Spoznaj redaktora: Pri klimatickej kríze všetko začína a končí

foto: archív K. Slovákovej

Katka Slováková je študentka, aktivistka a šéfredaktorka tlačenej verzie Nového Blesku. Spolu s kamarátkami založila iniciatívu ŽITO, ktorá sa venuje udržateľnejšiemu spôsobu života. Práve prostredníctvom tejto organizácie vytvorila projekt Bez plastu na trh, za ktorý môžete hlasovať v participatívnom rozpočte mesta Trnava. Spolu so študentkami z Ecovengers pomáha občianskemu združeniu SaUvedom každý piatok s protestami v rámci hnutia Fridays For Future. 

Čo ťa ženie dopredu v tvojich projektoch? Máš nejakú múzu, víziu? 

Asi strach z ničnerobenia. Nechcem povedať, že zo zabudnutia, pretože ja to nerobím preto, aby po mne niečo ostalo, nemám ambíciu byť niekto, koho si ľudia budú pamätať, skôr ma ženie strach z pasivity, nechcem byť nečinná. Nedokážem mať chvíľku pokoja, musím ísť hneď niečo robiť. 

Vidíš vo všetkých svojich projektoch určitý cieľ alebo zmysel?

Keď si vezmem všetky svoje aktivity a projekty, tak je pravda, že pri tých, čo nie sú ekologicky a environmentálne zamerané niekedy ten cieľ strácam vzhľadom na to, že všetko zatieňuje klimatická kríza, ktorej čelíme. A pri tých environmentálnych to je jasné, tam ide o našu budúcnosť a nielen o nás, ale o celú planétu. Chcem svojou troškou prispieť a verím, že keď sa začne diskusia a bude o tom vedieť čoraz viac ľudí, tak sa podniknú potrebné kroky. Chcem, aby sa pripojilo čo najviac ľudí a ak k tomu dokážem prispieť tým, že budem tie aktivity robiť, tak prečo nie? 

Ako vyzerá tvoj dokonalý svet? 

Ako z tých dokumentov, kde ešte ľudia nevznikli ako rasa, vieš tam, kde vychádza akurát voľajaká poloryba na súš a stáva sa z nej jašterica alebo rozkvet dinosaurov. Takže to je asi ten ideálny svet, ale ty máš asi na mysli s ľuďmi, že?

Povedz aj s ľuďmi, ak sa dá.

Tak dokonalý svet v takom prípade podľa mňa neexistuje. Ale nie, nechcem vyzerať, že som hejter ľudí. Dokonalý svet s ľuďmi je taký, kde sú si ľudia vedomí toho, že každý čin má následok. Jednoducho svet, kde sú ľudia zodpovední a vedomí si následkov, lebo to je podľa mňa vlastnosť, ktorá spoločnosti najviac chýba. 

Si mladý a aktívny človek, ktorý sleduje dianie okolo seba. Čo je podľa teba najväčší problém dnešnej spoločnosti? Politická situácia, hladujúce deti, týrané zvieratá alebo práve klimatická kríza? 

Podľa mňa sú všetky tieto veci nepodstatné, ak nevyriešime klimatickú krízu, pretože práve ona spustí lavínu problémov. Všetky tieto ostatné veci sa ňou len zhoršia. Nastane hospodárska kríza, ľudia nebudú mať čo jesť, začnú sa sťahovať do bohatších oblastí, začnú voliť populistických lídrov, ktorí budú sľubovať vyriešenie situácie. Je to dosť vtipné, pretože viacero ľudí mi hovorilo, že klimatológovia, ktorí na tom pracujú už strašne dlho, majú pripravené kryty a bunkre plné potravín, a to aj na Slovensku. Predstav si, že o niečom vieš už strašne dlho, o tejto katastrofe, ale všetci ťa ignorujú. Veď od prvého ročníka sme mali na konci učebnice dvojstranu o globálnom otepľovaní a tá učebnica je z roku 2006 alebo aj staršia. Desiatky rokov sa vie o kyslých dažďoch, o zvyšujúcich sa teplotách, ale reálne sa to preberalo len v environmentálnych kruhoch. Širšia spoločnosť to ignorovala, nikomu nenapadlo, že to môže byť reálne.

Presne tak, ja si pamätám, že keď som bola malá alebo teda menšia, ľudia napríklad z Greenpeace boli označovaní za dajakých zelených bláznov, všetci sa im smiali, boli braní ako vrchol čudáctva.

Presne, že juj, to sú psychoši, čo sa pripevnia reťazami k stromu, aby ho nespílili. V školách sa na to nedával a ani teraz nedáva žiaden alebo minimálny dôraz. Aj teraz som niekde čítala, že environmentálne vzdelávanie sa robí a funguje. Nie je to tak dávno, čo som chodila na základnú školu a pochybujem, že sa to nejako diametrálne zmenilo. A na strednej sa nerobí absolútne nič, veď keď mi učiteľka etiky pri príležitosti Dňa ochrany životného prostredia pustí dokument o kalamite z roku 2004, ktorý vyšiel s podporou lesníckej komory, tak mi príde, že tá environmentálna výchova  nejde správnym smerom. Vieme, že lesníci a ochranári mali spor a ja nehovorím, že len jeden z tých názorov je ten, ktorý máme akceptovať, ale určite netreba prezentovať len jeden a nechať druhý tak. Ďalšia vec je, že ten problém nie je ani aktuálny. Pri tom všetkom, čomu dnes čelíme, je to hrozný prístup. Vzdelávanie je prvoradé. V škole deti musia tráviť čas, tak prečo ho nevyužiť nejako zmysluplne. Samozrejme, netvrdím, že tie ostatné problémy nie sú dôležité. Sledujem Mladí proti fašizmu a hovorím si, že do kelu, moje aktivity vôbec nejdú tým smerom, ale nemôžem sa rozkúskovať. Vybrala som si určitú agendu, ale nemyslím si, že tieto veci nie sú dôležité, len pre mňa je najväčší problém klimatická kríza, všetko pri nej začína a končí. 

Má zmysel študovať, žiť, snažiť sa, milovať a rozmnožovať sa, keď celý svet smeruje ku tragickému koncu? Ako sa vyrovnávaš s tiesňou? Či už klimatickou  alebo inou?

S tiesňou sa vyrovnávam veľmi ťažko, ale určite majú tie spomenuté veci zmysel. Následkom klimatických zmien sa úplne nevyhneme, no stále je priestor ich dopad zmenšiť. Na to ale treba vzdelaných a kvalifikovaných ľudí. Teraz ako tretiačka sa rozhodujem, čo budem študovať a určite chcem ísť na niečo užitočné. Mám ideu, že pôjdem na odbor, ktorým môžem pomôcť tej pomyselnej záchrane sveta, takže rozmýšľam nad ekológiou, ekologickou biológiou alebo iným takto zameraným odborom. Dobré je aj chemické zameranie alebo vývoj nových materiálov, čo je na bratislavskej STU. Myslím si, že máme študovať, žiť, milovať a rozmnožovať sa, ale zároveň aj myslieť na budúcnosť, pripravovať sa na ňu a svojím dielom prispieť k jej zlepšeniu. 

Máš nejakú životnú filozofiu?

Vďaka pani profesorke Rybovej je to výrok Johna Lockea: Moja sloboda končí tam, kde sa začína sloboda toho druhého.

Moja mama mi minule položila filozofickú otázku, ktorá definuje,  aký si človek. Predstav si, že si na púšti so svojimi dvoma deťmi. Mladšie a slabšie určite nevydrží, ale to staršie a silnejšie áno, ale len ak to mladšie necháš napospas osudu a s tým starším pôjdeš ďalej za záchranou. Zachrániš dva životy namiesto smrti všetkých troch, ale za akú cenu. Ako by si sa rozhodla? 

Moje racionálne ja mi hovorí, že nechaj slabšieho umrieť a zachráň sa, ale viem, že by som si s nimi sadla na piesok, zaspievala si nejakú pesničku a počkala, kým všetci nezomrieme spolu. Nedokázala by som ho tam nechať, čo by som mu zakývala a nechala ho tam, nech umrie? To si neviem predstaviť. 

Táto otázka je trochu klišé, ale kde sa vidíš o desať rokov? 

Dúfam, že budem končiť vysokú školu a robiť niečo, čo podporí moje projekty a aktivity, pretože sa ich kvôli štúdiu nechcem vzdať. Dá mi to aj nový rozmer a vyššiu kvalifikáciu na ich realizáciu. Taktiež dúfam, že budem vtedy poriadne vyspaná, odpočinutá a šťastná, a že nebudem mať veľké kruhy pod očami. Hlavne verím, že sa to za tých desať rokov podarí zvrátiť a nestanú sa všetky tie strašné katastrofické scenáre. 

Čo bol spúšťač tvojho aktivizmu, kedy si pochopila, že môžeš niečo zmeniť k lepšiemu? 

Na základnej škole som nebola veľmi aktívna, okrem nejakých krúžkov som nerobila nič. Keď som začala chodiť na strednú, spýtala som sa, či funguje školský časopis, keďže obe moje sestry v ňom pracovali. Chcela som to aj ja  vyskúšať. Časopis bol v dezolátnom stave, ale tri prváčky sme sa dali dokopy a podarilo sa nám ho vzkriesiť. Začali sme vydávať články na online, neskôr sme vytvorili prvé tlačené číslo a pochopili sme, že keď si dáš nejaký cieľ a pracuješ na ňom, tak sa dá úplne normálne dosiahnuť. Keď mám výtlačok  časopisu, je to zhmotnená moja robota. Potom som to aplikovala do ďalších sfér svojho života. Pomocou stredoškolského parlamentu som spoznala Paulínku Belicovú, s ktorou som začala iniciatívu ŽITO. Tam sme začali robiť workshopy, teraz to vyústilo do projektu Bez plastu na trh, kde chceme šíriť ekologickú osvetu na mestskom trhovisku pri zimnom štadióne. Používa sa tam obrovské množstvo plastových vreciek. Chceme hlavne staršiu generáciu, ktorá nemá taký vzťah k sociálnym sieťam a nezaznamenala boom informácií o klimatickej a plastovej kríze, oboznámiť, povzdelávať a ponúknuť alternatívu k plastovým vreckám. 

Mnoho ľudí má rôzne kreatívne nápady ako zlepšiť svoje okolie, ale nevedia, ako ich majú presadiť, čo vlastne treba robiť. Ty si spolu s Paulínkou založila iniciatívu ŽITO a svoj projekt Bez plastu na trh ste už odprezentovali verejnosti. Čo by si odporučila ľuďom s dobrými nápadmi, ktoré nevedia posunúť ďalej? 

Neviem teraz vymenovať konkrétnych ľudí, za ktorými by som šla, ale myslím si, že každý má vo svojom okolí ľudí, o ktorých vie, že sú aktívni v danom smere. Aj keď ich možno nepozná osobne,  takíto ľudia určite v pohode prijmú nápady niekoho iného a pomôžu ich zrealizovať. V dnešnom svete sociálnych sietí je veľmi ľahké sa s niekým spojiť. Aj v Trnave a v Bratislave existujú organizácie, ktoré sa snažia iniciatívnych ľudí podchytiť a poskytnúť im mentoringové programy, ktorých ja síce veľký fanúšik nie som, ale verím, že niekomu môžu pomôcť. My keď sme začínali s projektom Bez plastu na trh, vôbec sme nevedeli, za kým máme ísť, ako to treba spraviť. Nevedeli sme,  kto spravuje trh, či to má niekto prenajaté a tieto veci, ale na meste je veľmi veľa ochotných ľudí, ktorí nám s tým pomohli. Keď je ten projekt naozaj dobrý, vždy sa nájde spôsob, ako ho zrealizovať.

 

Rozhovor vznikol v rámci novej série interviews, ktoré tvoríme medzi sebou. Chceme sa navzájom lepšie spoznať a zároveň priblížiť čitateľovi. Rozhovor s redaktorkou vychádza každý štvrtok. 

(Navštívené 175-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.