Angelu Merkel nepočúvali od začiatku, nebola vždy Angelou Merkel dneška. 

Ženy by mali byť rovné s mužmi, a tak keď nehodnotím výzor muža, nemala by som hodnotiť ani výzor ženy. Ja si ale rovnako všímam mužov aj ženy. Mám teda povolenie na kritiku oboch? Či len jedných? Ako to je? Som zmätená. Nových pravidiel v spoločnosti je mnoho, ľudstvo ale zostáva nezmenené. Čo ak sme všetci presne takí istí, ako sú ľudia z Bukowského kníh, len sa prácne pretvarujeme? Osobne si myslím, že popularita jeho diel nespočíva v znechutení nad spôsobom jeho života, určitom zadosťučinení, že ja tak nežijem, a tak je všetko v poriadku. Práve naopak. Všetci sa v ňom vidíme, alebo by sme sa chceli vidieť. Chceli by sme, aby nám bolo všetko jedno, aby sa nám krásne ženy hádzali do náručia, chceli by sme celé dni kontemplovať, slopať a trieskať do stroja. Možno sa nám hnusí jeho prostredie, špina, beznádej, nijaký zajtrajšok, reálie bývalého usporiadania sveta. Určite, lepšie sa žije v nerasistickej, nesexistickej a feministickej spoločnosti. Je ale možné ju dosiahnuť? Nevyčerpá človeka tento boj natoľko, že si ju ani nebude môcť užiť? Chce sa niekomu? Naozaj chce? Má to zmysel? Nie je lepšie posedávať na slnkom vyhriatej teraske, orúžovanými perami cucať nápoj a ostatné nech sa vyvíja samé?

Nech si každý žije ako chce. Kto chce nosiť háby, nech nosí háby, potom ale nech nečaká, že bude označovaný za oku lahodiaceho  či sympatického spoločníka do krčmy. Nerozumiem, čo je cieľom nevšímania si vonkajšej krásy, nerozumiem, prečo by sa na ňu nemalo upozorňovať, nerozumiem, prečo by po nej človek nemal túžiť, nerozumiem, prečo by ju človek mal potláčať s cieľom spraviť sa serióznejším alebo múdrejším. Raz si na niečo prišla, niečo si vymyslela, niečo si napísala, už je to tvoje a je jedno, či ukazuješ oblúky pŕs alebo nie. Ako si predstavujeme to nové korektné usporiadanie? Všetci sa zlúčime do fádnej masy zemitých voľných pašmín, konverzujúc len o veciach podstatných a hlbokých, už žiadne plytké reči o výzore, oblečení v nových kolekciách, už žiadne zákerné ohováranie a odcudzovanie. Pre niekoho to znie výborne. Len keby tí istí ľudia, čo to hlásajú, sa aj riadili svojimi oslobodzujúcimi heslami. Dievčatá vo voľných háboch sú stále len dievčatá, rovnako ako chlapci v hríbikových čiapkach sú stále len chlapci. Ženy v rastlinných topánkach sú stále len ženy. Muži v bielych tričkách z ekologicky získanej bavlny sú stále len muži. To sa vôbec nemáme pokúšať o zmenu spoločnosti, o pokrok? Pýtate sa nahnevane. Ale isteže. Neviem však, na čo nám to presnejšie bude. 

(Navštívené 1 004-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.