Za hranicami ľudskosti

Divadelná inscenácia na motívy knihy A je tu zas od Timura Vermesa ukazuje, ako by to vyzeralo, keby sa Adolf Hitler “prebudil” v Berlíne 21. storočia. V mysli je stále v roku 1945, ale postupne objavuje moderný svet okolo seba a uplatňuje sa ako komik v televízii. Hlása to isté, čo hlásal ako diktátor. Ľudia sa smejú, pohoršujú a uškŕňajú, ale nakoniec skonštatujú, že v minulosti to vôbec nebolo také zlé. 

Do koho sa prebudil, v kom sa reinkarnoval? Väčšine obyvateľov Slovenska napadne pán predtým v gardistickej uniforme, teraz v zelenom tričku. Je tá odpoveď  naozaj taká jednoznačná? 

V hre sa Hitler takmer bleskovo stane celebritou. Najprv sa na ňom smejú, konečne niekto utíšil ich hlad po senzácii. Niektorí s ním začnú sympatizovať, iní sa s ním zmieria. Smelo sa hlási ku svojim zločinom, nacizmu a genocíde národov, nič nepopiera. Stále ho berú ako vtip, napodobeninu, herecké číslo. 

Keď  učiteľ informatiky chodil po krajine v uniforme a hlásal, že zatočí s  cigánmi a parazitmi, ľudom to prišlo smiešne, nestálo to za reč. Zrušili mu stranu, založil si novú. Stal sa županom, potom poslancom, kandidoval na prezidenta. Smiech zrazu utíchol, začal sa šíriť strach. Titulky kričia: Náckovia v parlamente, Nácek prezidentom, Nácek neviem čo. Napriek tomu, že sa on a jeho kolegovia dištancujú od oslovenia fašista alebo neonacista, ich vyjadrenia a program hovoria jasne. Nosia stranícke tričká, majú rovnaký výraz v tvári a aj vyjadrovanie. Každý si ich vie zaradiť. 

Kniha je silná v tom, že napriek všetkým historickým vedomostiam a zarytému slniečkárstvu mi Hitler prišiel sympatický. Veď  to je taký milý pán! Vegetarián, miluje zvieratká, šarmantný, charizmatický, čo viac si priať. Desivé, však? Pri sledovaní predstavenia som tento pocit nemala, hlavne vďaka výkonu Jaroslava Kysela, Hitlera. Miestami som mala pocit, akoby som sedela doma pred televíziou a pozerala historický záznam z jeho prejavov. Triasol sa, potil a vrieskal, ani na chvíľu nezaváhal.  Takto dokonale stelesnené zlo mi nemohlo učarovať. 

Jediný rušivý element inak vynikajúcej hry bola postava od kokaínu závislého pracovníka. Rozumiem, chceli ukázať moderné pracovné prostredie, hipster v kraťasoch a saku, žena šéfka, asistentka s bujným výstrihom snívajúca o oslnivejšej kariére. Všetko fungovalo, až na postavu Sensenbrinka.

Prečo ľudia túžia po vodcovi? Žijeme v slobodnom demokratickom nastavení, ktoré venuje priestor a príležitosti zaujímavým ľudom a systémovým inteligentom, ktorí sa vedia pretlačiť ku príležitostiam. Niekedy sa to ani týmto šikovným ľudom nepodarí, skončia zatrpknutí a smutní. Ako sa majú cítiť obyčajní, priemerní ľudia, ktorí žijú svoje priemerné životy bez vízie na zlepšenie? Majú pocit, že sa všetko deje mimo nich. Prezident vzniká v intelektuálnej bratislavskej kaviarni, tam oni nikdy neboli. Tam hlásajú veci, ktoré nepoznajú, nie sú im blízke. Liberalizmu nerozumejú, gender je choroba a imigranti sem chodia v tisícoch. Aj oni chcú príležitosti, pozornosť, úspechy! Alebo keď  ich nemajú oni, nech ich nemá nikto! 

Máme skupinu takýchto nešťastných ľudí. Zrazu uvidia človeka, ktorý vie, čo týchto ľudí trápi a ponúka systém, v ktorom budú oni tí úspešní a docenení. Zoskupujú sa okolo neho, podporujú ho, velebia. Oni sami by na to neprišli, nemali by odvahu hlásať agresívne heslá. Vodca to všetko vymyslel, on má plán. S vodcom ich čakajú lepšie zajtrajšky. Vodca zaženie ich problémy a všetko neznáme. Biely heterosexuálny muž sa cíti ako najohrozenejší druh, napriek tomu, že sa má najlepšie. 

Prekáža im všetko iné, neznáme, cudzie. Neboja sa vyhrážať násilím, smrť považujú za najvhodnejší osud pre svojich nepriateľov. Samozrejme, veď  to by trpeli tí ostatní. Niekedy rozmýšľam, ako by to vyzeralo, keby nacisti nastolili iný ideál človeka. Keby to nebol árijec, ale černoch alebo aziat. Pravdepodobne by sa cítili rovnako ukrivdení ako teraz, len by na to mali pre zmenu dôvod. Je fascinujúce, ako sa nestránia jesť kebab, ale po moslimskej rodine hádžu kamene. 

V prvej polovici hry sa celá sála smiala, tlieskala, takto nejako by vyzerali diváci Hitlerovej televíznej šou. Po prestávke sa smiech ozýval len sporadicky. Čím viac popularity a priestoru znovuzrodený diktátor získaval, tým viac skysli úsmevy na tvárach divákov. Už to nebola komédia o znovuzrodení vojnového zločinca. Bola to paralela na dnešnú Európu. 

V takzvanej intelektuálnej spoločnosti prevláda názor, že voliči populistických politikov sú nevzdelaní utláčaní ľudia. Možno niektorí sú naozaj nevzdelaní a cítia sa utláčaní, ale sú medzi nimi aj ľudia vzdelaní, ovešaní titulmi, pohybujúci sa v úplne inej spoločnosti, ako by ste čakali. Mám takého v rodine, pána profesora. Tento profesor študoval na prestížnej pražskej škole, hneď na to získal dobrú pracovnú pozíciu a budoval si oslnivú kariéru. Osud je povaha, pár nešťastných rozhodnutí ho doviedlo síce k úspešnému životu, ale nie tak úspešnému a hviezdnemu ako si predstavoval. Cíti sa nešťastný, pociťuje tenziu a so zášťou sleduje úspechy svojich rovesníkov. To oni ma zničili! To oni mi to pokazili! Bedáka na dennej báze. Popri práci v záhrade spieva “Rež a rúbaj do krve, nebude to poprvé!” S ľuďmi, ktorých sa nebojí, sa lúči hlasitým zvolaním “Na stráž!” Chce sa pomstiť, chce, aby všetci cítili to, čo cíti on. Veľmi dobre rozumie histórii a udalostiam, vie si dokonale predstaviť, kam by nás doviedol systém pána v zelenom tričku alebo iného populistu. On sa má zle, nech sa majú zle aj ostatní.

Vodcovia sa nerodia vodcami. Boli v podobnej ak  nie v rovnakej situácii ako ich voliči. Nešťastní, neúspešní, nedocenení. Chytili sa príležitosti a okúsili čaro moci. Zistili, aké je to krásne. Konečne sú silní, mocní, môžu meniť svet. Vytvoria si predstavy o dokonalom človeku. Neprekáža im, že oni sami dokonalí nie sú. Spomenú si na každého, kto im nejako ukrivdil.  Nepracujú pre dobro svojich prívržencov alebo spoločnosti. Ide im len o seba, svoje ciele, svoj prospech. A o moc, samozrejme. 

Vidíme rastúce čísla extrémistov, píšeme články na jedno kopyto a snažíme sa nájsť riešenie na situáciu. Neustále diskutujeme, riešime a ukazujeme prstom na údajného vinníka. Vodca nie je vinník, my sme. Opakované diskusie s každým, len nie s extrémistami a pretláčanie progresívnych liberálov nie je riešenie. Diskusie sú otravné, články trápne a liberáli na smiech, také leukoplasty na tržnú ranu, ktorá sa stane jazvou. Nepoukazujeme na reálne problémy ľudí, ktorí sa rozhodnú ísť touto cestou. Rovnako ako sa my zubami-nechtami držíme systému, v ktorom sa dokážeme buď  vlastnými silami alebo po chrbte niekoho iného dostať na vrchol, oni chcú nastavenie, v ktorom sa zase im bude dariť. 

Sú to zlí ľudia. Voliči populistov a extrémistov sú zlí ľudia, ale nenarodili sa zlými. Vedia, že to tu nefunguje. Cítia nespravodlivosť, ale vedia, že liberáli by ich nikdy neprijali, sú málo… intelektuálni? Idú radšej k svojim, tam, kde sa cítia isto a bezpečne. Agresivita ich oslobodzuje. V kvetnatých vetách a milých heslách sa nám nevyrovnajú, tak sa uchýlia k tomu, čo vedia. Pre nich sme ružovolíci zbohatlíci, čo nevedia, ako vyzerá naozajstný život. Vieme? 

Existuje nejaké riešenie, niečo, čo odstráni extrémistov? Nie. Extrémisti sú ako kliešte, vždy boli aj budú. Nič iné ako extrémistov si nezaslúžime. Alebo sme si naozaj mysleli, že sa môžeme prejavovať ako chceme a nič sa nestane? K moci sa pravdepodobne nedostane pán v zelenom tričku. K moci sa dostane niekto, kto síce bude prezentovať rovnako zvrátené názory, ale pod inteligentným šatom, ktorým osloví aj zatvrdelých slniečkarov. Potom sa len budeme čudovať, akí sme my zrazu utláčaní a nedocenení!

 

(Navštívené 69-krát, dnes 3-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.